Reklama
Reklama

Čína má radšej realizmus ako abstrakciu

Prednedávnom ste sa s manželom vrátili z pobytu v Paríži. Čím ste sa tam zaoberali? Bola to vaša prvá návšteva Paríža?
Počet zobrazení: 647
rozhovor_zhang-m.jpg

Prednedávnom ste sa s manželom vrátili z pobytu v Paríži. Čím ste sa tam zaoberali? Bola to vaša prvá návšteva Paríža? - Spolu s manželom Paolom Zhangom sme strávili dva mesiace na tvorivom pobyte v ateliéri medzinárodného umeleckého centra v Paríži. Bola to naša druhá návšteva ateliéru, no v Paríži sme boli viackrát, mali sme tam aj výstavu. Mimochodom, práve v súčasnosti sú naše maľby vystavené v rámci veľkej výstavy slovenského súčasného umenia, ktorá sa koná v Paríži. Čo sa v Paríži v porovnaní s vašou predchádzajúcou návštevou zmenilo? - Počas tohto pobytu sme zamerali pozornosť najmä na atmosféru v súčasnom výtvarnom umení. Pokiaľ ide o umenie, trochu nás sklamalo: diela súčasných umelcov, ktoré sme videli mimo Centre Pompidou, neboli také dobré, ako sme očakávali, navštívili sme veľké množstvo galérii, prevažovali diela francúzskych autorov, medzinárodný kontext bol slabší. Uvedomili sme si, že Paríž už dávnejšie stratil svoje postavenie svetového centra umenia. Keďže sme strávili v Paríži dlhší čas, už sa naň nepozeráme očami turistov. Asi preto sme si všimli aj určité veci, ktoré ostávajú skryté pred očarenými zrakmi bežných návštevníkov. Nemyslím tým len pokles životnej úrovne od nášho predošlého pobytu, dosť nás prekvapilo, ako málo sa vie o našom vstupe do EÚ a vôbec neinformovanosť Francúzov o novopristúpených krajinách, určité správy v novinách, výber správ, skrátka boli tam aj veci, ktoré sa mi až tak nepáčili. Mám dojem, akoby sa Francúzsko za posledné roky uzatváralo samé do seba. Niečím mi to pripomenulo postreh významného amerického sinológa, ktorý napísal, že každá civilizácia sa v období svojho rozkvetu otvára voči cudzím vplyvom, no keď začne upadať, začne sa uzatvárať pred vonkajším svetom, prípadne obviňovať zo svojho úpadku cudzincov, cudzokrajnú kultúru a náboženstvo, čím ešte urýchľuje svoj vlastný úpadok. Tieto slová sa pôvodne týkali kultúrno-politickej situácie v Číne koncom dynastie Tchang (8. st. n. l.), no myslím, že ich platnosť je univerzálna. Aké mal pocity z Paríža tvoj manžel, ktorý ako Číňan vníma kultúru západnej Európy zrejme inakšie ako obyvatelia východnej Európy... - Paola Paríž očaril predovšetkým svojou kozmopolitnosťou, je to predsa zmes rôznych národov a rás a aj on sa tam z toho dôvodu ako Číňan cítil veľmi prirodzene. Ďalším pozitívom je silná čínska komunita, možnosť stretávať sa s vzdelanými Číňanmi, čínskymi umelcami, aj celkovo oveľa väčší kontakt s čínskou kultúrou ako je cítiť u nás. Paolo si však myslí, že Paríž v období päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia bol pre umelca oveľa príťažlivejší. Čína sa – aj kultúrne – svetu otvára už bezmála tridsať rokov. Čo dominuje, aké trendy prevládajú v najnovšom čínskom umení a literatúre? - Čínske umenie je v súčasnosti skutočne rôznorodé, nájdu sa tu azda všetky žánre, ktoré poznáme u nás. Veľmi zaujímavá je čínska sféra happeningu, ktorá je v posledných rokoch mimoriadne živá a už dávnejšie prekročila hranice Číny. Spomeniem dvojicu čínskych umelcov, ktorí sa v zahraničí venujú rozličným happeningom, napríklad v roku 1999 skákali po umeleckom diele – posteli (názov inštalácie je Moja posteľ) anglickej umelkyne v londýnskej Tate Gallery, čo vyvolalo odozvu v tamojších umeleckých kruhoch, alebo inokedy sa pokúšali močiť do Duchampovej Fontány... Na súčasnej čínskej výtvarnej scéne sa nájdu aj rôzne masochisticky ladené ukážky body-artu, dokonca aj kanibalsky zamerané akcie. Začiatky performance a happeningov môžeme datovať približne do polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, do popredia sa začali v Číne dostávať okolo roku 1994, najmä v Pekingu, a to natoľko, že keď sa dnes happeningoví umelci stretnú v bare, hovoria si dopredu: tentoraz len pijeme, nebudeme robiť happeningy, pretože inak by mohlo dôjsť k nečakaným situáciám..... Happeningy a performance, ale aj iné avantgardné žánre často narážajú skôr na negatívne hodnotenie v konzervatívnejších čínskych kruhoch, jeden výtvarný teoretik vo svojej knihe s príznačným názvom V mene „umenia“ odsudzuje tieto aktivity. Môj postoj z hľadiska výtvarnej teoretičky je odlišný, teší ma plejáda rozličných akcií, hoci niektoré sa mi nepáčia, niektoré sú už v rozpore s etikou a morálkou. Celkovo to svedčí o tom, že umenie žije a uprostred množstva možno umelecky nie výnimočných či málo originálnych akcií sa kryštalizujú aj tie dobré, zaujímavé, ktoré stoja za to. Tento virvar je dôkazom toho, že sa v čínskom umení niečo deje a to je dobre. Popri tom existuje široká paleta rozličných štýlov, od popu, umenia gýča, neoexpresionizmu, cez tradičnejšie ladené olejomaľby, krajiny, aj figurálne motívy, až po neoklasicizmus, ktorý má v Číne veľa skalných obdivovateľov a ešte stále aj horlivých nasledovateľov. Takisto čínska maľba tušom sa rozvíja akosi oddelene od olejomaľby. To, čo by sa niekomu mohlo zdať len ako odlišný materiál, teda tuš na tradičnom papieri, je pre mnohých čínskych umelcov vecou kultúrnej identity. Tuš pre nich nie je len prostriedok, ktorým sa dá maľovať, tento materiál akoby v sebe niesol aj odkaz nespočetných generácií čínskych maliarov a kaligrafov. Odkaz slávnej minulosti niekedy inšpiruje, inokedy zasa neuveriteľne zväzuje. Tušová maľba tu existuje od svojich najtradičnejších podôb, teda krajinomalieb, malieb kvetov, vtákov, rýb a hmyzu až po experimentálne hnutie maľby tušom... Celkovo je situácia vo výtvarnom umení zložitá, tvrdenie, že veľká časť čínskeho umenia inklinuje skôr k tradičnejším vyjadrovacím prostriedkom je rovnako pravdivé, ako presne opačný názor. Niektorí sinológovia smútia nad tým, že čínske umenie sa odkláňa od svojich tradícií, spoločne s konzervatívne orientovanými čínskymi výtvarnými kritikmi si želajú, aby Čína zavrhla západné techniky a štýly a vrátila sa k maľbe tušom. Myslím, že je to rovnako nereálne, ako keby sme očakávali, že Číňania budú stále nosiť tradičný odev, písať štetcom, atď. Okrem toho, podľa mňa kultúrna identita národa nezávisí na týchto vonkajších znakoch, skrýva sa niekde hlbšie, pod povrchom. Napokon, svet sa vyvíja, nemôžeme čakať, že vývoj v Číne sa zastaví, aby ju niekto zvonka mhol skúmať skôr očami etnografa. Umenie aj život sa jednoducho menia, treba to akceptovať. Takisto aj v literatúre som si všimla určitý príklon k popovým žánrom, odklon od poézie k próze. Niektoré literárne diela pretriasajú aj otázky sexu, homosexuality, drog a iné, ktoré boli donedávna tabu. V tejto oblasti sa presadzujú práve ženy, ktoré otvorene píšu o svojich sexuálnych skúsenostiach, čo čínskych mužov dosť šokuje. Práve včera som pozerala dokumentárny film o čínskej spisovateľke žijúcej v Šanghaji, ktorej matka sa vyjadrila asi v tom duchu, že obdivuje dcérin literárnych talent, ale vôbec sa jej nepáči výber tém, o ktorých píše. Napriek tomu, spisovateľkin americký priateľ bol ňou nadšený a hovoril o nej len v superlatívoch. Čo konkrétne z moderného západného umenia má v Číne najväčší úspech a prečo? A naopak, k čomu sa z umenia Európy a Ameriky stavajú Číňania s nedôverou? - Vo všeobecnom meradle majú v Číne obrovský úspech niektorí umelci, ktorých vplyv na európske či americké umenie je skôr okrajový a ich mená by veľa nepovedali ani našim výtvarným kritikom. Ide najmä o predstaviteľov tradičného realizmu, nemyslím tým na umelcov hyperrealizmu, ktorí sú tiež dosť populárni. Treba povedať, že prehľad čínskych umelcov o súčasných trendoch je dosť dobrý. Veľmi populárny je politický pop a vôbec popové žánre. Zaujímavé je, že hoci čínske a vôbec východné semiabstraktné umenie, napríklad maľba tušom a niektoré kaligrafické štýly, inšpirovali mnohých západných abstraktných umelcov, napríklad Mathieua, Pollocka, Tobeyho, ale aj Soulagea či Tapiésa a iných, práve abstraktné maľby sa v Číne netešia ani zďaleka takému záujmu odbornej verejnosti ako štýly bližšie k realite, napríklad veľké výstavy Soulagea či Tapiésa, ale svojho času ani Pollockove maľby na výstavách amerického umenia nevzbudili v Číne taký ohlas, ako by sa dalo čakať. Dokonca sa z času na čas v oficiálnych umeleckých časopisoch objavia názory, či abstraktné umenie je vôbec umenie. No aj tu sa situácia mení, mená týchto umelcov už začínajú rezonovať v povedomí určitých kruhov, v Šanghaji sa formujú skupiny súčasnej abstrakcie či výstavy „šanghajskej abstrakcie“. Ktorí čínski umelci sú dnes najpopulárnejší na Západe a vôbec aká je reakcia západných umeleckých kruhov na dianie v čínskom umeleckom svete? - Čínske umenie má silné väzby na západné mestá, napríklad v Paríži, Berlíne, vo Viedni a inde sa často konajú veľké výstavy čínskych umelcov, pričom recipročne sa diela umelcov západných krajín prezentujú v čínskych veľkomestách. Čínski výtvarníci sa zúčastňujú veľkých výstav, ako sú benátske Biennale či Dokumenta. Napriek tomu mám pocit, že popularita väčšiny čínskych umelcov, ktorí sú v súčasnosti in vo svete, vychádza niekedy skôr z politických ako estetických princípov. Samozrejme, toto neplatí na všetkých čínskych umelcov, ako príklad za všetkých spomeniem Zao Wou-kiho žijúceho v Paríži, ktorý sa tam usadil ešte koncom štyridsiatych rokov minulého storočia, udržiaval kontakty s umelcami ako sú Hartung, Mathieu, de Silva a iní. On sám sa k tomu vyjadril, že jednoducho mal šťastie, že prišiel do Paríža v dobrých časoch. Je sloboda prejavu v súčasnom čínskom umení nejakým spôsobom obmedzovaná? - Za posledné roky som si nevšimla silnú cenzúru zo strany čínskeho establishmentu. Je pravda, že umelecké diela, ktoré nevyhovujú skôr konzervatívnemu vkusu oficiálnych predstaviteľov, nezvyknú byť vyberané na celoštátne výstavy a ak sa tam náhodou ocitnú, nebývajú ocenené, no vo všeobecnosti sa mi zdá, že sloboda v umení, najmä vo výtvarnom, nie je výrazne obmedzovaná. Teraz ma napadá zaujímavá príhoda, ktorá sa stala nášmu známemu, čínskemu výtvarníkovi, ktorý žil nejaký čas v Taliansku a teraz sa usadil v Pekingu. Maľuje graffiti na steny, je prvým a hádam jediným, kto sa v Pekingu venuje graffiti, takže si ho všimla aj polícia. Raz vraj k nemu domov prišli dvaja policajti, pýtali sa ho, čo to čmára po stenách. On im vysvetlil, že je umelec, ukázal im svoje diela, policajti si všimli, že má doma veľa kníh. Nič nepovedali, odišli a odvtedy si ho viac nevšímali. Tvoje maľby charakterizuje dynamický, expresívny rukopis. Niekomu môžu pripomínať