Uvidíme liezť mušku v Božej tráve

„Ponímam túto zbierku básní ako vecný, nepatetický osobný testament,“ hovorí o svojej najnovšej zbierke Báseň a čas básnik, prekladateľ a esejista Milan Rúfus. Sedemdesiatsedemročný autor pokladá za málo pravdepodobné, že by niekedy v budúcnosti ešte vydal nové texty, aj preto spomínanú zbierku nazýva závetom.
Počet zobrazení: 1109
24_rufus-m.jpg

„Ponímam túto zbierku básní ako vecný, nepatetický osobný testament,“ hovorí o svojej najnovšej zbierke Báseň a čas básnik, prekladateľ a esejista Milan Rúfus. Sedemdesiatsedemročný autor pokladá za málo pravdepodobné, že by niekedy v budúcnosti ešte vydal nové texty, aj preto spomínanú zbierku nazýva závetom. Závetom, v ktorom hodnotí, za štipku moralizuje, málokedy sa raduje; závetom, v ktorom radšej kladie otázky ako ponúka odpovede na súženia svoje i celej spoločnosti. Básne Milana Rúfusa boli vždy priamočiare. A úprimné vo svojej jednoduchosti presne tak, ako je najpravdovravnejšia jednoduchá modlitba dieťaťa. Jednoduchosť však nemožno stotožniť s triviálnosťou či prostoduchosťou. Básnik vsadil na časom overenú, i keď možno na prvý pohľad „obyčajnú“ silu slova. Čitateľ sa ocitne priamo v centre lyrickej výpovede, nemusí sa k nej dopracovať komplikovanými zákutiami (post)moderného labyrintu slovných prešmyčiek, ktoré neraz zaujmú väčšmi grafickým spracovaním než obsahom. Milan Rúfus sa drží nielen tradičných poetických schém, ale i svojich obľúbených tém, ktoré však aj napriek jeho pokročilému veku nie sú archaické, ale priam výsostne aktuálne. V centre všetkého stojí človek, ľudský jedinec, ktorý bez prestávky bojuje o vlastnú existenciu. Zvádza boj sám so sebou, so spoločnosťou i s prírodou. Rúfus vyslovuje obavu: „Trápi ma, že ľudstvo ten svoj osud nezvládne. Je to pasca nastavená na človeka, no väzba medzi príčinou a následkom je nezrušiteľná. To je fyzikálny vzorec božej spravodlivosti.“ Človek ako tvor neustále pokúšajúci božiu trpezlivosť, neuvedomuje si svoju zraniteľnosť, nedokáže sa skloniť nielen sám pred svojimi možnosťami, ale ani pred životom. A už ani pred Bohom. Po veky vekov prosíkame Ťa / „odpusť nám naše viny“, / a vzápätí ich nutne konáme, / bezmocní voči sebe. (Už...?, s. 22) Rúfus sa ľaká tejto bezmocnosti, ktorá vyviera aj z nepoučiteľnosti človeka. „Niekedy dokážeme celkom povznášajúce veci. No ešte pričasto sa správame tak, až sa človek hanbí, že nosí toto meno.“ Ľudská túžba po úspechu či materiálna podstata našich skutkov sú rovnaké už veky. Aj preto sú aktuálne i Rúfusove texty spred tridsiatich – štyridsiatich rokov. Spoločnosť sa možno zmenila, človek vo svojom jadre ostáva rovnaký. Úmysly robustné, / prchavé sebaklamy. / Všetko tu bolo už, / nič nové pod hviezdami. (Všetko tu bolo už, s. 44) Rúfus v nejednej zo svojich básní reaguje na aktuálny stav slovenskej (Diagnóza Slovensko I, II) i svetovej spoločnosti. Popri existenciálnych problémoch ľudského jedinca vystupujú do popredia aj otázky globalizačné či ekologické. V nich sa básnik akoby i z nás spovedá pred Bohom, neoroduje však, nežiada milosť za naše činy, len s pokorou skláňa hlavu v tichej spovedi. Nemám už na báseň? / Mám ešte na spoveď. / Ešte viem otázku, / no neviem odpoveď. (Spoveď, s. 58) Otázky, ktoré Milan Rúfus kladie, neraz zabolia, často pichnú pri srdci, aj zaobalené v básnických veršoch totiž mieria presne do osamelého srdca človeka. Správne položená otázka je podľa Rúfusa základom všetkého. „Všetko sa začína poctivosťou kladenia našich otázok. A že je nesmierne dôležité vedieť, kedy a ktorú otázku máme položiť. Položiť otázku správne je ako nájsť začiatok Ariadninej nite. Voluntaristické otázky, ktoré dopredu indikujú odpoveď, sa v právnej vede klasifikujú ako zavádzajúce a pri súdnych procesoch bývajú neprípustné. Nuž sa teda pýtam pokorne, ako len vládzem.“ Nájsť odpoveď už nie je také podstatné. Dôležitejšie je vydať sa na správnu cestu jej hľadania. Viera je tušené. / Viera je nepoznané. (Dlhopisy viery, s. 30) – píše Rúfus. Tušenými by mali byť i naše riešenia. A život by sa mal zakladať na postupnom overovaní si našich tušení. Aby tajomstvo celkom nevymizlo, no aby neprestajný ľudský hlad po odpovediach neostal celkom neukojený... A potom zjasnie, / čo nám bolo tmavé. / Uvidíme liezť mušku v Božej tráve. (Náš malý očistec, s. 37) (Milan Rúfus: Báseň a čas. Slovenský spisovateľ, Bratislava 2005, ilustrácie: Ivan Pavle)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984