Pranierovanie Iránu

Ani dva roky nabádania nestačili Európskej únii na presvedčenie Iránu, aby sa zriekol svojho jadrového programu výmenou za dodávky obohateného uránu a hospodársku pomoc. Spojené štáty to vzdali už dávno.
Počet zobrazení: 1573

Ani dva roky nabádania nestačili Európskej únii na presvedčenie Iránu, aby sa zriekol svojho jadrového programu výmenou za dodávky obohateného uránu a hospodársku pomoc. Spojené štáty to vzdali už dávno. Trpezlivosť dochádza aj Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu a hovorí sa o poslednom východisku v podobe odovzdania celého prípadu Bezpečnostnej rade OSN. Biely dom nevylučuje ani krajné riešenie v podobe použitia sily. Irán sa však pred touto hrozbou netrasie od strachu. Čím to je? Situácia sa vyhrotila tento mesiac po tom, čo Irán obnovil činnosť zariadení na spracovanie uránu a chystá sa spustiť aj ďalšie na obohacovanie spracovaného materiálu. Ponuku EÚ zastúpenej Britániou, Francúzskom a Nemeckom označil za svojvoľnú a diskriminačnú. Vnucuje mu vraj nespravodlivé podmienky a upiera mu právo na vlastný jadrový energetický program, keď sa od neho žiada, aby sa navždy zriekol jadrových ašpirácií. Teherán sa cíti ukrivdený, pretože USA a EÚ ho sústavne podozrievajú z ambícií získať jadrové zbrane napriek tomu, že podľa vlastných tvrdení dodržiava stanovy Zmluvy o nešírení jadrových zbraní (NPT). Používajú vraj voči nemu dvojitý meter, keď netlačia rovnako vehementne na štáty, ktoré nie sú signatármi NPT a atómové bomby si už vyrobili, alebo na tom pracujú. Týka sa to najmä Indie, Pakistanu, Izraela a Severnej Kórey. S výčitkou nedôslednosti v spomenutých prípadoch má Irán pravdu s výnimkou Severnej Kórey, na ktorú Západ sústavne nalieha, hoci márne. Pchjongjang zjavne dospel vo vývoji atómovej zbrane do predvýrobnej, alebo možno výrobnej fázy, ak sa dá veriť jeho oficiálnemu oznámeniu, že neostalinistická Kórea sa stala jadrovým štátom. Irán tak ďaleko nedošiel a pre Washington preto ešte nie je beznádejným prípadom. Irán mal do začiatku augusta prezidenta Chatámího, ktorý sa hlásil k zmierňovaniu napätých vzťahov s USA. V prezidentskom kresle ho 4. augusta vystriedal fundamentalisticky orientovaný Mahmúd Ahmadinedžád, ktorý sa už v predvolebnej kampani zaviazal neustupovať Západu. Z prívlastkov v západných médiách ako ultrakonzervatívec a nacionalista si ťažkú hlavu nerobí. Sám sa považuje za vlastenca, ktorý presadzuje vo svete ovládanom Západom práva svojej vlasti. Nepoužíva plamenný jazyk, odmieta extrémizmus a hlási sa politike umiernenosti doma i v zahraničí. Z vystupovania tohto nevysokého 49-ročného bývalého starostu Teheránu vyžaruje tichá sebaistota. Pri zrátaní hrozieb visiacich Islamskej republike Irán nad hlavou by sme čakali, že bude nervózna a podráždená. Budúci mesiac by mohla voči nej vyhlásiť embargo Bezpečnostná rada OSN a na iránske jadrové výskumné a výrobné strediská sa podľa náznakov zameriavajú americké a izraelské lietadlá i rakety. Na jeho území je vraj vybraných 450 potenciálnych cieľov a tieto ohrozené lokality chce Irán húževnato brániť. Má vlastné balistické strely vybavené konvenčnými hlavicami a najnovšie vyskúšaná Šaháb-3 má dolet 2 000 kilometrov. Mnohé zo zvažovaných cieľov sú podľa Pentagónu podzemné a chránené hrubými betónovými vrstvami. Na ich prerážanie chystajú údajne americkí generáli podľa strategického plánu CONPLAN 8022-02 špeciálne upravené miniatúrne jadrové bomby, ktoré vykonajú svoje skazonosné dielo hlboko pod povrchom zeme. Pentagón ma zrejme priaznivé skúsenosti zo Srbska a Iraku s využívaním ochudobneného uránu na umocnenie prieraznosti delostreleckých nábojov. Prípadné nasadenie atómových minibômb by bolo novým spôsobom vojenského využitia úžasných vlastností produktov z uránu. Biely dom sa však pravdepodobne neodváži zájsť tak ďaleko. Jednorazovou i viacnásobnými vlnami vzdušných úderov na vybrané miesta v tejto rozľahlej krajine so 72 miliónmi obyvateľov by ju nepoložil na kolená, ani by neprivodil pád teokratického islamského režimu. Spôsobil by síce nedozerné škody, ale Iránčania by sa primkli k vedeniu republiky. Na zvrhnutie režimu by Američania museli vyslať do Iránu aj konvenčné vojská a nastoliť taký okupačný režim, ktorý by nevybičoval protiamerickú a protizápadnú zúrivosť širokých más. Mnohé z toho dokážu skúsení vojenskí stratégovia naplánovať, ale od teórie k praxi býva cesta dlhá, kľukatá a zamínovaná. Dostatočne odstrašujúcim príkladom je azda susedný Irak, kde optimistické vízie stroskotali a okupácia sa tam asi natiahne na celé roky plné chaosu a skazy. Súčasná okupácia Iraku a Iránu by navyše znásobila šírenie islamistického terorizmu namiereného na USA a jeho západných spojencov. Popri rinčaní zbraňami má Washington možnosť vyhrážať sa hospodárskym embargom. Otázkou však je, kto by ho uvalil. Bolo by asi jednostranné – americké. Celosvetové by v Bezpečnostnej rade OSN s najväčšou pravdepodobnosťou vetovala Čína, ktorá potrebuje Irán ako dodávateľa ropy a zemného plynu pre svoje horúčkovito sa rozvíjajúce sa hospodárstvo. „Každý, kto pomáha Číne s energiou, je jej priateľom,“ počúvajú zahraniční diplomati v Pekingu čoraz častejšie. Z tohto konca logickej osi sa dá potom odvodiť pravda platná pre jej opačný koniec. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984