dokonca nemecký expresionizmus. Dosť ťažko v nich objaviť poučenosť tradičným čínskym umením či kaligrafiou, ktoré si, ak sa nemýlim, v Číne roky študovala... - Naozaj si postrehol jeden z mojich zdrojov inšpirácie, ktorým je expresionizmus. Ten mi je veľmi blízky, možno preto, že som povahou skôr severanka, a preto inklinujem skôr k expresionizmu. Druhým zdrojom, z ktorého čerpám, je vysoko expresívna figurálna maľba tušom, ktorá sa v Číne spája s taoizmom a zen buddhizmom. Tento prúd čínskej maľby je vo svete menej známy ako čínska krajinomaľba, no keby si si prezrel silne štylizované maľby mníchov z obdobia pred dynastiou Tchang (dyn. Tchang trvala v rozpätí 618 – 907 n. l.) a neskôr, videl by si, že máme veľa spoločného. Moji čínski učitelia v Centrálnej akadémii výtvarných umení, kde som opakovane študovala, aj moji známi čínski výtvarníci si všimli túto moju duchovnú spriaznenosť s čínskou tradíciou a vraveli, že to, čo maľujem, je rovnako európske ako čínske, že sa v mojom rukopise prelínajú obe kultúry. Pokiaľ ide o moju tvorbu, do istej miery sa cítim byť duchovným potomkom rovnako západného expresionizmu, európskeho humanizmu, aj životného postoja čínskych mníchov, tvoriacich v extáze náhleho osvietenia, ako i čínskych maliarov-literátov, ktorí maľovali „čierne“ bambusy, teda listy bambusov bez obrysových čiar, ťahmi štetca ako kaligrafické cvičenie a zároveň poctu ušľachtilým ľuďom, ktorí sú povahou podobní bambusu – neboja sa mrazu, ťažkostí, stačí im málo a zachovajú si svoju hrdosť. Títo vzdelaní umelci ešte niekedy v 11. storočí diskutovali o rozdieloch medzi vonkajšou podobou predmetu a jeho vnútornou podstatou, o vzťahoch medzi púhym zobrazovaním a tvorbou, možno sú mi blízki aj tým, že sa okrem maľovania venovali aj literatúre. Inšpirovala ma aj tradičná čínska filozofia, najmä Čuang-c´ tým, čo by sme dnes nazvali zdôrazňovaním individuálnej slobody, aj názory starých čínskych výtvarných teoretikov, ktorí kládli dôraz skôr na zachytenie duchovnej podstaty ako na reprezentačné zobrazovanie. Zaujímavé je, že v súčasnej Číne sa od espritu tejto subjektívne ladenej tradície skôr odkláňajú. Je to škoda. Na tvojich obrazoch jednoznačne a zakaždým dominuje telo ženy. Je to prejav tvojho záujmu o problematiku telesnosti, alebo skôr ženské postavy používaš len (alebo až) ako metafory? - Ženské postavy používam prevažne ako metafory, ide mi skôr o vyjadrenie subjektívnych pocitov, ako o telesno. Možno si si všimol, že moje ženy zväčša stoja, občas sedia, skrátka, nemám ani jeden ležiaci akt. Keď som maľovala, veľa som nad tým nerozmýšľala, tento fakt som si uvedomila až dodatočne, na výstavách, pri prezeraní si obrazov. Možno je to preto, že ženy na mojich maľbách chápem skôr ako subjekty, nie ako objekty, či už objekty lásky, obdivu, vášne, ako to býva pri ležiacich aktoch. No na druhej strane – nevyhýbam sa iným interpretáciám mojich diel, ani tým najabsurdnejším. Veď o tom to celé je, aj vnímanie výtvarného diela môže byť tvorivým procesom. Vysvetliť obraz z pohľadu teoretika je celkom iné, ako ho namaľovať, možno sa objavia súvislosti, ktoré by autorovi nikdy nenapadli. Napokon ja niekedy robím to isté, keď píšem o dielach iných umelcov. Rozprávať o ceste je iné ako po nej kráčať, aj to rozprávanie má svoje čaro. V súčasnosti sa veľa hovorí o kríze slovenskej kultúry. Ako to vnímaš, z pohľadu výtvarníčky a sinologičky, ty? Je tunajšia, možno len domnelá kríza, odrazom nejakého celosvetového procesu? Aký je postoj verejnosti k výtvarným umelcom na Slovensku a aký napríklad v Číne? Kde je vďačnejšie obecenstvo, ak vôbec možno takto zjednodušujúco položiť otázku? - Pripadá mi dosť ťažké hodnotiť súčasnú situáciu, myslím z pohľadu našej doby, pretože nám ešte chýba historický odstup. Podľa mňa doba nikdy nebola veľmi naklonená umeniu, najmä nie vysokému umeniu, aj umelci, maliari a básnici, ktorých teraz obdivujeme, boli za svojho života často terčom kritiky, neraz veľmi ostrej. Príbeh Van Gogha, ktorý za svojho života predal len dva obrazy, je všeobecne dosť známy, menej sa vie, že aj Gauguin, ktorý bol pôvodne bohatým obchodníkom, sa ako umelec potýkal s existenčnými ťažkosťami, alebo že Baudelaire, ktorého básne obdivuje už niekoľko generácií, bol za svojho života najnenávidenejším človekom vo svojej krajine. Takýchto príkladov nachádzame veľa aj inde, aj v Číne kolujú príbehy o umelcoch, ktorí si zarábali na živobytie maľovaním lampiónov a teraz sú ich diela ozdobou nejednej zbierky čínskej maľby. Krízu vo výtvarnom umení na Slovensku má na svedomí viacero faktorov, medzi inými nedostatok výtvarných časopisov, určité rozpory vo výtvarných kruhoch, zmeny v spoločnosti, ekonomické dôvody, celkový postoj štátu aj bežných ľudí voči umeniu, atď... Určite by pomohla existencia výtvarného časopisu takého formátu ako bol Výtvarný život, vďaka čomu by ľudia zaoberajúci sa výtvarným umením mali viac priestoru, aj celkovo viac kontaktov a konfrontácií s európskym a so zahraničným umením. Pokiaľ ide o postavenie umelca, zdá sa mi, že v Číne je o dosť vyššie ako u nás, na jednej strane je to vďaka tradícii, ktorá kládla dôraz na umenie a vzdelanosť, aj vďaka tomu, že v Číne existuje trh s výtvarným umením, ktorý zahŕňa rovnako domácich ako aj zahraničných zberateľov. Hovorím o zberateľoch diel súčasných autorov, nie o tých, ktorí sa zaujímajú o staré umenie a starožitnosti, to je zasa iná kapitola. U nás sa často stretávame s otázkami, či umelec dokáže vôbec vyžiť zo svojej tvorby, podobné otázky by bežným Číňanom ani nenapadli. Školné na umeleckých vysokých školách patrí v Číne medzi najvyššie, čo sa argumentuje tým, že umelci sú spoločensky aj finančne dobre hodnotení. Naopak, mám radšej slovenské publikum. Mám pocit, že ľudia na Slovensku lepšie rozumejú súčasnému umeniu a umeniu vôbec, možno sa nitky duchovného spojenia divákov v Číne s tradíciou pretrhali za kultúrnej revolúcie, súčasná komercializácia im tiež zatiaľ veľmi neprospela, možno neskôr... Hoci paradoxne, moje maľby si nachádzajú aj v Číne dosť obdivovateľov. Zhováral sa Peter Macsovszky Daniela Zhang Cziráková (1968), výtvarníčka, výtvarná teoretička, prekladateľka, sinologička. V roku 1994 absolvovala čínsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2002 ukončila PhD. štúdium sinológie v Prahe na Karlovej univerzite so špecializáciou na čínske výtvarné umenie. Študovala rok na Pekingskej univerzite, dva roky na Centrálnej Akadémii výtvarných umení v Pekingu (čínsku maľbu tušom - krajinomaľbu /1992 - 93/ a figurálnu maľbu 2002 - 2003). Svoje výtvarno-teoretické a literárne eseje a preklady čínskej literatúry publikovala v Romboide (eseje Fenomén Tang Dynasty, Farba tvojich predstáv), Revue svetovej literatúry, Literárnom týždenníku, Ateliéri, Novom Oriente, Snowflake (Čína), Calling of Beuty (Čína), Slove a inde. Vystavovala samostatne aj spoločne s inými výtvarníkmi na Slovensku, v Číne, v Rakúsku, Taliansku, vo Francúzsku a inde. Žije v Bratislave.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama