Koniec slovenského Berlusconiho?

Slovensko prežíva vládnu krízu. Po odvolaní Pavla Ruska z postu podpredsedu vlády a ministra hospodárstva a jeho odchode do opozície spolu s ďalšími tromi poslancami sa Dzurindova vládna koalícia opakovane ukázala ako neschopná zabezpečiť takú podporu nezávislých poslancov, ktorá by umožňovala aspoň začať rokovanie slovenského parlamentu.
Počet zobrazení: 1910

Slovensko prežíva vládnu krízu. Po odvolaní Pavla Ruska z postu podpredsedu vlády a ministra hospodárstva a jeho odchode do opozície spolu s ďalšími tromi poslancami sa Dzurindova vládna koalícia opakovane ukázala ako neschopná zabezpečiť takú podporu nezávislých poslancov, ktorá by umožňovala aspoň začať rokovanie slovenského parlamentu.

Pavol Rusko, ktorý sa po voľbách v r. 2002 stal súčasťou druhej Dzurindovej vlády napriek tomu, že politicky vyrástol na tvrdej kritike jeho prvej vlády, sa dostal do veľmi zložitej situácie. Mnohí ho prirovnávali k Berlusconimu a on sa ani netajil tým, že mu je spôsob, ako sa Berlusconi dostal k moci a ako s ňou narába, sympatický. Tiež vzišiel z mediálnej sféry. Založil, spoluvlastnil a niekoľko rokov priamo riadil najsilnejšiu a najúspešnejšiu komerčnú televíziu Markíza. Do tohto mediálneho okruhu patrilo aj jedno komerčné rádio a denník s celoslovenskou pôsobnosťou. Je verejným tajomstvom, že cez svoju televíziu pomohol „urobiť“ M. Dzurindu premiérom a neskôr R. Schustera prezidentom. Televízia už nestačila V druhej polovici pôsobenia prvej Dzurindovej vlády sa P. Rusko rozhodol, že slovenskú politiku nebude kritizovať len prostredníctvom TV Markíza. Opustil post jej generálneho riaditeľa a založil Alianciu nového občana. Podobnosť s Berlusconim však nebola iba v šikovnom využití vplyvu na dôležité médiá a v tom, že dal na kandidátku svojej strany mediálne známe tváre a obsadil ju viacerými ľuďmi, ktorí mali svojimi predchádzajúcimi kariérami dokumentovať, že sú už „za vodou“ a že nejdú do politiky preto, aby zbohatli, ale aby slúžili verejnosti a presadili potrebné reformy. Ukázala sa najmä v pochopení skutočnosti, že vlastné ekonomické záujmy je v zložitom poprevratovom prostredí lepšie „strážiť“ priamo cez vstup do politiky, cez ovplyvňovanie podnikateľského prostredia, cez využívanie výhod ústavného činiteľa (medzi ktoré patrí aj imunita), než nepriamo, podporou tej či onej politickej strany. Hrádza proti kresťanskému fundamentalizmu Napriek vonkajšej podobnosti však slovenský Berlusconi nedisponoval takou silnou charizmou, ekonomickou mocou, teda ani takým politickým vplyvom ako taliansky originál. Voliči mu nadelili iba 8 percent hlasov a so svojou liberálnou orientáciou bol v koalícii zloženej z troch kresťanskodemokratických strán skôr trpeným než želaným a obľúbeným partnerom. ANO sa od samého začiatku dostávala do ostrých ideologických, politických a mocenských sporov so silno konzervatívnym KDH. Napriek vnútorným rozporom spôsobeným príliš dominantným postavením predsedu v strane, ktoré viedli k odchodu viacerých poslancov z parlamentného klubu, problémom vyplývajúcim zo spôsobu financovania a účasti na nepopulárnych reformách, sa však ANO dlhodobo udržiavala nad piatimi percentami potrebnými na vstup do parlamentu, ba občas predbiehala aj premiérovu SDKÚ. Voliči videli v strane hlásiacej sa k liberalizmu hrádzu proti konzervatívnemu fundamentalizmu kresťanských demokratov. Liberalizmom bola v slovenskej spoločnosti, v ktorej má stále silné postavenie rímskokatolícky klérus známy svojimi mimoriadne konzervatívnymi postojmi, významnou časťou verejnosti vnímaná ako záruka, že sa vo vládnej politike nepresadia konzervatívne tendencie. Nádej v opozičnom pôsobení V tejto agende sa skrýva nádej slovenského Berlusconiho. Hoci sa jeho strana zdá byť po škandále so zmenkami, po rozkole v jej radoch, po vlne negatívnej publicity, ale aj zlom ministrovaní lídra v koncoch a mnohí ju odpisujú, prechod do opozície môže byť živou vodou. Skupinka odštiepencov, ktorá ovládla poslanecký klub ANO a pokúša sa zachovať si značku strany, nemá potenciál vytvoriť novú stranu s šancou na úspech v stále reálnejších predčasných voľbách. Dzurindovi vzhľadom na stratu väčšiny v parlamente už len ťažko môže vyjsť zámer v poslednom roku vládnutia „opraviť“ niektoré reformy a schváliť štedrý predvolebný štátny rozpočet. To by bolo možné iba za predpokladu, že ďalší dvaja partneri – SMK a KDH – budú súhlasiť s nejakou dohodou s V. Mečiarom o udržaní vlády do júna 2006. Pre SDKÚ by to však znamenalo riziko odlevu voličov, lebo politický fenomén Dzurinda je spätý práve s nekompromisným bojom proti mečiarizmu. Prechodom do opozície ANO tiež získa možnosť dištancovať sa od negatívnych dôsledkov reforiem a zviesť sa na kritike nepopulárnej privatizácie. Privatizačnú agendu prevzal po P. Ruskovi minister financií I. Mikloš. Ohlásil zámer privatizáciu urýchliť a pozmeniť niektoré privatizačné rozhodnutia predchodcu. Pri všeobecnej podozrievavosti voči privatizácii a nedôvere k SDKÚ, poznačenej viacerými klientelistickými aférami, by z toho P. Rusko mohol profitovať. Veľa priaznivcov ANO, ktorú personifikoval predovšetkým P. Rusko, bude konanie odídencov hodnotiť ako zradu a prospechárstvo. Tým skôr, že Malchárek už bol premiérom nominovaný za ministra hospodárstva a jeho dekrét čaká len na prezidentov podpis. P. Rusko môže v opozícii úspešne rozvíjať imidž človeka, ktorý pritiahol na Slovensko významné investície, a tým aj nové pracovné príležitosti. Ak ANO opäť naplno roztočí liberálnu agendu (odluka cirkvi od štátu, reformy jej financovania, verejné informovanie cirkvou, ako a na čo využíva majetok reštituovaný v 1995 a o výnosoch z neho, rozhodovanie ženy o materstve), viac neviazaná koaličnými kompromismi s KDH, úsilie o prekonanie 5-percentnej hranice nemusí byť beznádejné. Šance slovenského Berlusconiho by sa však mohli dramaticky zmenšiť, ak by musel čeliť v marci budúceho roku neobnoveniu vysielacej licencie pre TV Markíza, alebo ak by sa jeho spoločníkom podarilo zbaviť ho vplyvu na ňu. Pri veľmi skorých predčasných voľbách – v januári či marci – by však toto riziko nemuselo byť také vysoké. Aká bude budúca vláda? Napriek všetkej jeho oprávnenosti sa môže odvolanie P. Ruska z vlády stať impulzom k zásadnej politickej zmene v Slovenskej republike. Najmä ak by sa podarilo do reálnych poslaneckých mandátov premietnuť voličský potenciál Slobodného fóra. Vstup ANO do budúceho parlamentu by lídrovi strany Smer – SD mohol uľahčiť zostavovanie vlády. Predstava, že by sa v záujme zachovania reforiem spojili súčasné vládne strany s HZDS, o ktorej hovoria niektorí predstavitelia SDKÚ, a najmä I. Mikloš, by tak mohla naraziť na neriešiteľnú prekážku – nedostatok percent na získanie väčšiny. Pre V. Mečiara, ktorý aj v tejto kríze ponúka vláde pomoc politickými dohodami o fungovaní do júnových predčasných volieb, by to znamenalo ďalší neúspech pri pokusoch vymaniť sa z vnútropolitickej a zahraničnopolitickej izolácie a preukázať reálny koaličný potenciál. Pravda, ešte stále má možnosť prekonať svoju averziu voči R. Ficovi a vrátiť sa k myšlienke koalície so stranou Smer, ktorú zastávajú jeho tichí oponenti vnútri HZDS. Vývoj slovenskej politiky do veľkej miery závisí od toho, či bude proces revitalizácie slovenského Berlusconiho úspešný. Kresťanskí demokrati by sa určite nepotešili, keby sa Smer – SD a ANO spojili v budúcej vláde pri presadzovaní politiky odluky cirkvi od štátu a reformy financovania cirkvi. Otvorili by tým nové dimenzie modernizácie slovenskej spoločnosti, stratila by sa doterajšia dominancia kresťanskodemokratickej politiky. Vstupom ANO do vlády by sa však zrejme znížila pravdepodobnosť, že nová vládna garnitúra radikálne sprísni ústavný zákon o konflikte záujmov a sfunkční sa zákon o preukazovaní pôvodu majetku... Najprv si však musíme počkať. M. Dzurindu nemožno podceňovať ako majstra zákulisných rokovaní a mocenských kalkulácií. Možno sa mu predsa len podarí dohodami s nezávislými poslancami, ktorých cena bude až do volieb predmetom špekulácií, zabezpečiť prežitie vlády aspoň do júna 2006. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984