Osudy Gerlachovského štítu

V dobe, keď na Slovensku zabúdame na jubileá oveľa významnejšie a pre túto krajinu podstatnejšie, sa netreba čudovať, keď našej pozornosti ujde 150. výročie historicky prvého výstupu na najvyšší bod Slovenska, Karpát a celej strednej Európy, Gerlachovský štít.
Počet zobrazení: 2213
14_gerlach-m.jpg

V dobe, keď na Slovensku zabúdame na jubileá oveľa významnejšie a pre túto krajinu podstatnejšie, sa netreba čudovať, keď našej pozornosti ujde 150. výročie historicky prvého výstupu na najvyšší bod Slovenska, Karpát a celej strednej Európy, Gerlachovský štít. Keď si v roku 1986 pripomínali dvestoročnicu dosiahnutia Mont Blancu, oslavovala celá západná Európa. Pravda, dobytie Gerlachu nebolo takým medzníkom ako zdolanie najvyššej hory starého kontinentu, ktoré odštartovalo históriu moderného alpinizmu. Nebolo, ale mohlo byť. Veď Gerlachovský štít bol poslednou dominantou európskych pohorí, na ktorú nevkročila ľudská noha. Mont Blanc ako kráľ Álp odolal 8. augusta 1786, Pico de Aneto (najvyšší vrch Pyrenejí) roku 1842, Elbrus na Kaukaze roku 1829 a Corno Grande v Apeninách dokonca už roku 1573. Najhoršie nie je spadnúť, ale zablúdiť To, že si Gerlachovský štít tak dlho udržiaval panenstvo, rozhodne neznamená, že bol menej atraktívny – veď je najvyšším bodom celého karpatského oblúka, po Alpách najvýznamnejšieho pohoria v Európe. Gerlach je však napriek svojej relatívne malej nadmorskej výške (2 654,4 m) horou s pomerne zložitým výstupom. Autor môže z osobnej skúsenosti porovnať, že aj tá najjednoduchšia cesta na najvyšší štít Vysokých Tatier predstavuje technicky náročnejšie lezenie ako zdolanie povedzme Grossglockneru, najvyššieho vrchu pohoria Vysoké Taury a celého Rakúska s nadmorskou výškou presahujúcou Gerlach o viac ako 1 100 metrov (3 798 m). Ešte zložitejšie to muselo byť v časoch prvých dobyvateľov, ktorí nemali cestu uľahčenú umelými pomôckami a terén na kritických miestach sa musel približovať k štvrtému stupňu obtiažnosti. V porovnaní s tým je dnešný výstup na Mont Blanc, kde bohatých záujemcov vyvezú lanovkou až do výšky nad 3 000 m n. m iba zdĺhavým „výšľapom“, kde sa musíte vyrovnať nanajvýš s menšími aklimatizačnými problémami. Technické problémy a orientačné ťažkosti zapríčinili na Gerlachu nemálo tragédií. Najväčším nebezpečenstvom na tomto štíte asi nie je spadnúť, ale zablúdiť. V neprehľadnej spleti veží a žľabov, ktoré vyzerajú (na prvý pohľad) úplne rovnako, znamená každý chybný krok riziko skĺznutia do labyrintu, z ktorého niet návratu. Príklady varujú. Profesora Oskara Mahlera našli pod Gerlachovským sedlom v auguste 1921 – takmer jedenásť rokov po záhadnom zmiznutí. V auguste 1961 našli v západnej stene Gerlachu pozostatky Tadeusza Krzemińského nezvestného už vyše tridsať rokov. Osemkrát zmenený názov Gerlachovský štít nebol spočiatku považovaný za najvyšší. Opticky tak totiž nevyzerá. Ľuďom pri pohľade z Liptova sa videl ako najvyšší Kriváň, pri pohľade zo Spiša Lomnický štít a Poliakom od severu zasa Ľadový štít. Až lesný inžinier Ludwig Greiner meraniami z Kráľovej hole roku 1839 dokázal výškové prvenstvo Gerlachu. Známa silueta štítu s charakteristickým kotlom, ktorú nájdete v každej encyklopédii označenú ako Gerlachovský štít, však v skutočnosti nie je Gerlach. To, čo vidíme pri pohľade od juhu, je iba Kotlový štít (2601 m) a samotný vrchol Gerlachovského štítu leží v jeho zákryte. Najvyšší bod (ktorý je súčasťou krátkeho a pomerne rovného vrcholového hrebeňa) môže bežný turista vidieť najlepšie zo Starého Smokovca alebo z vrcholu Kriváňa. Podľa mňa je však najkrajší pohľad zo Širokej veže. Kuriózne je, že Gerlachovský štít menil svoj názov až osemkrát. Práve pre populárny omyl spájajúci dnešný Gerlach s kotlom znelo najstaršie slovenské pomenovanie tohto štítu Vrch Kotol. Tak to bolo až do roku 1896, keď horu úradne pomenovali na počesť cisára Štít Františka Jozefa (Ferencz József csúcs). Uhorskí vlastenci tam vtedy vyniesli aj tabuľu pripomínajúcu 1000. výročie „zaujatia vlasti Maďarmi“. Po páde monarchie rozbili mileniárnu tabuľu granátom a zhodili ju do Velickej doliny. V tom čase však mala aj významná časť poľských politických predstaviteľov záujem o pričlenenie celého územia Tatier k Poľsku a vrch si pomenovali Szczyt Polski. Po definitívnom vyriešení hraníc ČSR ho však nazvali Gerlachovským štítom podľa príslušnosti do chotára obce Gerlach. V roku 1923 ho však opäť premenovali – tentoraz na Štít legionárov, s ohľadom na zásluhy légií pri vzniku republiky. Vtedy na vrchole vztýčili kovový stožiar s plechovou česko-slovenskou vlajkou. Počas Tisovho režimu v rokoch 1939 – 1945 sa vrch volal Slovenský štít (plechovú vlajku odstránili). Po vojne sa vrátili k názvu Gerlach, ale nie nadlho. Roku 1951 ho premenovali na Stalinov štít. Po uplynutí jeho kultu až dodnes ho už opäť poznáme ako Gerlachovský štít. V roku 1997 odstránili z vrcholu zvyšky nevkusnej kovovej tyče z čias legionárov, ktorá iba priťahovala blesky a hnevala horolezcov, a nahradili ju mosadzným krížom. Prví dobyvatelia S legendárnym „gerlachovským“ kotlom sa však predsa len spája kus histórie. Práve tadiaľto totiž viedli najstaršie historické výstupy na Gerlachovský štít. Prvý známy pokus o zdolanie vrcholu je z roku 1834. Traja chlapi z podtatranských obcí Johan Still, Martin Spitzkopf-Urban a Johan Gelhof sa spolu s dvoma neznámymi lovcami kamzíkov vybrali južným okrajom Gerlachovského kotla cez Dromedárov chrbát, a aj keď to neskôr popierali, mierili bezpochyby na vrchol. Dostali sa však len pod dnešné Urbanove veže, kde ich pravdepodobne odradil neprehľadný terén. Tou istou trasou sa 11. augusta 1855 vybrali dvaja poľskí botanici Zygmunt Bośniacki a Wojciech Grzegorzek. Predpokladá sa, že ich sprevádzal horský vodca zo Zakopaného, jeho meno však ostalo neznáme. Týmto Poliakom sa ako prvým ľuďom podarilo zdolať Gerlachovský štít. Naspäť sa vrátili tou istou cestou. Ich prvenstvo sa v minulosti často spochybňovalo z nacionalistických dôvodov – v záujme uplatňovania si nárokov na územie Tatier a Slovenska. Martinovi Spitzkopfovi sa po neúspešnom pokuse z roku 1834 podarilo vystúpiť na vrchol ako prvému uhorskému občanovi až roku 1860. Ďalší z tejto skupiny, Johan Still, vystúpil na Gerlachovský štít v roku 1872. Jeden z historicky najvýznamnejších výstupov na Gerlachovský štít sa uskutočnil 31. augusta 1874. Významný uhorský horolezec Móric Déchy spolu s Johanom Stillom a štyrmi ďalšími účastníkmi objavil výstupovú trasu cez exponovaný skalný kút, tzv. Velickú próbu. O dva roky neskôr našiel František Déneš spolu s Jánom Rumanom-Driečnym novú cestu cez kolmú stenu, tzv. Batizovskú próbu. V hustej hmle síce vyšli na hrebeň, ale neboli si istí, či boli až na vrchole, preto si roku 1877 toto prvenstvo opätovne potvrdili. Ján Ruman-Driečny bol zároveň prvým Slovákom, ktorý vystúpil na Gerlachovský štít. O tomto prvom slovenskom horskom vodcovi naše encyklopédie nezaslúžene mlčia. Bol to jeden z najvýznamnejších karpatských horolezcov 19. storočia, zakladajúci člen Uhorského karpatského spolku, z ktorého ho vylúčili pre jeho národné presvedčenie. Dnes má už výstup cez Gerlachovský kotol iba historickú hodnotu. Nechodí tadiaľ takmer nikto. Prístupový chodník do kotla je už úplne zarastený kosodrevinou a výstup býva dosť nepríjemný. Okrem toho nad Dromedárovým chrbátom je lámavá skala, časté padanie kameňov je životunebezpečné a často sa rovná lotérii. No a v neposlednom rade obchádzanie vrcholových vežičiek (raz zľava, raz sprava), ktoré sa podobajú ako vajce vajcu, je mimoriadne náročné na orientáciu. Klasická výstupová trasa dnes vedie hore Velickou próbou a dolu Batizovskou. V zime sa však na výstup používa Krčmárov žľab, a to už je parádna ľadovcová túra alpského typu. Prvý zimný výstup vykonali Janusz Chmielowski a Károly Jordán 15. januára 1905, takže tohto roku sme si pripomenuli aj 100. výročie tohto výkonu. Keď vám viac ako hory učarujú peniaze Z kedysi hodnotného športového výkonu sa stala komerčná záležitosť, ktorá Gerlachu nesmierne ubližuje. Na Gerlachovský štít som po prvýkrát vystúpil ako šestnásťročný. Priviedol ma sem krásnou, tzv. Martinovou cestou z Poľského hrebeňa levočský horolezec Paľo Rakyta, ktorého sme poznali ako experta na preliezanie najťažších skalných previsov. Volal som ho „majster Pavol z Levoče“ (žiaľ, už nežije). Vtedy ma Gerlach uchvátil divokou horskou scenériou, nádherným tichom a neopísateľným pocitom, keď si na vrchole vychutnávate posledné lúče slnka, takmer pod nosom vám plachtí orol a vy viete, že vyššie sa už v Karpatoch nedá. Po osemnástich rokoch vidím na tom istom milovanom štíte mimoriadne zdevastovaný chodník poznačený eróziou a tlupy hlučných turistov, ktorí sú za fotografiu z vrcholu ochotní zaplatiť čokoľvek. Stará škola horských vodcov pomaly vymiera a nahrádzajú ju mladí dravci, ktorým viac ako hory učarovali peniaze. Z výstupu na Gerlachovský štít sa stal dobrý biznis. Vodca zinkasuje za výstup päť- až šesťtisíc korún na ruku, takže v sezóne môže mesačne zarobiť osemdesiat- až stotisíc. V lete sa tade preženie päť vodcov denne so štvorčlennými skupinkami, v ktorých sa čoraz častejšie vyskytujú jedinci, ktorí do takéhoto terénu očividne nepatria. Menej zdatných klientov dokonca vyvezú až na Sliezsky dom, kam sa bežne autom nesmie. Všetko závisí od vašich finančných možností. A tak sa turisti nezriedka preceňujú. Sám som bol svedkom prazvláštneho licitovania, keď neuveriteľne objemný Nemec vážiaci dobré dva metráky prehováral skeptického horského vodcu, aby ho zobral hore, že on to zvládne. A keď ten krútil hlavou, Nemec ponúkal viac: sedem, osem, desaťtisíc! Chýba nám alpská filozofia Gerlachu by prospelo, keby jeho návštevnosť aspoň regulovali. Možno aj o to išlo neznámym páchateľom, ktorí nedávno ukradli na výstupovej trase väčšinu reťazí. Ihneď sa rozniesla fáma, že to urobili asi Rómovia, ale väčšina horských vodcov je presvedčená, že za celou kauzou je ich dlhodobý spor s ochranármi. Ak je to tak, ochranárom ich zámer nevyšiel. Vodcovia iba zvýšili ceny (lebo výstup na niektorých úsekoch sa bez reťazí skomplikoval), ale záujem neklesol. Práve naopak... Nazdávam sa, že prístup k isteným cestám vo Vysokých Tatrách je nezdravý a treba ho zásadným spôsobom zmeniť. Chýba nám alpský štýl turistiky, jeho duch, filozofia a kultúra. Kto už má čosi pochodené v našich veľhorách, vie, že požadovať horského vodcu na všetky neznačené štíty je nezmyselné až smiešne. Je absurdné, ak na ľahký chodecký výstup na Tupú od vás vyžadujú zaplatiť si služby horského vodcu, no na exponované Priečne sedlo, kde sa každý rok niekto zraní alebo zabije, vedie žltá turistická značka. V Alpách je horský vodca zárukou bezpečnosti v prípade, že máte akékoľvek pochybnosti o svojich fyzických či orientačných schopnostiach. Nikto vám ho však nenúti. Alpská kultúra lezenia po istených cestách spočíva v jasnom rozlišovaní, čo je nebezpečné, čo zvládnete a čo je nad vaše sily. Na Slovensku však v tomto smere panuje chaos. Turisti nadobudli falošný pocit, že všade, kam vedie značka, môžu aj oni, a na ostatné sú tu vodcovia. Často sa potom stane, že česká turistka si v polovici výstupu cez sedlo Prielom uvedomí, že má závraty a chce ísť dolu (hoci pod ňou lezie šnúra ďalších turistov a prakticky niet kam uhnúť). Som presvedčený, že keby sa prístup k všetkým isteným cestám v Tatrách zjednotil (a po dôkladnej informačnej kampani by sa začali chápať ako „via ferrata“ v Dolomitoch), turisti by k nim pristupovali s väčšou pokorou. A horskí vodcovia by hádam prestali zneužívať svoje postavenie a vrátili by sa k svojmu vznešenejšiemu poslaniu. Scenéria Gerlachovského štítu má pre mňa zvláštne čaro. Takú som ju chcel ukázať aj synovi Matejovi, keď som ho pred pár týždňami vzal konečne na vrchol. A hoci ma napĺňa otcovskou hrdosťou, že vo veku deväť rokov sa podľa štatistík stal najmladším človekom, ktorý tento výstup zvládol, nemôžem zakryť pohoršenie nad tým, ako sa stal z posvätnej hory predmet bezduchého biznisu. Horší pocit som mal už len pri výstupe na Lomnický štít Jordánovou cestou, keď ma z magickej chvíle vrcholového pocitu vyrušili blesky japonských fotoaparátov a naliehavý hlas zo stanice kabínkovej lanovky: „Cestujúci na Skalnaté pleso nech sa dostavia k východu...“ Príliš kruté zaucho civilizácie... Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984