Reklama
Reklama

Politik verzus intelektuál (2)

Pred intelektuálmi, ktorým nie je ľahostajný osud ich okolia, národa, štátu, svetadiela i sveta, sa nespočetnekrát vynára otázka, či sa majú angažovať aj ako profesionálni politici. Problém sa vyhrocuje, keď prechádzajú z opozície do vládneho spektra, keď sa rozhodujú, či opustia občianske hnutie a prijmú vysokú štátnu funkciu.
Počet zobrazení: 645
9_karikatura-m.jpg

Pred intelektuálmi, ktorým nie je ľahostajný osud ich okolia, národa, štátu, svetadiela i sveta, sa nespočetnekrát vynára otázka, či sa majú angažovať aj ako profesionálni politici. Problém sa vyhrocuje, keď prechádzajú z opozície do vládneho spektra, keď sa rozhodujú, či opustia občianske hnutie a prijmú vysokú štátnu funkciu. Politologička Marcela Gbúrová rozlišuje štyri stupne politického vedomia. Prvý, prevládajúci, predpokladá pasívne, zjednodušené vnímanie sveta, absenciu abstrakcie, neschopnosť odlišovania jednotlivých osobných zážitkov od všeobecných trendov. Tento typ vedomia je zlatou baňou pre manipulačné techniky. Jedinci s druhým stupňom sa pokúšajú hľadať spojitosti medzi vlastnými skúsenosťami a zovšeobecnením. Tretí stupeň sa viaže na profesionálneho politika. Jeho obrovskou devízou sú nenahraditeľné skúsenosti z praxe a praktická aktívna účasť na nej. Problém mu spôsobuje nedostatok času na teoretické vedomosti a prostredie reprezentujúce konkrétne záujmy (strany, hnutia, tímy sponzorov, lobistov), ktoré ho tlačí k apologickému mysleniu. Politik ako opilec Štvrtý stupeň, teoretické politické vedomie, vyžaduje vedecky pripraveného, sčítané analytika, ktorý uvažuje nadstranícky, abstrahuje zo svojich občianskych postojov a zo svojej svetonázorovej inklinácie. Jeho nositeľov viac uspokojuje vlastné približovanie sa k pravde alebo k formovaniu zákonitosti ako úspech jemu prijateľných politických subjektov alebo osobností. Politický analytik má minimálne dva nedostatky. Častokrát sa pohybuje v profesne uzavretom kruhu, čo môže viesť k ilúziám o hodnotách, postojoch, vedomí a motivácii ostatných občanov. Svedectiev o obrovských rozdieloch medzi vyslovenými závermi spoločenskovedných pracovníkov koncentrovaných v Bratislave a o reálnom pohybe v myslení aj konaní na perifériách Slovenska je v poslednom období až neúrekom. Poctivý bádateľ si uvedomuje aj deficit prísunu konkrétnych vedomostí, ktorými sú obdarení praktickí politici. Môže sa stať, ako výstižne napísal popredný ruský lyrik Michail Michailovič Prišvin v eseji Veda a umenie, že unášaný teoretickými modelmi sa potkne o realitu. Z tohto dôvodu intelektuálov do politiky neženú iba tradičné motívy, ako je úsilie pomôcť spoločnosti, vidina rýchleho bezpracného zisku, množenie materiálneho bohatstva alebo magnet moci, ktorý ruský psychiater a psychoanalytik A. Bielkin označoval ako politickú narkomániu vyvolávajúcu pozitívne emócie, ilúzie, nekritickosť voči sebe, podozrievavý vzťah k okoliu, teda javy podobné ako pri závislosti na drogách. Analógia sa prejavuje aj pri tzv. abstinenčných príznakoch. Politik sa často osobnostne rozpadá, keď končí svoju profesionálnu dráhu. Nejde iba o to, že už stratil vplyv na veci verejné, ale prestáva sa o ňom hovoriť (príležitostné recepcie, pozvánky na plesy smotánky a články v čase uhorkovej sezóny nevykompenzujú stratu záujmu). Neraz pripomína opilca, ktorý dobiedza do ľudí, pretože potrebuje byť vypočutý a chýbajú mu poslucháči, alebo rozmaznaného psíka, ktorý si tiež vynucuje pozornosť. Mediálni zabávači Problém býva o to zložitejší, že veľká čas politikov mimo svojej profesie ničím nevyniká. Vo zvýšenej miere trpia neurózou, dramatické prežívanie svojho vnútra radi exportujú aj von. Významná časť sa dostala k moci v dôsledku nadmerných ambícií na jednej strane a neschopnosti vykonávať inú kvalifikovanú profesiu, alebo, v prípade vzdelancov, mať uspokojenie z kvalifikovanej tvorby. Iných motivovali komplexy menejcennosti, traumy z mladosti, čo priznal vo svojom životopise aj úprimný predseda Liberálnodemokratickej strany Ruska Vladimir Volfovič Žirinovskij. Vo vrcholových funkciách snaživci získavajú skúsenosti s riadením iných, osobné „užitočné“ kontakty, schopnosť vplývať na verejnú mienku, ale málokto intelektutálne rastie. Skôr naopak. Štýl ich práce a života vytvára tlaky na zjednocovanie morálky (politické strany sa menia na firmy reprezentujúce úzke lobistické skupiny, medziľudské vzťahy sa ekonomizujú a transformujú na obchod) a vzdelanostnú úroveň. Profesionálneho politika, ktorý potrebuje okamžitý úspech, sprevádzajú spravidla mediálni zabávači dosahujúci rýchle reakcie obecenstva. Nič na tom nemení fakt, že ich produkt podobne ako služby alebo výrobky na jednorázové použitie po chvíli vyprchá ako éter a už temer nik si naň ani nespomenie. Hĺbaví umelci, vyžadujúci vnímavého adresáta a pri istom zjednodušení pripomínajúci vysoko sofistikovaný tovar dlhodobej a racionálnej spotreby, k okamžitému a účinnému efektu zďaleka toľko nepomôžu, ba niekedy aj uškodia. Politik presviedča z času na čas intelektuálov, aby sa stali jeho súputníkmi. Príkladov, keď sa ponuke neodolá, nájdeme v rozličných kultúrach a politických systémoch viac než dosť. Vzdelancov láka politická aktivita a niekedy i moc aj preto, lebo chcú poznávať spoločnosť na základe vlastných, nesprostredkovaných skúseností. Nemožno automaticky povedať, že vždy išlo pokus zlúčiť nezlučiteľné, čo malo katastrofálne následky pre obe strany. Intelektuál vstupuje do vládnej politiky v rozličných pozíciách. Ako neverejný „anonymný“ poradca poskytuje vládnucej elite vedomosti a analýzy, ktoré jej pomáhajú vytvárať si imidž nielen prakticky zručných politikov, ale aj bytostí so schopnosťou v každodennom zhone sa zamyslieť, zovšeobecniť trendy a vedieť sa na základe poznania, a nie iba kvôli zmene vnútroštátnych politických síl a geopolitických zvratov, pokúsiť aj o obrat. Ich výstupy pôsobia na prvý pohľad ako oáza na púšti. Občana milo prekvapí zelený ostrov v pustej krajine. Iba zriedka si uvedomuje, že jeho životodarná sila pochádza z iného zdroja, zďaleka, neraz z podzemného jazera, ktoré vzniklo hlboko pod zemou. Keď si intelektuál získal hlbokú vážnosť v spoločnosti vďaka výsledkom svojej práce alebo šikovným mediálnym trikom, moc sa ho usiluje vtiahnuť do svojho tímu ani nie tak pre kvalifikované rady, ako pre vlastné PR. Môže nastať aj prípad, že politik sa stáva intelektuálom. Nebýva zriedkavosťou, že intelektuál prestane tvoriť a usiluje sa robiť personálnu „politiku“ na svojom pracovisku a vo vlastnej profesionálnej komunite, ktorú môže poškodiť viac ako nejeden neokrôchaný politik. Maxom Weberom nastolená dilema žiť z politiky alebo pre politiku znie u básnikov ináč. Popredný gruzínsky spisovateľ Moris Pocchišvili v tejto súvislosti napísal „Doposiaľ nechápem, ako sa môžu živiť poéziou, viem len to, ako sa dá žiť poéziou.“ Neustály magnet moci Stredovek na tadžicko-perzskom teritóriu, kde kvitla veda aj umenie, zanechal skôr pozitívne spomienky na spomínané zlúčenie. Abú Abdalláh Džafar Rúdakí, dvorný básnik sámánovca Nasra II. a hudobník, ovplyvnil mnoho spisovateľov, ktorí sa často vážne a úspešne zaoberali prírodnými vedami, najmä matematikou a astronómiou. Nejeden z nich zastával funkciu poradcu vladárov, čo mu neprivolalo umeleckú dekadenciu, ani koniec vedeckých objavov. Ibn Síná Abú Alí al-Husajn (Avicenna), encyklopedista so širokým a hlbokým záberom vo viacerých oblastiach (filozof, lekár, prírodovedec, básnik aj politik) pomáhal ako mnohí iní tunajší učenci uchovať odkaz gréckej filozofie v časoch, keď sa k nej Európa nepriznávala. Bez islamských učencov by dnešná európska civilizácia postrádala jeden zo svojich pilierov. Autorov hlavný spis al-Kánun fí tibb (Kánon lekárstva) sa používal ako učebnica do 18. storočia. Na Avicennu nadviazal aj Omar Chajjám. Ochrannú ruku nad ním držali seldžucký sultán Malikšáh Abu´l Fath Džaláluddín a vezír Nizám al-Mulk, politický mysliteľ a literát, ktorý sa vo svojom diele Sijásatnáme (Kniha o vládnutí) zasadzoval o právny štát. Chajjám priniesol objavy v algebre (klasifikácia rovníc tretieho stupňa s kladnými koreňmi), európskych geometrov predbehol o niekoľko storočí, ako astronóm zreformoval kalendár zavedený v roku 1090. Jeho verzia sa používa v Iráne dodnes. Filozofické a prírodovedné poznatky spracoval v arabských spisoch, rozvíjal antickú grécku filozofiu. Vo svojich štvorveršiach sa však ostro a kultivovane vysmieval islamskému fundamentalizmu. Skostnatenosť náboženských horlivcov kládol často do protikladu s pozemskými radovánkami, najmä s účinkami hroznového vína a samozrejme so vzťahom k nežnému pohlaviu. Provokujúca (na prvý pohľad akoby „disidentská“) tvorba mu neprekážala, aby súčasne sídlil ako hlavný astronóm (čo neznamenalo iba vedeckú, ale najmä spoločensko-politickú hodnosť) u vladárov. Iný stredovek poznala Európa, iný Stredná Ázia. Vladár Taragaj Ulug-beg postrádal dobyvačnosť svojho starého otca Timura, vládcu druhej najväčšej ríše vo svetovej histórii, a zbožnosť otca Šáha Rucha. V Samarkande sa usiloval koncentrovať vedu a umenie. Sám sa venoval astronómii. Písal si s Galileom Galileim. Na pahorku Kúhak dal postaviť v rokoch 1428 – 1429 najväčšie stredoveké observatórium na východnej pologuli. Novátorský vladár si znepriatelil veľa spiatočníkov, ktorí mu pripravili osud trochu Giordana Bruna a trochu Galilea. Na čelo sprisahania sa postavil jeho najstarší syn Abd al-Latíf, ktorý ho uvrhol do žalára. Predstieral pritom, že vedca pošle pred komisiu do Mekky, aby sa tam kajal z hriechov. Otca však dal zákerne zavraždiť 27. októbra 1449, tridsaťštyri rokov po upálení Jána Husa. Politik – spisovateľ Gruzínski národní buditelia z hnutia šesťdesiatnikov, nazývaného Tergdaleulni (v doslovnom preklade „Tí, čo vypili vody Tereku“) v mnohom pripomínali štúrovcov. Tiež požadovali radikálne demokratické zmeny a riešenie niektorých sociálnych problémov. Ich líder Ilja Čavčavadze (1837 - 1907), špičkový básnik, prozaik, mysliteľ, človek s encyklopedickými znalosťami, neúnavný organizátor osvety, skvelý znalec bankovníctva, publicista, vedec, kultúrny a hospodársky dejateľ, dlho koketoval s myšlienkou využitia postu v štátnych službách na podporu národnoemancipačného hnutia Gruzíncov, až napokon sa rozhodol inak, netradične. Prijal na tri desaťročia kľúčové manažérske miesto v poprednej banke. Čavčavadzeho na konci životnej dráhy zvolili za poslanca Štátnej dumy, rok na to bol zákerne zavraždený. V sovietskom Lotyšsku vábeniu moci neodolali dvaja intelektuáli. Známy prírodovedec Augustus Kirhenšteins sa stal prvým a popredný prozaik Vilis Lácis druhým prosovietskym premiérom usilujúcim sa neskôr za vlády Nikitu S. Chručšova o silnejší „odmäk“. Veľa diskusie vyvolalo dvanásťročné pôsobenie francúzskeho spisovateľa – ministra Andrého Malrauxa v kabinetoch generála de Gaulla. Na druhej strane viacerí profesionálni politici sa štylizovali do pozícií spisovateľov. Winston Churchil zožal aj úspech, keď jeho memoárovú tvorbu, literatúru faktu, odmenili v roku 1953 Nobelovou cenou. Životopisné knihy organizované štábom Leonida Iľjiča Brežneva mali už podstatne slabší dosah. Intelektuáli sa mimoriadne angažujú v spoločenských hnutiach aj v politických stranách, a to najmä pri ich zakladaní, pri tvorbe dlhodobých programov a vízií spoločnosti, či pri radikálnych politických zmenách. Ich aktivita rastie vo vojnovom napätí alebo keď spoločnosť prechádza politickou a morálnou krízou. Keď sa nórska liberálna Venstre, jedna z dvojice kľúčových strán, dostala pred poldruha storočím do vážnej programovej, etickej a personálnej krízy, známi spisovatelia Björnstjerne M. Björnson a Georg Brandes vstúpili veľmi aktívne do straníckeho života, založili frakciu (tzv. Literárnu Venstre) s cieľom nezaujať stranícke mocenské posty, ale ozdraviť chorý politický subjekt. (Dokončenie o týždeň) Autor je politológ, prednáša na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama