Reklama
Reklama

Iránske farby reforiem

Spojené štáty budú mať od augusta v Iráne húževnatejšieho protivníka. Prezidentského úradu sa tam vtedy ujme konzervatívec Mahmúd Ahmadinedžád, ktorý si odniesol 24. júna palmu víťazstva z druhého kola hlasovania o najvyššom volenom predstaviteľovi štátu.
Počet zobrazení: 898

Spojené štáty budú mať od augusta v Iráne húževnatejšieho protivníka. Prezidentského úradu sa tam vtedy ujme konzervatívec Mahmúd Ahmadinedžád, ktorý si odniesol 24. júna palmu víťazstva z druhého kola hlasovania o najvyššom volenom predstaviteľovi štátu. Tento 49-ročný starosta hlavného mesta Teheránu porazil niekdajšieho prezidenta Alího Rafsandžániho, keď získal 62% hlasov. Do volebných miestností tejto 70 miliónovej krajiny sa dostavilo asi 60% z 46,7 milióna oprávnených voličov, ktorí pochovali túžby prozápadne orientovaných reformistov a ich stúpencov. Žijeme v XXI. storočí a ťažko by sa dnes ešte našiel štátny útvar, ktorý by neuskutočňoval reformy nejakého druhu. Zaužívané sústavy hodnôt, spôsoby žitia a systémy hospodárenia sú stále nástojčivejšie hnané ako potoky, aby sa zlievali do riečok a riek, aby prúdili spoločným smerom a vliali sa veľkého oceánu. Tí, ktorí zaostávajú, dostanú návody na prekonanie ťažkostí a dobehnutie ostatných. Niektoré inštrukcie, ako sa stať platným členom svetového spoločenstva, sú viac, iné menej záväzné. Spolupráca sa odmeňuje, odmietanie sa penalizuje. Kolaborácia sa stáva tzv. dobrovoľnou povinnosťou a čoraz menej štátov sa odváži vzoprieť tlaku a ísť vlastnou cestou. Ak sa aj odvážia, po čase sa musia pustiť do reforiem. Pod pojmom „reformy“ sa dnes po celom svete uskutočňujú kroky vedúce k otváraniu národných ekonomík a ich zapájaniu do globálneho hospodárskeho súkolesia. Uvoľňovanie ekonomiky býva sprevádzané politickými, právnymi a spoločenskými zmenami. Tie sa presadzujú ťažšie ako rýdzo hospodárske premeny. Mnohé autoritárske štáty vynakladajú značné úsilie na to, aby ekonomickú transformáciu oddelili od politickej. V krajine ako Irán, kde sa svetská zákonodarná i výkonná moc podriaďuje Rade dohliadačov (nad zlučiteľnosťou iniciatív a rozhodnutí s Koránom), sú vyhliadky na politickú a spoločenskú liberalizáciu mizivé. V teokracii iránskych ajatolláhov musí exekutívna moc i doterajší prezident Mohammad Chatámí prispôsobovať modernizačné trendy sústave spoločenských noriem, ako ich definuje Korán a interpretuje spomínaná Rada. Jej dôstojní členovia na čele s ajatolláhom Chameneím sa považujú za ochrancov najvyššej pravdy pred deformačnými vplyvmi cudzích bezbožných zneužívateľov. Islamskí učenci v Teheráne a sa cítia tiež schopní i povolaní pomáhať iným národom a kultúram reformovať sa podľa islamského obrazu. Nie je to ešte tak dávno, čo pred niekoľkými storočiami reformovali ich predkovia menej vyspelých barbarov v Európe. Dnes o takéto ich služby Západ nestojí, ale o 50-75 rokov, keď sa asi zmenia demografické štatistiky v islamizujúcej sa Európe, ktovie? Späť k Iránu. Obaja súperi v 2. kole prezidentských volieb stelesňovali istý paradox. Irán je štátom s vysokou pôrodnosťou a dve tretiny obyvateľstva majú menej ako 30 rokov. Rafsandžáni je duchovným a od svojho protivníka je na iránske pomery o dve generácie starší. Napriek tomu vkladali do jeho zvolenia nádeje mnohí mladí ľudia a všetci tí, ktorí si želali rozvíjať liberalizačné výhonky z osemročnej Chatámího éry. Napriek tomu triumfoval islamu vrúcne oddaný technokrat Ahmadinedžád. Má doktorát z dopravného inžinierstva na Teheránskej univerzite vedy a technológie, kde aj prednášal. Študentskú generáciu dobre pozná a vie, ako je vnútorne rozštiepená. To zrejme ušlo západným pozorovateľom, ktorí ju hodnotili ako prahnúcu po zrýchlení spoločenských zmien a odstránení kontroly teokraciou. Nevšimli si však, že radikálnosť mladosti pranierovala aj bujnejúcu korupciu vo vládnych kruhoch a v aparáte štátu. Mladých trápila tiež neschopnosť elít zlepšiť osud chudobných más. Víťazný Ahmadinedžád vyzdvihol otázku sociálnej spravodlivosti za jednu z kľúčových tém a vyplatilo sa mu to. Irán je štvrtým najväčším producentom ropy na svete a mohol by byť štátom blahobytu pre všetkých. Skostnatené politické prostredie, v ktorom štát nesie na pleciach hlavnú zodpovednosť za riadenie ekonomiky, volá po reformách. Ahmadinedžád verí, že reformy sa majú uskutočňovať v rámci existujúcich hospodársko-právnych podmienok. Tvrdí, že prednosť pri udeľovaní ropných kontraktov majú dostávať domáce firmy a že štát má dbať na spravodlivejšie rozdelenie výnosov. Stručne povedané – morálna očista, duchovné obrodenie a perestrojka namiesto Západom propagovaného hospodárskeho liberalizmu. Ahmadinedžádovi sa tak dostáva v mienkotvorných západných médiách pejoratívneho označenia populistu. Navyše, nacionalistického razenia, pretože sa nechce vzdať iránskeho jadrového programu. Je ochotný o ňom rokovať s EÚ, ale nie s USA. Irán sa bude podľa svojho nového prezidenta spoliehať na seba, a nie na USA. Bremeno sporov Teheránu s Washingtonom sa už premietlo do cien ropy na svetových trhoch, keď prerazila hranicu 60 dolárov za barel. Stane sa z Ahmadinedžáda podobný „enfant terrible“, akým bol pred vlaňajším „privedením k rozumu“ líbyjský prezident Kaddáfí, alebo akým je zatiaľ na západnej pologuli venezuelský prezident Chávez? Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama