Ako vznikala slovenská hymna
Zmysel dnešnej diskusie o vzniku slovenskej hymny je v tom, či bolo správne v našej národnej hymne uprednostniť jej historicky prvý písomný text, autorom nepodpísaný, ale znejúci aktuálne aj pre dnešné povedomie. Alebo či zdôrazniť jej vycibrený a historicky kodifikovaný text používaný ako slovenská súčasť československej hymny. Do takejto diskusie nás vedie objav prvotného znenia, ku ktorému dospel literárny historik Pavol Vongrej v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Lenže už o pár rokov, v januárovom čísle Slovenských pohľadov v roku 1971, ďalší liptovský literárny historik Rudo Brtáň uverejnil tri texty tejto hymny, teda pôvodného znenia štúrovskej básne Janka Matušku z revolučných štyridsiatych rokov 19. storočia. Tieto tri texty sa dosť líšia slovom i rozsahom, autorským postojom i zacielením zmyslu. Ani tieto tri texty však neboli jedinými podobami Matuškovho nepodpísaného textu. V roku 1851 lichardovská Domová pokladnica uverejnila ďalší, tentoraz už štvrtý nepodpísaný text, ktorý sa líšil od prvých troch textov. Všetky vyjadrovali nielen autorský, ale aj kolektívny dobový pocit modifikovaný v ťažkej dobovej situácii maďarizácie a neskôr aj revolúcie. Prvý autentický text Zrejme prvým textom bol zápis V. Paulinyho Tótha, ktorý si zaznačil do svojho zápisníčka hneď po odznení a zaspievaní Matuškovej básne 4. či 5. marca 1844, keď sa dvadsaťdva Štúrových poslucháčov – asi zo šesťdesiatich – rozhodlo opustiť bratislavské lýceum a odísť študovať do Levoče. Bolo to po silvestrovskom vyšetrovaní Ľ. Štúra a jeho študentov v roku 1843 a po jeho konventnom potvrdení rozhodnutia vo februári 1844, že Štúr už nemá prednášať na lýceu. Medzi týmito dvoma dátumami študenti napísali listy významnejším slovenským osobnostiam tých čias, v ktorých ich informovali o silvestrovskom rozhodnutí a prosili o morálnu aj finančnú podporu. Tá postupne prichádzala a do určitej miery umožnila Štúrovi venovať sa príprave vydávania Slovenských národných novín i písaniu dvoch spisov o kodifikácii slovenčiny, utvrdenej už v Hlbokom 14. februára 1843. Z rozličných príčin, pre zákazy a obavy rodičov odišlo z Bratislavy len osemnásť študentov. A v Levoči sa ich na štúdium prihlásilo len trinásť. Viliam Pauliny Tóth, ktorý neodišiel do Levoče, ale ostal v Bratislave, si zrejme na pamiatku zapísal Matuškovu rozlúčkovú báseň takto: Prešporskí Slováci, budaucj Lewočané Po nad Tatrou blýská hromi ďiwo bigau Zastawme jch bratia Weť sa oni stratia Slowaci ožgau To Slowensko naše posjal twrdo spalo Ale blesky hromu Zbudzugú ho k tomu Aby sa prebralo. To Slowensko naše posjal roztracené Wrahowja šturmugú Slowakou spogugú W miesto založené. Už Slowensko stáwá lúško zanecháwá Hoi Rodinko milá Hoďina odbyla Sčasná matka Sláwa. Nech si kdo chce hwjízdá nech spjewá ak muože Mi sa držme spolu Spolu w tomto kolu Nik nás nepremuože. Ešte duby rastú na Krywanskég strane Kdo gak Slowák chodí Nech knihy zahoďj A mezi nás stane. Janko Matuška Štúr text zmiernil Tento paulinyovský text je zrejme autentický, vyjadrujúci študentské pocity lyceistov, aj s ich zavrhnutím učebných, iste maďarských textov, no hlavne ich pocity proti maďarským a maďarónskym sudcom ich milovaného učiteľa. Je to zároveň akoby národné precítenie a prijatie Štúrových prednášateľských téz o Slovákoch a o slovanstve, ako ich počúvali od roku 1836, a najmä po hallskej prestávke v rokoch 1838 – 1840. Počas týchto rokov si Ľ. Štúr veľa naštudoval, obohatili ho myšlienky Herdera a Hegela, a pritom získaval aj slovanských priateľov od Lužičanov až po Rusa Sreznevského. Študenti si ho vysoko vážili, Janko Matuška ho už v septembri 1843 nazval „náš vodca“ či „faktor“ na slovenskej plti. A tak sa Matuškova báseň dostala do rúk Štúrovi, ktorý – podľa svedectva J. M. Hurbana – „korigoval dopodrobna česko-slovenské práce študentov, čiarku za čiarkou“, lebo „zavčasu priučil sa byť veľmi opatrným, ... aby nezavdal príčiny k upodozrievaniu a hateniam činnosti jeho pedagogickej“. A tak i Matuškovu pieseň búrlivého vzdoru pre svojho mladšieho brata Janka, lyceálneho študenta a neskôr aj pomocníka v redakcii Slovenských národných novín (a ten ju venoval svojej sestre Karolínke, starajúcej sa o svojich bratov v bratskom lýceu) zrejme upravil takto: Ponad Tatrú blíská, hromi diwo bijú!::: Postawme sa Braťja! Weď sa oňi straťja! Slowáci ožijú!::: To Slowensko naše posjal twrdo splo!::: Ale bleski hromu Zbuzujú ho k tomu, Aby sa prebralo!::: To Slowensko naše posjal roztraťenwo!::: Wrahowja šturmujú, Slowákow spojujú, W mesto uloženwo!::: Už Slowensko stáwá, lúško zaňecháwá!::: Hoj roďinko milá Hoďina odbila Šťastná matka Sláwa!::: Ňech si kdo chce hwízdá, ňech zpjewá ak muože::: Len sa držme spolu, Sworňe w tomto kolu Ňik nás nepremuože!::: Ešte dubi rastú na Kriwanskéj straňe::: Kdo jak Slowák cíťí, Ňech šabličku chytí A mezi nás staňe! Janko Matúška, též tedi Pod týmto oznámením mena tvorcu napísal Janko Štúr svoje venovanie celej zbierky veršov sestre Karolínke takto: Pesňe Slowenské a Slowanské obetuje Sestre swojej Brat Janko. 1844. Tretia verzia Toto znenie, skôr variant pôvodnej Matuškovej piesne, je charakteristické uplatnením Štúrovej predstavy o kodifikovanej slovenčine (použitie liptovských tvarov „roztraťenwo“, „uloženwo“, kontrakcia tvaru „Po nad“ na „Ponad“, zmena „Weť“ na „Weď“) a tiež jeho obozretným upravením myšlienkového ostria proti maďarónskym sudcom („Zastawme jch bratia“) na povzbudzujúce oslovenie vlastných radov („Postawme sa Braťja“) a na výmenu študentského vzdoru („Nach knihy zahoďí“) na smelšiu bojovú pripravenosť („Ňech šabličku chytí“). Aj tento variant je poznačený vznikom v roku 1844 a nájdený bol v matičnom zborníčku č. 390 omnoho neskôr dr. Jánom Vilikovským. V. P. Tóth bol po lyceálnom štúdiu vychovávateľom doma aj vo Vojvodine, až sa v jeseni 1847 stal profesorom v Kremnici. Tam až do septembra 1848 pôsobil a zrejme sa nadchýnal marcovými premenami aj revolúciou. A tak „v prvý sviatok veľkonočný 1848“ napísal politický spis Vek slobody a premeny najnovšie. Vydal ho u Macholda v Banskej Bystrici. Ale u toho istého vydavateľa toho roku vyšiel aj ďalší variant Matuškovej piesne pod názvom „Dobrovoľnícka“. Báseň bola bez podpisu, skrátená o dve strofy. Možno ju textovo pripravil práve Paulíny Tóth, lebo bola zjavným textovým návratom k jeho študentskému zápisu z lýcea. Janko Matuška bol v tom čase, po levočskom štúdiu, vychovávateľom v Oravskom Podzámku a spolu so Ct. Zochom a S. Novákom sa zúčastnil na revolučnom hnutí v Orave, kde sa pred maďarskou gerilou aj skrýval, a tak sa asi nedostal do Banskej Bystrice. Preto tretí zverejnený variant je zrejme z pera Paulinyho-Tótha, ako ho publikoval v spomínanom príspevku Rudo Brtáň: Dobrovolňícka Nad Tatrou sa blíska hromi diwo bijú::: Zastawme jich braťja, veď sa oni straťja Slowáci ožijú::: To Slowensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale bleski hromu zbudzujú ho k tomu Abi sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo Slowenski cíti, ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slowensko stáva, puta si strháva::: Hej rodina mila, hodina odbila Žije matka Sláva::: Porevolučná zmena Tento tretí variant, najmä syntagmou „Zastavme jich“ a využitím Štúrovej opravy na „ňech sa šable chiťí“, bol charakteristický práve pre revolučnú situáciu na jar 1848, a tak sa jej Pauliny Tóth premyslene a bojovne chytil na potreby revolučného dobrovoľníctva. Aj pravopis menil, priblížil ho stredoslovenčine a zjavne využil výskumy zo Štúrových spisov. Možno povedať, že tento variant vyjadruje najbojovnejšiu slovenskú náladu meruôsmych rokov a oprávnene k nemu prihliada aj dnešná slovenská hymna. Ale aj tento variant zažil o tri roky v spomínanom Lichardovom kalendári ďalšiu porevolučnú zmenu. Jeho slovenčina bola starostlivejšia (napr. zo „stáva“ je „vstáva“, „bleski“ sú teraz „blesky“), ale čo je najpodstatnejšie, z nepriateľa je urobený prírodný jav, a to len zámenou mäkkého „i“ na tvrdé „y“). Text tohto variantu je zapísaný takto: Dobrovoľnícka Nad Tatrou sa blíska, hromy ďivo bijú::: Zastavme jich braťja, veď sa ony straťja Slováci ožijú::: To Slovensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale blesky hromu zbudzujú ho k tomu, Aby sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo slovensky cíti, ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slovensko vstáva, puta si strháva::: Hej, roďina milá, hoďina odbila Žije matka Sláva::: (V B. Bistrici) Mnohí iba sľúbili, že pôjdu s nami Tento text prijal v roku 1864 i Ján Levoslav Bella a zhudobnil ho do Slovenských štvorspevov a zároveň pri ňom zverejnil aj Matuškovo meno – čo sa vlastne stalo po prvý raz zo štyroch zápisov. Možno naň dal súhlas i Janko Matuška, ktorý na Orave ešte žil až do roku 1877. Nevieme, kedy nastala v piesni zmena, keď sa stala hymnou a prijala kompromisnú syntagmu v druhom verši prvej strofy na „Zastavme sa“, zrejme vyjadrujúc pôvodnú podobu „Postavme sa“, čo koniec koncov malo ten istý zmysel i význam. No výraz „zastavme ich“ so zjavným bojovým charakterom v roku 1848 (lebo v roku 1844 mal iný význam) sa zanechal, „odbojovníčil“ a v lichardovskom znení zacielil už len proti hromom. Tieto premeny piesne zachytávajú aj historický beh nášho národa po Štúrovi a neskôr po neúspešnej revolúcii 1848/49. „Zastavme ich“ vyjadrovalo najsmelšie pobúrenie štúrovskej mládeže a dobrovoľníckych revolucionárov, ale v oboch prípadoch to nadšenie opadávalo a regulovalo sa do uváženejšieho života. Už Janko Kráľ videl lyceálne ovzdušie v zime 1844 kriticky aj v známej Dume bratislavskej: Povedali mnohí, že pôjdu za nami, a teraz po kútoch nôťa so svrčkami. Keď nôťa, nech nôťa – bodaj vynôtili, by tí páni zedli, čosi navrili, by tí páni znali, dobre pamätali, keď chlapci slovenskí Prešporok nechali! Dnešná verzia našej hymny je matuškovská, bojovná, ale vyjadruje iba krátkodobé vzplanutie, nevyjadruje stálejší a uvážlivejší cit Štúrovho razenia. V dnešnej životnej situácii by sme zjavne potrebovali takýto cit aj takúto spomienku. Čo bolo výrazom radikálneho myslenia i citu, sa čoskoro ustaľovalo do mäkších foriem. Autor je publicista
