Reklama
Reklama

Thinktankový monopol

Eduard Chmelár sa vo dvojici svojich článkov (Vládne mimovládky, Sme 18. 5. 2005, Milióny dolárov „nezávislým“ inštitútom, Slovo 23/2005) rozhodol otvoriť diskusiu o infraštruktúre slovenského neoliberalizmu.
Počet zobrazení: 1573
3-m.jpg

Eduard Chmelár sa vo dvojici svojich článkov (Vládne mimovládky, Sme 18. 5. 2005, Milióny dolárov „nezávislým“ inštitútom, Slovo 23/2005) rozhodol otvoriť diskusiu o infraštruktúre slovenského neoliberalizmu. „Neoliberálna infraštruktúra v našej krajine predstavuje zložitú a rozvetvenú, no nie nepoznateľnú sieť, ktorá dominuje verejnému životu na Slovensku a zásadným spôsobom určuje jeho smerovanie,“ píše a v tomto podstatnom momente s ním možno len súhlasiť. Mierne diskutabilný je spôsob, akým fakty obalil do konšpiratívneho závoja. Je celkom možné, že svet je plný konšpirácie, netreba ňou však vysvetľovať javy, ktoré sa dajú objasniť prirodzene. Slovenskú verejnú diskusiu naozaj dlhodobo poškodzuje manipulácia s myšlienkami. Predstavitelia slovenských pravicových think-tankov sa tvária a sú prezentovaní ako nestranní pozorovatelia spoločenských javov, ktorí posudzujú spoločnosť a politiku ako objektívni rozhodcovia. V médiách nie sú prezentovaní ako „analytici liberálnych think-tankov“, ku ktorým by novinár kvôli objektivite musel zohnať „analytikov progresívnych think-tankov“. Sú to skrátka „nezávislí analytici“ a bodka. Za nezávislých sú označovaní závislí (od svojej politickej či ideovej pozície). Jediná správna politika Vo vysvetľovaní, ako sme sa do tohto stavu dostali, však E. Chmelár ponúka len jednu z možných verzií. Predovšetkým jeho články, možno nechtiac, navádzajú na konšpiratívnu predstavu, že kdesi v Amerike sa neoliberáli rozhodli ovládnuť Slovensko (tak ako iné krajiny), a tak začali investovať peniaze do nečestných politicko-marketingových skupín v Bratislave. Existuje však oveľa jednoduchšie vysvetlenie. Nik sa nesporí o tom, že tzv. washingtonský konsenzus o „jedinej správnej“ hospodárskej politike pre rozvojové a transformujúce sa krajiny medzi MMF, Svetovou bankou a Ministerstvom financií USA naozaj existoval, bol celosvetovo šírený a pád komunistického systému umožnil jeho expanziu v našom priestore. Podpora pravicových think-tankov na Slovensku však bola súčasťou tejto expanzie len v malej miere, vo vzťahu k Česku a Slovensku sa washingtonský konsenzus uplatňoval priamo na úrovni vlád. Dominantným faktorom bolo, ako napokon píše aj E. Chmelár, že zahraniční donori sa po roku 1989 rozhodli v záujme stability kontinentu podporovať demokraciu v strednej Európe. Čo však znamená podporovať demokraciu v čase, keď washingtonský konsenzus (spočívajúci najmä na tlaku na znižovanie verejných výdavkov, privatizáciu a liberalizáciu trhu) bol naozaj konsenzom a v celej strednej Európe sa transformácia robila „ako cez kopirák“, lebo v tej chvíli neexistovala jej alternatíva? Podporovať budovanie demokratických inštitúcií, ale rovnako aj trhové reformy a odštátňovanie. Oni hľadali organizácie, ktoré by mohli podporiť, a naopak, na Slovensku vznikali skupiny ľudí a organizácie, ktoré mali na vec rovnaký názor a hľadali donorov. Žiadna piata kolóna, ale prirodzený proces. Prepojené „nezávislé“ inštitúty Dobrá otázka je, prečo vznikali len think-tanky pravicovej orientácie. Zdá sa, že predovšetkým pre všeobecnú nepopularitu socialistických názorov a popularitu liberálnych myšlienok v kľúčových skupinách inteligencie. Na vznik ľavicových think-tankov skrátka chýbali myšlienky a ľudia. To bola hlavná príčina. Až v druhom rade peniaze, veď svojho času bola SDĽ bohatá strana a jej tímy napriek tomu nevyprodukovali nič skutočne alternatívne. Druhá príčina boli záujmy donorov. Keďže neexistovala dôveryhodná alternatívna koncepcia transformácie od reálneho socializmu k liberálnej demokracii, podporovali takpovediac „istotu“. To vysvetľuje fakt, ktorý E. Chmelár nezohľadňuje, že medzi donormi think-tankov nie sú iba americké inštitúcie, ale napr. aj veľvyslanectvá krajín EÚ, prípadne agentúry OSN. Eduard Chmelár veľmi nesprávne do „neoliberálnej infraštruktúry“ zaraďuje organizáciu Človek v ohrození. Je to naozajstná „terénna“ organizácia, ktorá pracuje presne tam, kde autor tvrdí, že nepracuje (konkrétne v Kosove). Autor sa tu jednoducho mýli. Okrem toho štruktúru a genézu vzniku niektorých organizácií nepozná, a preto objavuje známe veci. Napríklad prepojenie Nadácie F. A. Hayeka a Združenia daňových poplatníkov nie je tajomstvo, na svojej internetovej stránke dokonca hayekovci prezentujú vytvorenie združenia ako jeden zo svojich hlavných úspechov. Prepojením sa netaja ani INEKO, Centrum pre hospodársky rozvoj (CPHR) a Transparency International Slovensko (TIS): spolu s Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť (SGI), Podnikateľskou alianciou Slovenska (PAS) a Junior Achievement Slovensko tvoria to, čo sami nazvali „Skupina INEKO“. Vždy tí istí ľudia Na druhej strane názorom E. Chmelára nahráva spôsob vzniku týchto organizácií, o ktorom sa dočítame priamo v ich internetových prezentáciách. TIS vzniklo na pôde CPHR, vytvorenie INEKO inicioval vtedajší prezident CPHR a dnes riaditeľ INEKO Eugen Jurzyca, z INEKO sa vyčlenilo SGI, PAS vytvorili spoločne CPHR a INEKO. Možno by bolo dobré spýtať sa týchto organizácií, prečo ich je toľko a pritom ide vždy o niekoľko ľudí. Pochybnosť, že namiesto jedného väčšieho think-tanku ich paralelne pôsobí celá skupina hlavne preto, aby ľahšie získavali zdroje a ľahšie sa dostávali do médií, sa ponúka sama. Eduard Chmelár sa v spomínaných článkoch zameriava na pravicové think-tanky a súčasne má snahu opísať „architektúru slovenského neoliberalizmu“. V tej architektúre mu však chýbajú dva dôležité články. Prvým sú tzv. nezávislí ekonomickí analytici, väčšinou bankári so špecifickým pohľadom na ekonomiku a spoločnosť, ktorí nám denne v hlavných správach ponúkajú svoje „nezávislé“ hodnotenia. Ich nezávislosť je však limitovaná svetom, v ktorom sa pohybujú. Bohužiaľ, nie vždy platí, že čo je dobré pre finančnú komunitu, je dobré aj pre spoločnosť. Druhý chýbajúci článok sú novinári. E. Chmelár si myslí, že príčinou presadzovania neoliberálnych myšlienok v médiách je formálne prepojenie pravicových think-tankov s médiami prostredníctvom rôznych partnerstiev. Ako človek, ktorý niekoľko podobných mediálnych partnerstiev dával dokopy (hoci sa to netýka think-tankov), musím povedať, že to takto jednoducho nefunguje. Novinári názory pravicových think-tankov preberajú úplne dobrovoľne. Liberálne reformy majú v ich radoch veľkú autoritu, osobitne medzi ekonomickými redaktormi a komentátormi. Deformácia prostredia slovenskej politickej diskusie sa začína u nich. Mali by vedieť, že „ich“ nezávislí analytici a ekonómovia nedisponujú jediným správnym nestranným pohľadom a mali by verejnosti ponúkať aj názory opačné. Hoci tu by mohli naraziť na problém – kde ich totiž vziať? Chýbajú ľavicové think-tanky Ozaj, čo majú robiť tí novinári, ktorí to všetko uznajú, začnú zháňať kvôli vyváženosti názory analytikov z progresívnych think-tankov, ale zistia, že takých niet? K tejto téme sa E. Chmelár vyjadruje v jednej nedávnej internetovej diskusii. „Problém s ľavicovými think-tankmi vidím v tom, že think-tank je už svojou povahou niečo, čo - nazdávam sa - protirečí princípom ľavicového hnutia. Práve preto, že vieme, ako to vzniká, a vieme aj to, kto to financuje (ak má záujem). Ľavica bude vždy v takejto veci ťahať za kratší koniec.“ Odpoveď na tento problém by však mala byť konštruktívnejšia. Nemožno kritizovať deformáciu verejnej diskusie a názorovú nevyváženosť v médiách a súčasne principiálne odmietať vytváranie progresívnej alternatívy k neoliberálnym štruktúram. Túto tému nebude možné obísť, je tu, hlási sa o slovo. Autor pôsobí v združení Fair Analyses. Medzititulky: SLOVO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama