Reklama
Reklama

Politik verzus intelektuál (3)

Pred intelektuálmi, ktorým nie je ľahostajný osud ich okolia, národa, štátu, svetadiela i sveta, sa nespočetnekrát vynára otázka, či sa majú angažovať aj ako profesionálni politici. Problém sa vyhrocuje, keď prechádzajú z opozície do vládneho spektra, keď sa rozhodujú, či opustia občianske hnutie a prijmú vysokú štátnu funkciu.
Počet zobrazení: 698
9_karikatura-m.jpg

Pred intelektuálmi, ktorým nie je ľahostajný osud ich okolia, národa, štátu, svetadiela i sveta, sa nespočetnekrát vynára otázka, či sa majú angažovať aj ako profesionálni politici. Problém sa vyhrocuje, keď prechádzajú z opozície do vládneho spektra, keď sa rozhodujú, či opustia občianske hnutie a prijmú vysokú štátnu funkciu. Intelektuál, ktorý prijal funkciu profesionálneho politika, pokiaľ nepredstavuje mimoriadne silnú a vyrovnanú osobnosť, sa pomaly prispôsobuje myslením a správaním novému pracovnému okoliu. Exvzdelanci pôsobiaci dlhšie vo funkciách, pokiaľ ich trápi svedomie, získavajú nepríjemné pocity pri stretnutí so svojimi stále píšucimi bývalými kolegami z vysokých škôl, vedeckých pracovísk alebo z umeleckej brandže. Politika – tragédia intelektuála Netreba sa čudovať, že ten, ktorý si vo vplyvnej pozícii neudržal pôvodnú kvalifikáciu, sa vážne obáva vrátiť tam, odkiaľ prišiel. Robí preto všetko, aby nezmenil prostredie a zostal vo svete politiky. Umenie neodísť, ako Ľubomír Feldek nazval svoju divadelnú hru na konci éry tzv. reálneho socializmu, nestratilo na aktuálnosti ani v plurastickom politickom systéme. Politické prostredie pôsobí zo zdravotného hľadiska ako univerzálny megastroj na urýchlenie starnutia, ale aj ako antiintelektuálny a demoralizujúci unifikátor. Vstup intelektuálov do štátnych funkcií končí neraz osobnou i profesionálnou tragédiou. Ich osud pripomína motýľa, ktorý priťahovaný magickým svetlom a vidinou nového poznania krúži v nočnej chate nad petrolejovou lampou, až jej plameň mu spáli krídla. Dopláca na to aj samotná spoločnosť, nakoľko jej tradičné „zrkadlo“ a navrhovateľ alternatív má vo vládnucom poste zviazané ruky. Moc vyžaduje stabilitu, obhajovanie a udržanie línie, vytláčanie opozície z vplyvu a udržiavanie postov pre elitu, čo má málokedy niečo spoločné s hľadaním pravdy. Nepotrebuje úctu k poznaniu, ale také antiintelektuálne vlastnosti, ktoré sa vyžadujú od bežného zamestnanca, vojaka či poddaného – disciplinovanosť, schopnosť pracovať pre blaho a zisky nadriadených, stať sa bezvýznamným kolieskom mocenského stroja, rezignáciu k procesom odsudzenia, úctu k formalizovaným inštitúciám, oddanosť, zaviazanosť, lojalitu k inštitucionalizovaným lídrom a štruktúram a priateľské kontakty nahradzovať účelovými pragmatickými vzťahmi. Radosť z poznávania neznámeho Politik ako zručný vodič prechádza cez veľkomestské križovatky, pozná svet semaforov, zákrut a skratiek. Vie sa zaradiť do správneho prúdu. Keď treba, spomalí alebo zrýchli, predbehne jeden automobil či celú kolónu. Občas zrazí bezbranného cyklistu alebo chodca. V tom lepšom prípade však jazdí, ako mu vytýčili cesty, pravidlá hry a nerozmýšľa, že by sa dalo pohybovať aj ináč a inde. Intelektuál pripomína skôr vodiča na stovky kilometrov širokej a tisíce kilometrov dlhej mongolskej náhornej stepi. Volantom krúti na terénnom vozidle po nekonečnej tráve tak slobodne, ako jeho starí rodičia cválali na koňoch. Niekoľko desiatok kilometrov za Ulánbátarom nevidí ani kúsok asfaltu, betónu, štrku, žiarivých svetiel, motorestov a servisov. Pohybuje podľa toho, ako sa vyspí, podľa vlastných schopností a podľa hviezd. Keď sa mu stroj pokazí, opraví si všetko sám. Nepotrebuje ochrannú kolónu, štátnu alebo súkromnú bezpečnostnú službu, prístroj GPS, podrobné mapy, mobilné siete, poisťovacie karty, bankomaty, spolieha sa na vlastné schopnosti a schopnosti spolujazdcov. Náročnejší vzdelanec sa podobá expedičnému turistovi, ktorý sa prediera pre civilizovaného človeka nepriechodným terénom na sever ležiacej sibírskej tajgy. Vpred ho neženie iba radosť z pohybu a útek z každodennosti, ale aj čaro nepoznaného, mapovanie bielych miest a magnet silných emócií. Vrátil sa tak do lona tvrdej, ale krásnej a férovej matky prírody, ktorá mu pripomína aj milenku. (Pre politika potom funkcia symbolizuje predajnú ženu, jednorazovú, citov zbavenú obchodnú výmenu – čosi za čosi.) Oblastiam, ktoré ho zvábili, sa cestovné kancelárie vyhýbajú ako čert svätenej vody. Prekračuje a prelieza pováľané limby. Prekonáva riavy bez mostov, blatom zanesené doliny, regióny plné hryzavých mušiek, vedľa ktorých sú dunajské komáre nevinnými zvieratkami, preskakuje ľadovcové trhliny. Pomaly stúpa stále vyššie a vyššie, a to iba po svojich, a nie na pleciach iných. Okolo neho necítiť výpary veľkomestských chemičiek a benzínu, ale nespočetné vône kvetov, kríkov, zdravých stromov. Všetko okolo neho rýchlo rastie, ponúka jednu inšpiráciu za druhou. Neobyčajne odlišné farby a vône sa snúbia bez kolízií. Výšku naberá na základne vlastných síl a síl blízkych partnerov, bez výťahu, bez barličiek, bez „viagier“ všetkého typu, mimo mocenského skleníka, dosahu televíznych obrazoviek, napudrovaných všeznalých moderátorov, bez štátnej dotácie a vytunelovaných peňazí. Teší sa, že na konci veľmi príjemnej driny, odriekania a prekonávania náročných, ale férových prírodných prekážok, ku ktorým si vypestoval silný citový vzťah, na končiari uzrie svet načisto inakší, aký sa mu zdal. Dovidí vyššie, ďalej, hlbšie, aj do vlastného ja. Na rozdiel od politika sa nebojí a nehanbí sa rýchleho zostupu. Vie, že dole ho čaká ďalšia výprava, ďalšie poznávanie a citové prežívanie. Proti štátnikovi Zmysluplnosť intelektuála spočíva v protichodnej funkcii štátnika, nie v konzervovaní stavu, ale v pružnom alternatívnom myslení. I konzervatívny vzdelanec navrhuje čiastočné korekcie, aby udržal pre neho kľúčové tradičné hodnoty. Ak by sme parafrázovali Jeana Paula Sartra, ktorý, mimochodom, tiež pohorel v aktívnej politike, a to skôr ako sa dostal k moci, podstata aktívneho človeka spočíva v jeho slobodnej činnosti. Vyzretý slobodný jedinec tvorí, aby zmenil a neraz aj zlepšil okolité prostredie a seba samého. A keďže činnosť predstavuje jeho základ a robí to, čo mu chýba, paradoxne je vlastne tým, čím nie je. Nie je súhrnom toho, čo má, ale súhrnom všetkého, čo ešte nemá, čo ešte môže dosiahnuť. Spomínaný Michail Prišvin videl poslanie intelektuála v rieke, čo podomieľa prvotný masív skaly a pomáha tak vytvárať nánosy úrodnej zeme. Mohli by sme dodať, že vzdelanec, ktorý spútava rozbujnené toky do betónových brehov, stráca svoju prapôvodnú podstatu. Pasca v kartelových stranách Uvedený problém sa týka nedemokratického politického systému. V zabehaných demokraciách k nárastu kartelových politických strán, ktorý znamená vyšší stupeň vzďaľovania sa od občianskej spoločnosti. Ich lídri dávajú prednosť dohode medzi sebou pred reprezentáciou voličstva. Sústreďujú sa na efektívnu volebnú kampaň, získanie dostatočného počtu hlasov, a po voľbách na obsadenie politických funkcií a miest v štátnom aparáte. Zbavujú sa tak zvyškov pôvodných programovo-ideologických funkcií. Vytláčanie ideológie z politiky znižuje potrebu intelektuálov v nej. Hodnotové rozdiely súperiacich subjektov sa stierajú tak výrazne, že bežný občan nevidí medzi nimi veľký rozdiel. Volič stráca možnosť efektívneho výberu, keďže sa mu neponúkajú zásadne odlišné varianty. Základné organizácie sú odrezané od reálneho vplyvu na centrálnu politiku. Absenciu pravidelného a funkčného kontaktu s členstvom a voličmi nahrádza premyslená marketingová stratégia. Stranícky piár, reklamná zručnosť, heslá a ďalšie znaky zatláčajú do ústrania obsah politiky. Organizovaný straník i volič upadajú do pasivity. Nevidia zmysel angažovanosti v straníckych štruktúrach, odmietajú ich podporovať finančne. Strany, ktoré prichádzajú o členov, sú odkázané na štátny rozpočet (príspevky za hlasy, každoročné príspevky podľa počtu poslancov v centrálnom parlamente) a sponzorovanie lobistami. Podiel profesionálnych funkcionárov, aparátu, „čakateľov” na funkcie v štátnej správe a na ekonomické zvýhodnenie rastie na úkor radových členov túžiacich po zmene. Vedenie necíti tlak zdola. Politiku prispôsobuje hospodársko-lobistickým skupinám a medzinárodným inštitúciám. Vytvára sa tak uzavretý autochtónny systém. Nejde už o demokratickú inštitúciu, ale o špecifickú firmu presadzujúcu osobné a skupinové záujmy sponzorov a straníckych manažérov na celoštátnej, regionálnej a komunálnej úrovni a ich finančné zázemie. Strany prestávajú hrať úlohu efektívnych kanálov medzi občianskou spoločnosťou a štátom. Vzájomná konkurencia sa málo premieta v hľadaní alternatív vývoja spoločnosti, vedie prevažne k prerozdeľovaniu personálneho a hospodárskeho vplyvu. Postdemokracia Elity v kartelových stranách nepredstavujú ľudí s originálnymi podloženými názormi. Menia sa na kolieska v mocensko-hospodárskom stroji. V tom lepšom prípade sa stávajú jeho údržbármi. Ich slovník sa neustále redukuje a stráca originalitu. Používajú štandardné dobové frázy, ktoré sa neraz vymykajú pravidlám spisovnosti. Štátnici vystupujú pred verejnosťou zväčša s fádnymi odľudštenými prejavmi, ktoré majú podobu bilancovania úspechov, suchého výpočtu podujatí, návštev, kongresov, prijatých zákonov, vytvorených komisií, výborov, a to často bez logickej nite. Načisto zapadli do sietí inštitucionalizovaného myslenia. Vlastnosti pupočnou šnúrou spojené so slobodnou a mysliacou bytosťou, ako tvorivosť, hľadanie alternatív a vnímanie protirečivosti vývoja, sa od nich vzďaľujú. Šedivosť a uniformitu narušia iba niektorí, a to najčastejšie mediálnou šikovnosťou. Málokedy však novátorskými myšlienkami. Mysliaci jedinci, ktorí vystúpia z radu, predstavujú terč revolverovej žurnalistiky. Politická scéna sa stáva rovnako nudnou, ako nudní sú jej vrcholoví aktéri. Erupcia škandálov, medializácia korupčných afér a inštitucionalizácia intríg zovšedneli. Stratou tvorivosti trpí aj opozícia a tzv. nezávislí experti krútiaci sa okolo mocenských centier. Problém je o to vážnejší, že na prelome tisícročí popri kartelových stranách rastie váha virtuálnych volebných zoskupení, ktoré vyvolávajú ďalšie vážne obavy o osud demokracie. Spomínaný trend zapadá do koncepcie, ktorú britský politológ Colin Crouch z Európskej univerzity vo Florencii nazval postdemokracia. Ide o proces, v ktorom existujú slobodné voľby, politické strany a občianske združenia, ale postupne dochádza k nahradzovaniu parlamentnej demokracie a právneho štátu efektívne fungujúcou sieťou najmocnejších hospodárskych zoskupení, ktorých obrat prekonáva hrubý domáci produkt celých štátov. Mocenské prostredie degraduje vo svojom vnútre hodnotu slova a krásna. Vzhľadom na svoje postavenie rozširuje túto degradáciu prostredníctvom masmédií do okolia. Súčasný trend vedie k tomu, že za spisovateľa sa neraz považuje každý, kto napísal ľubovoľnú knihu, za politológa každý, kto sa verejne vyjadril k politike, a za vzdelanca každý, kto vie formulovať ťažkopádne súvetia plné cudzích výrazov. Intelektuálovi, ktorého vábi politický Olymp, sa ponúkajú najskôr dve možnosti – prispôsobiť sa alebo zobrať na seba úlohu Dona Quijota. Vo svete gýču, ktorý nenahrádza iba tradičné estetické hodnoty, ale preniká do verejne prezentovanej zábavy, politiky, ba aj do vedy, jeho argumenty nezaberajú. Tam pripomína plavca, ktorý chce skočiť do zamrznutej rieky, alebo lyžiara, ktorý sa pokúša spustiť zo svahu, na ktorom slnko už dávno vysušilo posledný snehový jazyk. Kartelová strana je pre intelektuálov nepríjemnou pascou. Bolo by však veľkou škodou, keby rezignoval a mlčal. Jeho prirodzeným prostredím sú však sieťové, a nie vertikálne štruktúry. Keď sa mu podarí posilniť váhu slova a krásna mimo mocenských inštitúcií a kultivovať tým občiansku spoločnosť, vie účinnejšie pôsobiť na samotnú moc. Autor je politológ, prednáša na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama