Teror rozdával v Londýne navštívenky

Nedá sa povedať, že by al-Kájda nevysielala k Britom varovania, aby rátali s odplatou za spoluúčasť na vojenskej invázii v Iraku. Aj britské bezpečnostné orgány niekoľkokrát varovali Londýnčanov pred útokom islamistických teroristov.
Počet zobrazení: 1435

Nedá sa povedať, že by al-Kájda nevysielala k Britom varovania, aby rátali s odplatou za spoluúčasť na vojenskej invázii v Iraku. Aj britské bezpečnostné orgány niekoľkokrát varovali Londýnčanov pred útokom islamistických teroristov. Niekoľkokrát prebehli v médiách správy, že polícia prekazila pripravované akcie teroristov. Bolo však jasné, že ani tá najdôkladnejšia bezpečnostná sieť nebude dlho vykazovať stopercentnú ochrannú účinnosť. Bolo len otázkou času, kedy príde rad aj na Londýn. Deň hrôzy nakoniec nastal vo štvrtok 7. júla a islamistickí teroristi ukázali svetu, že nie sú rozprášení a vedia krvavo zaútočiť. Podobnosť s vlaňajším Madridom V čase písania týchto riadkov dosiahol počet obetí na ľudských životoch mrazivé číslo päťdesiatdva. Zranených je vyše tisíc osôb, ale ich počet asi ešte narastie, lebo záchranné práce v zničených priestoroch londýnskeho metra ešte nie sú ukončené. Bomby boli uložené v londýnskom metre a výbušniny explodovali v krátkych intervaloch počas rannej špičky. Londýnska podzemná dráha prepraví denne tri milióny cestujúcich a bola preto primárnym cieľom pre strojcov páchania masakier a šírenia teroru. Štvrtá nálož vybuchla na hornom poschodí autobusu a nie je vylúčené, že do neho nasadol atentátnik s bombou, ktorú nestihol odpáliť v metre. Vyšetrovatelia nachádzajú určitú podobnosť so spôsobom výkonu vlaňajších marcových útokov na madridskej prímestskej železničnej sieti. Španielske protiteroristické inštitúcie vyslali do Londýna expertov, aby pomohli hľadať v troskách zvyšky po náložiach a analyzovali ich stavbu, časovacie komponenty a chemické zloženie výbušných látok. Je len malou útechou, že londýnske štvrtkové peklo neprekonalo deštruktívnu silu vlaňajších bombových útokov v Madride. Londýnčania neprekonali Madridčanov ani v stupni prekvapenia a vyvolanej hrôzy. Španielske hlavné mesto v marci 2004 útok islamistických teroristov nečakalo, hoci antiteroristické bezpečnostné zložky s údermi islamistických teroristov rátali. Bežní Madridčania nie. Briti boli pripravenejší, ostrieľaní skúsenosťami z explózií IRA a najstaršia generácia aj raketovým bombardovaním Londýna počas 2. svetovej vojny. Je v ich národnej povahe reagovať na vyhrotené situácie menej emocionálne ako Španieli. Dialóg s IRA a Baskami Britské i španielske kráľovstvo má domáce teroristické skupiny. Španieli baskických extrémistov a Briti Írsku republikánsku armádu. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 v USA sa v Madride a Londýne šírila nervozita z nebezpečenstva prepojenia domáceho baskického a írskeho ozbrojeného odboja s teroristami celosvetovej islamistickej siete al-Kájda. Jedni i druhí mohli začať spájať svoje sily a znalosti pri zaobstarávaní výzbroje, zriaďovaní a udržiavaní výcvikových táborov, výrobe falošných dokladov, výmene konšpiratívnych bytov, organizovaní prepravných prostriedkov, prenikaní do úradných databánk, rozvetvovaní globálnych bankových prepojení, prania špinavých peňazí, zahladzovaní stôp, zabezpečovaní konšpiratívnej zdravotnej opatery, plastických chirurgov (ich ceny markantne klesajú), atď. Španielska i britská vláda spravili v záujme oslabenia odhodlanosti domácich teroristov smelé vnútropolitické kroky, ktorých hĺbku si verejnosť plne neuvedomuje. Londýn i Madrid pritom prešli od krajne polarizovaných postojov „buď-alebo“ do priestorov kategórie „niečo za niečo“. Inými slovami, akceptovali rozdelenie extrémistických hnutí na politické a vojenské krídla a otvorili s tými politickými diskrétny dialóg. Bolo to mierové a politické riešenie nahromadených sporov otvorením zabetónovanej komunikácie. Čo ako nezmieriteľný antagonizmus mohol a môže panovať medzi Baskami a Madridom, respektíve severoírskymi ozbrojenými republikánmi a Londýnom, ich konflikty nemajú taký hlboký civilizačno-hodnotový rozmer, aký priepastne delí sekulárny a pôvodne judeokresťanský vyspelý Západ od radikálneho islamského fundamentalizmu. Báza stúpencov v Británii Briti tak majú o jednu starosť menej a môžu sa sústreďovať na hľadanie východiska z konfliktu s extrémistickým islamom. Konšpiratívna a logistická náročnosť štvrtkovej teroristickej série bombových výbuchov svedčí o tom, že bola podrobne naplánovaná a že prípravné práce museli trvať niekoľko mesiacov. To sa dalo uskutočniť v prípade, že plánovači našli zázemie na britskej pôde, kde sa mohli dostať do podzemia a zostávať neviditeľní. Ak nadpolovičná väčšina nemoslimského britského obyvateľstva odmieta účasť vojsk Jej Veličenstva v Iraku, u britských moslimov je tá väčšina absolútna. Britský premiér Tony Blair označil v prejave väčšinu z dvoch miliónov (oficiálny počet) britských moslimov za umiernených a v tom mal svätú pravdu. Z troch miliónov moslimov (neoficiálny počet) žijúcich v Británii sa sotva kto odváži osobne podieľať na teroristickej masakre inovercov i moslimov, mužov, žien a detí cestujúcich v metre. Oveľa viac moslimov však islamistických teroristov chápe, v tom či onom s nimi sympatizuje a ich činy úplne neodsudzuje. Od neodmietania nie je ďaleko k tolerovaniu a odtiaľ k súhlasu. A z tých, čo súhlasia, časť aj pomôže. Alebo aspoň nezradí. Islamistické teroristické bunky v Británii nachádzajú živnú pôdu pre rast v moslimských prisťahovaleckých getách vo veľkých mestách. Najohnivejší stúpenci nemusia byť ani tak čerství ilegálni prisťahovalci ako príslušníci druhej a tretej generácie prisťahovalcov, ktorí nie sú schopní alebo ochotní integrovať sa do väčšinovej spoločnosti. Nevidia v nej vyhliadky na sebauplatnenie, a preto sú náchylní k radikalizácii smerom k militantnému islamskému fundamentalizmu. Ak sa nemôžu stať súčasťou bielej kresťanskej Británie, chcú si žiť po svojom. Nie v integrácii, ale nezávisle a mimo nej. Nie v sterilizovanej sekulárnej multikultúrnej spoločnosti, ale v spoločenstvách čisto islamských. Od vstupu na cestu islamistických revolučných činov ich ale väčšinou delia dva-tri posledné kroky, pred ktorými sa im trasú kolená, chveje srdce a tŕpne myseľ. A tak si aspoň ctia tých smelších, ktorí prekročili rubikon. Kto sa pred kým bráni? Inú kapitolu tvoria profesionálni teroristi, ktorí prichádzajú do Británie zvonku, aby tam organizovali nových bojovníkov, alebo sa schovali, prípadne transformovali na britských občanov a s britskými pasmi potom mohli voľne cestovať. Hovorí sa o novej vlne teroristických bojovníkov, o generácii al-Kájda II. Nemajú za sebou výcvik podporovaný v 80. rokoch CIA ani skúsenosti z protisovietskeho odboja v Afganistane. Krstom ohňom prešli v Iraku a odplácajú „západným križiakom“ predvlaňajšiu inváziu. Trestajú ho aj za ekonomické a sekularizačné podmaňovanie islamského sveta. Ak britský premiér označuje islamistických teroristov za vrahov, ktorí prišli zaútočiť na britský spôsob života a demokraciu, len tým dráždi radikálnych islamských fundamentalistov. V ich očiach sa moslimovia iba bránia všestrannému náporu kresťanského Západu, ktorý ich oberá o základné islamské hodnoty a vnucuje im svoje. V Afganistane a Iraku vraždí civilné obyvateľstvo a klasifikuje to ako neúmyselné škody na civilnom obyvateľstve počas bojových operácií. Tony Blair sa neraz stotožnil s americkým prezidentom Bushom, že s islamistickým terorizmom sa treba porátať vojenskými prostriedkami a preniesť ťažisko bojov na ich pôdu. Ozbrojení islamisti na to reagujú tým, že presúvajú aspoň časť zabíjania z Iraku a Afganistanu „na územie križiakov.“ Ak americké vojská nasadzujú v Afganistane a Iraku trieštivé bomby, plameňomety, strely so špičkami z obohateného uránu a ďalšie brutálne smrtiace nástroje a terorizujú tak civilné obyvateľstvo, tak svätí islamskí bojovníci im to aspoň čiastočne oplatili bombovými útokmi v Londýne. Washington a Londýn kontruje pripomienkou, že inváziám do Afganistanu a Iraku predchádzal 11. september 2001. Premrhané príležitosti Spojené štáty mali 11. septembra 2001 na svojej strane väčšinu umiernených moslimov na celom svete. Mohli s nimi otvoriť diskusie o predchádzaní krízam a nedorozumeniam medzi islamskou a globalizáciu presadzujúcou judeokresťanskou kultúrou. Arabské a moslimské štáty vtedy súcitili s Američanmi a s ich terorom zasiahnutou krajinou. Na krátky čas existovala príležitosť sadnúť si za okrúhly stôl a zvažovať predchádzanie civilizačnému konfliktu rozvíjaním dialógu a mierového spolužitia. Al-Kájda vtedy bola ešte nepočetná a jej ohnivá kritika Západu sa pohybovala prevažne na ideovej platforme. Ona bola vtedy agresorom a Západ obeťou, ktorá má na svojej strane svetovú verejnú mienku. Aj Bushove slová z 11. septembra 2001 o Amerike vstupujúcej do vojny so svetovým teroristom sa najprv brali v moslimskom svete ako rozpálená verbálna reakcia zranenej superveľmoci. Keď však Bush začal nasadzovať jej vojenskú silu na trestanie celých krajín, stali sa z Američanov agresori a nádejný potenciál ku komunikácii dialógu vyhasol. Američania a ich spojenci začali konať podľa izraelského modelu: neustupovať teroristom a oplácať úder protiúderom. Oko za oko a zub za zub. Brániť vojensky a policajne Izrael (plošne má veľkosť dvoch pätín územia Slovenska) sa ako-tak dá. Spoločnosť sa pritom silne sebaobranne militarizuje a rozsiahlu vojenskú pomoc musia každoročne poskytovať Spojené štáty, ale dá sa to zvládnuť. Ani izraelský demokratický systém krajiny to nepoložilo na lopatky. Ustrážiť však takýmto spôsobom európsky kontinent, USA, nedozernú Ruskú federáciu alebo jednotlivé štáty ako Britániu, je nemožné. Museli by sa premeniť vo vojenské diktatúry a sústreďovať energiu na boj proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi. Komu by to pomohlo? Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984