Ozbrojené povstanie – plány a realita

Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, vychádzajúc z celkovej situácie v slovenskej armáde, začal v druhej polovici roka 1943 pomýšľať na symbolickú účasť vo vojne po boku Nemecka a usiloval sa o stiahnutie obidvoch divízií z frontu.
Počet zobrazení: 1207
10-m.jpg

Minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš, vychádzajúc z celkovej situácie v slovenskej armáde, začal v druhej polovici roka 1943 pomýšľať na symbolickú účasť vo vojne po boku Nemecka a usiloval sa o stiahnutie obidvoch divízií z frontu. Táto otázka sa prerokúvala na zasadaniach najvyšších orgaánov štátu a nemalý tlak sa v tomto smere vyvíjal aj diplomatickou cestou. Prípravy Povstania si vyžiadali aj zmenu dovtedajších predstáv o vrcholnej fáze odboja, založených na myšlienke organického prerastania partizánskeho boja do Povstania ako celonárodného vystúpenia. Táto zmena bola výsledkom dôkladnej analýzy situácie v slovenskej armáde. Existovalo totiž mnoho presvedčivých dôkazov o tom, že väčšina amrády odmieta bojovať za Tisa a Hitlera. Londýn Slovákom neveril Prvoradou úlohou v oblasti vojenských príprav Povstania bolo zjednotiť početné odbojové prúdy v armáde na platforme Vianočnej dohody SNR a vytvoriť jednotné velenie, ktoré by jej bolo podriadené. Na začiatku roka 1944 Slovenská národná rada rokovala s vplyvnými antifašistickými dôstojníkmi slovenskej armády o spolupráci pri príprave celonárodného ozbrojeného vystúpenia a jeho vojenskom vedení. Rokovania s antifašistickými dôstojníkmi boli však neobyčajne ťažké a komplikované. Predovšetkým pre kolísanie medzi Benešovou autoritou a autoritou SNR, a v mnohých prípadoch aj pre rivalitu medzi jednotlivými skupinami dôstojníkov. Vývoj situácie na sovietsko-nemeckom fronte však čoraz viac potvrdzoval, že oslobodzovanie Československa sa začne od východu a prvým oslobodeným územím bude Slovensko. Túto skutočnosť si už koncom roka 1943 dostatočne uvedomili aj v Londýne. Preto zavrhli dovtedajšiu koncepciu „prinavrátenia“ Slovenska vojenskou intervenciou z Čiech a pochopili, že im neostáva nič iné, ako budovať si pozície priamo na Slovensku, a to aj v armáde. Pravda, pokiaľ išlo o možnosť získať armádu, v kompetentných londýnskych kruhoch dlhší čas pretrvával skepticizmus. Prevládala tu nedôvera v protifašistickú aktivitu slovenského ľudu a armádu považovali za pevnú oporu Tisovho režimu. Tieto názory 25. novembra 1943 korigovala správa občianskej odbojovej skupiny Flóra, zaslaná do Londýna. Uvádzala, že slovenské ozbrojené zložky uznávajú prezidenta Beneša a londýnsku vládu, a že sú odhodlané vo vhodnej chvíli nasadiť všetku brannú moc Slovenska podľa pokynov československej vlády v Londýne. Začal sa cieľavedomý a systematický zápas Londýna o slovenskú armádu. Dôstojníci rešpektovali prezidenta Cieľom týchto síl bolo presadiť čechoslovakisticky orientovaného Šrobára ako vedúcu osobnosť slovenského odboja, pretože jeho politický program v tom čase úplne korešpondoval so stanoviskom Londýna. Šrobár a prezident Edvard Beneš sa zhodovali v názore na centralizovanú Československú republiku, a v tom, aby sa slovenské národné orgány konštituovali ako krajinské orgány. Takmer hneď po aprílovej dohode SNR s pplk. Gšt. Jánom Golianom (27. apríla prijal funkciu veliteľa Vojenského ústredia SNR) začala emigrantská vláda robiť intrigy, aby dokázala, že do vojenských vecí môže zasahovať iba prezident Beneš a jeho vláda v Londýne. Pokiaľ ide o politickú orientáciu veľkej väčšiny odbojových dôstojníkov, bolo len pochopiteľné, že inklinovali k politickému prúdu, ktorý reprezentoval vrchný veliteľ armády prezident Beneš a minister národnej obrany generál Sergej Ingr. Veľká časť dôstojníkov však zároveň nechcela mať nič spoločné s prezidentovým čechoslovakizmom. Navyše Beneš zotrvávanie na názore o jednotnom československom národe prezentoval mnohokrát aj vo vysielaní londýnskeho rozhlasu, čo sťažovalo úsilie o získanie všetkých zložiek slovenského národa pre účinný protifašistický zápas. Obávali sa, že obnova ČSR bude znamenať návrat k oficiálnemu popieraniu slovenskej národnej svojbytnosti so všetkými dôsledkami. Benešov čechoslovakizmus intenzívne využívali vo svojej propagande aj ľudácke orgány. No československo-sovietska zmluva podpísaná 12. decembra 1943 už len málo ľudí nechávala na pochybách, že Československá republika bude obnovená. Výsledkom bolo, že väčšina vojenských odbojových skupín vrátane Goliana bola ochotná podrobiť sa Benešovi, jeho rozkazom a nariadeniam. Vojenský plán SNR Získanie J. Goliana na stranu SNR a utvorenie jej vojenského ústredia znamenalo pozitívny krok v prípravách Povstania. Do tohto obdobia spadá aj začiatok postupného odklonu Goliana a jeho skupiny od jednoznačnej politickej orientácie na Beneša. SNR ho už v apríli 1944 informovala o svojej koncepcii celonárodného Povstania a požiadala ho, aby v jej rámci vypracoval jeho vojenský plán. Stanovila mu dva varianty začiatku: buď po koordinácii so sovietskou armádou, alebo bez ohľadu na stav príprav, ak fašisti prikročia k okupácii Slovenska. Vývoj udalostí na východnom fronte začiatkom leta 1944 postavil aj pred slovenský odboj úlohu urýchliť prípravy na ozbrojené vystúpenie, a to tým skôr, že tempo vojenských príprav od apríla podstatne nepokročilo. Novú situáciu mala riešiť porada SNR 29. júna 1944 v Bratislave. Vojenské ústredie predložilo na rokovanie v podstate už hotový plán vystúpenia. SNR na nej schválila plán, ktorý predložilo vojenské ústredie a to ho 28. júna odoslalo do Londýna: „1. Poľná armáda (dve pešie divízie na východnom Slovensku) v súčinnosti s ruskou armádou uvoľní tieto priechody na Slovensko. 2. Zápoľná armáda (vojsko v mierových posádkach, asi 10-tisíc mužov) sústredí sa na strednom Slovensku, kde vyhliadnutý priestor zaistí. V mierových posádkach zanechá slabšie jednotky, ktoré vykonajú prevrat a mobilizáciu zaistia pokoj a bezpečnosť v zápolí, doplnia zápoľnú armádu na dve pešie divízie, zriadia partizánske oddiely. 3. Zápoľná armáda po doplnení pomôže poľnej armáde, s touto sa spojí v jednu, ktorá s Rusmi dokončí porážku Nemcov. Ťažisko činnosti: 1. divízia – Bardejov, 2. divízia – Medzilaborce, zápoľná armáda – Zvolen – Banská Bystrica – Brezno. 4. Činnosť ad1 začať po vyhlásení nepriateľstva na pokyn ruský. Činnosť ad2 jeden, možno až tri dni pred vyhlásením nepriateľstva.“ Londýnske MNO na čele s generálom S. Ingrom predložený plán schválilo s výhradou, že bojová činnosť musí byť ofenzívnejšia najmä pokiaľ ide o uvoľnenie priechodov sovietskej armáde cez Karpaty. Posledná porada pred SNP Za najdôležitejšiu úlohu porada SNR označila nevyhnutnosť čo najskôr informovať sovietske vojenské a politické miesta o situácii na Slovensku a o pripravovanom Povstaní a požiadať o začlenenie pripravovanej akcie do celkových plánov sovietskej armády. Postup Červenej armády k Visle a východným Karpatom zvyšoval antifašistické vrenie na Slovensku. A pretože Slovensko sa postupne stávalo operačným pásmom nemeckých vojsk, ukazovalo sa celkom reálne, že na Slovensku dôjde k nemeckému zásahu. A tak sa 20. júla 1944 zišli v Žarnovickej doline neďaleko Čremošného predstavitelia SNR a Vojenského ústredia. Na porade sa rozhodlo jednoznačne: a) ak dôjde k okupácii Slovenska, začne sa boj bez ohľadu na situáciu, b) okamžite pripraviť odlet delegácie SNR do ZSSR, aby koordinovala vystúpenie na Slovensku s postupom sovietskej armády. Porada pri Čremošnom bola posledná pred Povstaním. Zhodnotili sa na nej dosiahnuté výsledky v prípravách na Povstanie a poukázalo sa aj na chyby a nedostatky v tomto smere. Žiaľ, pramálo z nich sa do Povstania odstránilo. Na začiatku januára 1944, keď SNR robila prvé kroky v zjednocovaní odbojových prúdov v slovenskej armáde, prijala Najvyššia rada obrany štátu (NROŠ) uznesenie o opevnení časti Karpát na severovýchodných hraniciach Slovenska. Oficiálnym dôvodom (pre nemeckú stranu) bolo odvolávanie sa na susedné Maďarsko, ktoré už začalo s výstavbou opevnení vo svojom priestore. Hlavné veliteľstvo nemeckej brannej moci 14. februára 1944 s plánom súhlasilo. Treba však uviesť, že NROŠ na ňu naviedol minister národnej obrany generál Čatloš, pričom ho nemotivovala situácia v Maďarsku. Čatlošova spoveď F. Čatloš, ako aj iní jemu podobní prominenti v satelitných štátoch fašistického Nemecka, prekonal dovtedy dôležitý vnútorný prerod. Začal si uvedomovať, že sa blíži porážka fašizmu. Výstavbou východoslovenských divízií a prikrytím severovýchodnej hranice Slovenska chcel predísť príchodu nemeckých vojenských jednotiek na obranu Karpát. Súčasne chce takto uvoľniť cestu Červenej armáde. Čatlošov plán, neskôr známy ako memorandum, rátal aj s návratom oboch slovenských divízií na územie Slovenska, čím by vojenské sily mali asi stotisíc mužov. Otvorené protinemecké vystúpenia plánoval na chvíľu, keď sovietska armáda dosiahne priestor Krakova. F. Čatloš o tom neskôr napísal: „Ja som povstanie proti Nemcom nevyhľadával, ani som si ho neprial, no nikdy som ho nevylučoval. V roku 1943 som však už videl, že s Nemcami po dobrom do konca vojny nevytrváme. V roku 1944 som už dokonca pokladal za nevyhnutné proti Nemcom nejakým spôsobom sa postaviť. Do poslednej minúty som sa ale nevzdával slovenskej štátnosti a nezradil som Slovenskú republiku... Odišiel som od Hitera a od Tisa, ktorí náš štát vytvorili a udržovali ho, ale ho aj pochovali... Mnou pripravované povstanie malo za cieľ národ udržať v jeho nezávislosti... Keďže nezávislosť Slovákov nezhodovala sa s politikou a vôľou Čechov a Sovietov, ktorí nepriali ani formálnej zvrchovanosti slovenského národa, každý pozorovateľ môže mať jasné, že prečo ma do povstania nechceli a prečo ma z neho vysánkovali... Pritom všetkom povstanie pokladám za svoje dieťa, k nemu sa hlásim a zazlievam v ňom len to, čo sa protiví slovenskému záujmu.“ Na inom mieste Čatloš uvádza, že už dávno pred vypuknutím SNP vedeli zodpovední činitelia, že Malár, Čatloš a iní proskribovaní kolaboranti ho nezradia, a jednako odkopli Slovákov a poslúchli Beneša, čím oslabili nielen národ, ale aj samotné Povstanie. Pôvodne s Čatlošom rátali S Čatlošovým lietadlom a jeho plánom sa napokon dostala do Moskvy aj delegácia SNR. Londýnsku emigráciu o tom informoval kpt. Krátky a neskôr pplk. gšt. Golian. S kópiou plánu 18. augusta prišiel neoficiálne do sídla Československej vojenskej misie v Moskve pplk. MVDr. M. Ferjenčík, a s ním aj mjr. Lysický a npor. Gabriš, členovia osádky Čatlošovho lietadla. 21. augusta odoslal plk. Toman (Píkov zástupca) túto kópiu do Londýna. V sprievodnom liste sa okrem iného hovorilo, že pplk. Ferjnečík v rozhovore vyhlásil: „Rozhodli sa (SNR a Vojenské ústredie – pozn. V. Š.) použiť osobu gen. Čatloša na vykonanie legálnej mobilizácie, rozmiestnenie vojenských jednotiek, skladov a podobne, všetko podľa direktívy sovietskeho štátu. Akonáhle by vec bola akútna a osoba Čatloša by nebola možná, bol by odstránený a dosadený nový veliteľ armády zvonka.“ Na otázku plk. Tomana, či už konkrétne uvažovali o nejakej osobe, pplk. Ferjenčík odpovedal, že vari by bol vhodný generál Rudolf Viest. S tým korešponduje aj vystúpenie člena vedenia ilegálnej KSS Karola Šmidkeho na československom veľvyslanectve v Moskve 27. augusta 1944: „...ak máme na mysli, že ide o stmelenie všetkých protinemeckých síl na Slovensku, že by nebolo správne jeho ponuku (Čatloša – pozn. V. Š.) odmietať.“ Ďalej konštatoval, že rovnaké stanovisko zaujala aj SNR. Žiaľ, podľa môjho poznania spomínaná úloha nebola nikdy Čatlošovi ponúknutá. Celý problém treba vidieť skôr v teoretickej rovine, v akejsi sondáži, čo na to povie Moskva. O stretnutí s Benešom sa neuvažovalo. Názor Moskvy v podstate dodnes nepoznáme. Zato Beneš spomínané zámery zmaril už v zárodku. Negativizmus v tomto smere dovŕšili pokyny odoslané 1. septembra 1944 na Slovensko veleniu armády. Zdôrazňovalo sa v nich, že „odbojové hnutie musí ostať čisté od každého kolaboracionizmu. Ináč sa rozloží armáda, aj celé hnutie... Preto akékoľvek prijímanie kolaborantov a kompromitovaných činiteľov, najmä tak veľmi kompromitovaných ako Čatloš, do priamej akcie bojovej a politickej v akejkoľvek forme absolútne odmietame... V cudzine by to nikto nepochopil a neprijal.“ Benešovo vyhováranie sa na spojencov však neobstojí. Názory členov protihitlerovskej koalície na tento problém boli známe a isto ich poznal aj on. Benešov vzťah ku kolaborantom hľadajúcim politické alibi sa pohyboval v rámci širokého rozpätia od veľkorysej zhovievavosti k strohému odmietaniu. Zo zborníka SNP v pamäti národa, Múzeum SNP, Banská Bystrica. Redakčne skrátené.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984