Reality šou - cesta k poddanstvu
V poslednom čase môžeme už aj u nás pozorovať trend čoraz väčšieho „udomácňovania sa“ rôznych reality šou. S kamarátkou obrazovkou spoznávame dievčatá za milión, asketických Mojsejovcov, vyvolených, a dokonca aj veľkého brata alias farmu zvierat. Už aj politika sa mnohým ľuďom zdá byť akousi vzdialenou televíznou zábavou. Len aby sme sa „neuzabávali“ až k smrti. Na jednej strane musíme uznať, že tie „skutočné“ reality šou majú pozitívne účinky. Poskytnú nám oddych po namáhavej práci alebo po vyčerpávajúcom dni strávenom v škole. Prilákajú k televízoru aj zvyšok rodiny a umožnia, aby sme sa pri ich sledovaní vzájomne porozprávali a takto stmelia rodinu. Dokážu nás rozveseliť a dokonca odohnať prípadnú depresiu. Kontrola vykonávateľov moci Na druhej strane však platí ono známe, že všetkého veľa škodí, a tak sa zábava poľahky môže zmeniť na „uzabávanie sa“ k smrti. Reality šou totiž majú aj neblahé účinky. Nielen na ľudí, ale ich prostredníctvom aj na samotnú demokraciu v štáte. A to vtedy, keď väčšina prestane rozoznávať, čo je ešte televízna zábava, teda „realita“, a čo už nie. Kedy sa zábava jedných (politikov) mení na krutú realitu (bez úvodzoviek) druhých (občanov). Pretože demokracia nie je len vládou ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud (ako sa domnieval A. Lincoln), ale je aj kontrolou pochádzajúcou od ľudu. Demokratický politický systém nevyhnutne vyžaduje kontrolu vykonávateľov moci. A je to kontrola pochádzajúca od občanov, ktorá vo veľkej miere zabraňuje absolutizácii a zneužitiu moci. Nevyhnutnou podmienkou demokracie je aj účinná, alebo ak chcete, tak skutočná účasť občanov na politike, teda na rozhodovaní politikov. Aj na Slovensku sa však dá pozorovať trend čoraz menšej politickej participácie. Vyplýva to i zo sklamania ľudí z politiky – tohto „panského huncútstva“. Ľudia strácajú záujem o politické dianie a i záujem o účasť na takomto dianí. Sú sklamaní z korupcie, klientelizmu, neplnenia sľubov ich volených reprezentantov a nekonečného hľadania onej magickej „sedemdesiatšestky“ v parlamente. Denne vidia, že politici už ani nepredstierajú, že aspoň chcú vo svojom konaní dodržiavať aspoň základné etické hodnoty a normy, vidia kartelizáciu politických strán, podpisovanie nikdy nekončiacich zmeniek a podobne. Pseudoreprezentanti Preto sa množstvo súčasných teoretikov politiky zaoberá skúmaním a hľadaním ciest na optimalizáciu účasti ľudí na riadení a správe spoločenských záležitostí v nových podmienkach civilizačného procesu. Takýmito sú aj Alvin a Heidi Tofflerovci, podľa ktorých „zrútenie procesu vyjednávania, rozhodovanie pod tlakom okolností, prehlbujúca sa paralýza zastupiteľských inštitúcií, to všetko z dlhodobého hľadiska znamená, že mnoho rozhodnutí, ktoré dnes robí malý počet pseudoreprezentantov, môžu byť prenesené postupne na samých voličov. Pokiaľ nám naši volení vyjednávači nedokážu byť prospešní, budeme musieť konať sami. Pokiaľ zákony, ktoré pripravujú, sú stále vzdialenejšie našim potrebám alebo sú k nim stále menej vnímavé, budeme ich musieť sformulovať sami.“ ( Toffler, A., Tofflerová, H.: Nová civilizace. Nakladatelství Dokořán. Praha 2001.s.97 ) Aby sme však v oblasti „politickosti“ mohli konať sami, sú na to potrebné nielen nové inštitúcie a technológie (ako nám doporučujú Tofflerovci), ale aj dostatok informovaných občanov. Na získanie informácií musíme investovať dostatok svojho času. Keďže ho však stále väčšmi spotrebúvame pozeraním zábavných programov, ktoré takéto informácie neobsahujú, zostáva ho čoraz menej na ich načerpanie. To potom spôsobuje neustále oslabovanie roly občana ako strážneho psa realizácie politickej moci. Zároveň to oslabuje aj jeho schopnosť zúčastňovať sa na politike a schopnosť rozumieť tomu, o čo vlastne v politike ide. Poddaní namiesto občanov Takýto stav do budúcnosti môže zapríčiniť aj odstredivosť od občianskej politickej kultúry ku kultúre poddanskej. Pôjde o poddanskú kultúru postmoderny. Ľudia sa stanú vazalom televíznej manipulácie a čoraz väčšmi aj vazalom nekontrolovaných vykonávateľov politickej moci. V tomto momente už bude existenciálne ohrozený základný demokratický princíp, ktorý hovorí, že štát má slúžiť občanom, a nie občania štátu, že vláda jestvuje pre ľud a nie naopak... V skutočnosti nikto nevie, čo prinesú masové médiá v novej civilizačnej vlne, ani čo prinesie budúcnosť. Človek je však jedinečný tým, že dokáže ovplyvňovať budúcnosť, a preto by nemal zabúdať ani na rôzne vyššie spomínané nebezpečenstvá. Mal by denne striehnuť, aby sa utópia prítom nosti nezmenila na reality šou budúcnosti. Autor je študent politológie
