Najprv strieľaj, potom sa pýtaj!

Druhá vlna teroristických útokov v sieti mestskej verejnej dopravy v Londýne vyvolala vo Veľkej Británii veľké znepokojenie. Nevyžiadala si obete na ľudských životoch, ale to len vďaka technickému zlyhaniu nástražných systémov.
Počet zobrazení: 1248

Druhá vlna teroristických útokov v sieti mestskej verejnej dopravy v Londýne vyvolala vo Veľkej Británii veľké znepokojenie. Nevyžiadala si obete na ľudských životoch, ale to len vďaka technickému zlyhaniu nástražných systémov. Ináč by sa zopakovali krvavé masakry zo 7. júla. Znervózneli aj bezpečnostné zložky, pretože na nich padla váha zodpovednosti za vedenie boja, na ktorý nie sú dostatočne pripravené. Mentálne, ani profesionálne. Inštinkty, ktoré sa prejavili pri strieľaní zadržaného Brazílčana, svedčia o tom, akú tenkú vrstvičku civilizovanosti nosíme v našej divošskej podstate. Brutalitu dokáže v afekte prejaviť doslova každý, bez ohľadu na rasu, náboženstvo, národnostný pôvod, vzdelanie, povolanie a celoživotné skúsenosti. Ľudská bytosť v sebe nosí výbušnú zmes animálnej hrubosti a inteligencie, ale aj impulzívnosti a sebakontroly. To je dôvod, prečo sa určité profesijné skupiny musia podrobovať pravidelným psychotestom. Sú aj priebežne doškoľované na zvládanie nových druhov stresových situácií. Britská polícia sa teší doma i za hranicami povesti príkladnej inštitúcie na dodržiavanie práva a poriadku. Poddaní Jej Veličenstva sa dívajú na svojich policajtov ako na úctyhodných a sympatických predstaviteľov zákona, ktorým sa dá a má plne dôverovať. Bývalo zvykom, že pri výkone bežných povinností nepotrebovali nosiť zbrane. To dávalo Britom pri porovnávaní s bratrancami spoza Atlantiku hrdý pocit, že sú kultúrnejším národom. Spory sa v Spojenom kráľovstve obyčajne riešili vydiskutovaním, a nie tasením koltov. Pravidlo „shoot first, ask questions later“ („najprv strieľaj, potom sa pýtaj“), známe z amerického prostredia, sa považovalo v Albióne za neprijateľné a nedôstojné. Mohutná amerikanizácia, ktorá sa na Britov valí spoza oceánu, zmenila spôsob ich života i myslenia, ale ponechala ostrovčeky britskosti. Briti veria, že preberajú od vitalitou kypiacej Ameriky to, čo im vyhovuje, a ponechávajú stranou to, čo nie. Na tejto britskej sebaistote je zrnko pravdy. Potvrdzujú to napríklad jednoduchí Iračania, ktorí oveľa ľahšie znášajú prítomnosť britských poriadkových síl ako amerických. Briti sú tam menej ovešaní zbraňami, viac komunikujú a v napätých pomeroch dokážu preukázať viac humoru. Inou ilustráciou môžu byť desiatky krajín sveta, kam sú pozývaní britskí policajní odborníci cvičiť miestne bezpečnostné zložky. Je trpkou iróniou, že v ostatných rokoch pôsobili britskí policajní špecialisti aj v Brazílii, kde viedli školenia o zabezpečovaní miesta (trestného) činu i o modernom nenásilnom vypočúvaní svedkov. Aj v Bratislave činná inštitúcia The British Council viedla v Brazílii workshopy na tému ľudských práv pri výkone policajnej služby a budovania dôvery medzi políciou a komunitami s vysokou trestnou činnosťou. Povesť erudovanosti britských policajných a bezpečnostných expertov opierajúcich sa o príkladné skúsenosti na britských ostrovoch sa teraz v Brazílii prakticky rozplynula. Šokovaná brazílska verejnosť nečakala od britskej polície taký prejav agresivity, akou bolo naháňanie 27-ročného nevinného Brazílčana Jeana Charlesa de Menezesa po londýnskych uliciach skupinou neuniformovaných policajtov. Keď ho nakoniec chytili v metre, vystrieľali do neho osem nábojov. Z toho sedemkrát do hlavy a raz do ramena. Títo agenti v civile (jeden vraj v teplákoch) sledovali budovu, v ktorej Menezes býval a kde sa mohli nachádzať potenciálni teroristi. Tento tím bol lepšie vyškolený ako bežní uniformovaní strážcovia poriadku a mal aj povolenie strieľať a zastreliť. Vyplašený Menezes v nich zrejme nespoznával policajtov a bál sa počúvnuť ich výzvy, aby zastal. Azda preto zobral nohy na ramená a pokúšal sa ich striasť. Ak ho chceli zastaviť, mohli tak urobiť na ulici skôr, ako vbehol do útrob stanice metra. Ak by totiž bol býval teroristom a pod kabátom ukrýval trhaviny, ich detonácia by spôsobila v uzavretom podzemí väčšie škody ako hore na ulici. On však nebol samovražedným atentátnikom, ale mladým mužom, ktorý v Británii pracoval, aby zárobky posielal domov rodine a hradil tak liečbu rakoviny svojho otca. Práve tento romantizujúci kontrast vzorného mladého muža zastreleného ako teroristu prihorlivými protiteroristickými agentmi vyvolal v Brazílii rozhorčenie. A nielen tam. Protiteroristickí agenti zjavne nezvládli ťažké psychické nároky prijímania kľúčových rozhodnutí v stresovom vypätí. Zlyhali aj v taktike, pretože mali zabrániť podozrivému vbehnúť do metra. Čo je najhoršie, spanikárili a zúrivo strieľali, keď už nemuseli. Každou vypálenou ranou (aj keď mierenou do hlavy) navyše riskovli, že keby Menezesa trafili do trupu a bol by omotaný pásom výbušnín, explodovali by. Hovorí sa, že po bitke je každý generálom. Vyšetrovanie možno vynesie na svetlo nové skutočnosti, ktoré zmenia interpretáciu udalostí. Zatiaľ sa zdá, že teroristi dosahujú v Británii svoje ciele. Nielenže terorizujú laickú verejnosť, ale ľakajú aj tie bezpečnostné zložky, ktoré by si mali vedieť zachovať triezvosť a rozvahu. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984