Reklama
Reklama

Čo je reality šou a čo je naozaj

Prišli sem na Mikuláša roku 2000. Na odporúčanie úradníkov. A zostali na ulici. Tam, odkiaľ prišli, sa strácajú aj vychudnuté psy. Kto by ich kŕmil, keď ani pre ľudí niet jedla.
Počet zobrazení: 896
6-m.jpg

Prišli sem na Mikuláša roku 2000. Na odporúčanie úradníkov. A zostali na ulici. Tam, odkiaľ prišli, sa strácajú aj vychudnuté psy. Kto by ich kŕmil, keď ani pre ľudí niet jedla. Utekajte do kina, prečítala som si v recenzii na film My zdes. Utekala som. A neoľutovala som.Ak sa niekde skutočne nepredstierane žije, tak je to pred rybím okom kamery scenáristu a režiséra Jara Vojteka. Hrdinami sú ľudia, ktorí opustili svoj domov v Kazašskej stepi, aby nadviazali na korene svojich slovenských predkov. Prišli sem na Mikuláša roku 2000. Na odporúčanie úradníkov. A zostali na ulici. Opustení zazvonili pri dverách novinára Andreja Bána a oznámili: My zdes. Tam, odkiaľ prišli, sa strácajú aj vychudnuté psy. Kto by ich kŕmil, keď ani pre ľudí niet jedla. Slováci v Kazachstane V úvode filmu vidíme obrázky z roztrasenej amatérskej kamery. Vidíme plný stôl s naloženým jedlom, pohármi, fľašami a okolo stola sedí šťastná rodina. S mamou usadenou na čestnom mieste. Pani má súmernú tvár s výraznými očami a vľúdnym úsmevom. Tvári sa zodpovedne. Do Kazachstanu prišla v päťdesiatych rokoch a tu, v tej cudzej zemi, už aj zostane. Ale želá si, aby sa jej deti vrátili domov, na Slovensko. V Kazachstane je pustá šírošíra step, družstvo po zániku Sojuzu sa rozpadlo, ľudia žijú v dedine bez plynu, chodia po zablatených cestách, na ktorých kraľujú husy, sliepky, moriaky. Všetci pijú, lebo keď si vypijú vodky, svet je znesiteľný. Matka rodu túži, aby aspoň jej deti mali lepší život, aby mali budúcnosť. A tak amatérska kamera ukáže, ako sa rodina Anny a Dimitrija lúči s dedinou. So stepou, ktorá nemá konca, obzor sa zlieva so žĺťavou priestoru. S prostými dedinčanmi, ktorí si však Dimitrija vážia, pretože je správny chlap – vie robiť, postarať sa o rodinu, aj sa s priateľmi po chlapsky zabaviť. Slovensko: alkoholici, špina a muchy A potom je už kamera Jara Vojteka, scenáristu, kameramana a režiséra tohto výnimočného dokumentu. Dimitrij Kiossya a jeho rodina v bratislavskom Auparku, zažívajú civilizačný skok. Po kazašskej stepi svetlá neónov, cukríky vo farebných vrecúškach, pohyblivé schody vznášajúce sa do umelej zelene. Plecnatý mohutný Dimitrij v koženej bunde je viditeľne zneistený. No nestráca dôstojnosť. Nie, také čosi ešte nikdy nevidel, ani taký obchod, ani taký tovar. To by musel byť človek milionár, keby sem chodil každý deň kupovať, hovorí uvážlivo. To doma, v Kazachstane, išiel človek a kúpil jednu čokoládku, pomaranč... Prestrih na dievčatá, dcéry Dimitrija. Kráčajú po Hlavnom námestí, svietia žiarivky vianočných stromčekov. A za jedným z výkladov rozsvietený glóbus. Na ňom fliačik zeme. Kazachstan. „Naša vlasť,“ hovorí jedna a má v hlase všetko, čo necítiť z tej nablýskanej predvianočnej Bratislavy. Dimitrij je silný muž – nielen výzorom, ale aj vnútorným založením. V tvári mu ako v otvorenej knihe možno čítať. Hľadá na Slovensku so svojimi našetrenými stotisíc korunami obývateľný dom. A ponúkajú sa mu polorozpadnuté ruiny. To akoby sa celý jeho doterajší život rozsypal. On, ktorý bol váženým občanom rodnej dediny, mal ako kamionista spoločenskú úroveň, postavil si dom, jeho deti nikdy netrpeli núdzou, sa stal stroskotancom. Nikdy od nikoho nič nežiadal – ani od štátu nie. Na otázku, či dostával v Kazachstane sociálny príspevok na deti, odpovedá záporne. Byrokrati mu vyčítali, že mal toľko detí. Ale on mal deti, keď bol sojuz, keď mal prácu, kto mohol vedieť, čo sa stane... Trpko hovorí, že Slovensko podľa rozprávania bolo čisté, nikto tu nepil vodku, ani muchy tu neboli. „A prídeš sem, alkoholici ako v Kazachstane, špina, aj múch ako u nás,“ povie Dimitrij. Čo stratil a čo našiel Dimitrij a jeho rodina? Vďaka novinárovi (autorovi námetu filmu) Andrejovi Bánovi sa mu napokon podarí prenajať si na Záhorí dom, pracuje ako traktorista na družstve, jeho záhrada, plná paradajok, paprík, ktorých semená si priniesol z Kazachstanu, rodí. Dcéry chodia do školy, syn je učňom. No oproti prvému obrázku filmu, kde amatérska kamera zachytila robustného chlapa s iskrou, vidíme vyhasnutú pahrebu. Niet chlapa. Jeho stále peknej žene vidno na tvári odhodlanie vydržať, ale radosť sa tiež stratila. No na rozdiel od muža hovorí, že na Kazachstan už nemyslí, podľa nej cesty späť niet, musia tu žiť kvôli deťom. Kým na začiatku filmu pôsobili s mužom ako odliatok s formou, po rokoch strávených na Slovensku vyzerajú obaja osamelo. Sedia za spoločným stolom, ale každý sa pozerá iným smerom. Aňa hovorí, že predtým sa cítila bezpečne, vedela, že muž ich ochráni. Teraz si myslí, že ona už nemá budúcnosť. Dimitrij rázne protestuje, hovorí, že on ešte bude kamionista, že postaví dom – ale akosi ťažko mu uveriť. Kde tento človek nájde ešte zdroj radosti? Ani návrat už nie je možný. Pochopí to pri návšteve Kazachstanu. Neprešiel so svojimi rodnými ten úsek času, keď sa rieka scvrkla a ryby sa kamsi stratili. „Všetko je to akési nižšie, aj domy, aj dedina, všetko je to ako kačky na vode, chápeš?“ hovorí Dimitrij. Tento film Jara Vojteka, Mareka Leščáka, Andreja Bána, Maroša Šlapetu (majstra strihu) a rodiny Dimitrija Kiossyu nemá koniec. A divák by mu tak strašne prial happy end! No je to silný pravdivý príbeh o tom, ako si zvyknú politické dejiny zarajtovať na obyčajnom človeku. To je reality šou! V bratislavskom kine Tatra v piatok 16. septembra o 18:30 sme si ju boli pozrieť štyria. Zopakujem však odporúčanie recenzentky: Utekajte do kina! Mimochodom – vari by si film mohol ísť pozrieť aj ctený generálny riaditeľ Slovenskej televízie so svojím záhradníkom, aby nemuseli kupovať drahé „formáty“, keď chcú vidieť nefalšovanú skutočnosť. (Ach, ale tá by nebola oslom, z ktorého sa sypú zlatky, však?) Autorka je spisovateľka a novinárka

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama