Reklama
Reklama

Čakanie na spravodlivosť

Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Aj čierni Juhoafričania, ktorým ukrivdil pred mnohými desaťročiami apartheid – režim rasovej odlúčenosti, dlho verili, že páchatelia nespravodlivostí budú potrestaní.
Počet zobrazení: 982

Hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Aj čierni Juhoafričania, ktorým ukrivdil pred mnohými desaťročiami apartheid – režim rasovej odlúčenosti, dlho verili, že páchatelia nespravodlivostí budú potrestaní. Protivenstiev, ktorým bývali vystavení, bolo neúrekom a po páde rasistického režimu mnohí dúfali v skorú nápravu. Čo však, keď legálne cesty nemajú konca? Majú potom neuspokojení jedinci zobrať právo do vlastných rúk? Má to za nich urobiť vláda? A keď už raz začne výkonná moc popoháňať k „svižnejšej práci“ súdnu moc, dokáže sa krotiť? Nezatúži ako dravec, čo sa prvýkrát napije krvi, naháňať súdnu moc a bežať jej po krku? Do takejto dilemy sa dostala v ostatných mesiacoch vláda Juhoafrickej republiky a niekoľko rokov pred ňou vláda susedného Zimbabwe. V podstate sa všetky africké vlády v niektorej fáze postkoloniálneho osamostatňovania museli vyrovnať s témou, či ponechajú justícii rolu chladného, nenáhlivého a objektívneho agenta spravodlivosti alebo jej začnú „pomáhať“. Justičný systém, ktorý zdedila pred jedenástimi rokmi Juhoafrická republika po predošlom belochmi ovládanom režime, poskytoval občanovi ochranu aj pred prevahou štátnej moci. Najmä právo na majetok bolo chránené mimoriadne dôkladne a keď dala vláda v roku 1994 podnet k rozbehnutiu reštitučných procesov, netušila, ako dlho sa povlečú. Do pozornosti domácej, africkej i svetovej verejnosti sa často dostávali kauzy urputného bránenia sa belošských vlastníkov pôdy a fariem pred černošskými žalobníkmi. Tí sa domáhali navrátenia majetku, ktorý im bol vyvlastnený za apartheidu. Bezprostredne popáde režimu rasovej odlúčenosti v roku 1994 vlastnili belosi, ktorí tvorili asi desať percent obyvateľstva, 87 percent ornej pôdy. Poľnohospodárstvo Južnej Afriky vtedy prekvitalo a krajina dosahovala vysoké produkčné prebytky. Po nastolení novej vlády a zrušení medzinárodného embarga proti Juhoafrickej republike sa jej poľnohospodárstvo ukázalo ako odvetvie s veľkým exportným potenciálom. Vláde v Pretórii záležalo, aby s takýmto zdrojom príjmov zaobchádzala mimoriadne citlivo. Táto dojná krava mala však vážnu chybičku krásy. Bola biela a pôda pod jej nohami mala právne sporný pôvod. Belošskí farmári sa k pôde dostávali rôznymi cestami. Búrski osadníci neraz začínali v 18., 19. a 20. storočí obrábať pôdu na území nikoho, na okrajoch púšte Kalahari, ktorými len nepravidelne prechádzali rôzne kočovné kmene. Inokedy sa zmocnili územia obývaného pastiermi a ich pastviny potom postupne skultivovali. Zachovalo sa však veľa dokumentov o tom, ako v druhej polovici 20. storočia vytláčali z pôdy domorodých roľníkov a pod nátlakom štátnej moci odkupovali od nich pôdu za nízke ceny. Hovorí sa, že k čomu človek ľahko príde, to si neváži, ale toto príslovie sa na belošských farmárov nevzťahovalo. Ani v Južnej Afrike, ani v Rodézii (neskoršom Zimbabwe), ani v Namíbii, ale ani Zambii, Keni, alebo ak prekročíme hranice kontinentu, tak ani v Austrálii a Amerike. Prerozdeľovanie pôdy v Juhoafrickej republike prebiehalo ostatných jedenásť rokov tak, že vláda vykupovala od belošských majiteľov pôdu za trhové ceny a potom ju prideľovala černošským bezzemkom. Bieli majitelia však museli byť k predaju ochotní. Ak sa vzpriečili, vláda sa musela vyzbrojiť trpezlivosťou a rokovať s nimi. Po desiatich rokoch sa podiel ornej pôdy v belošských rukách znížil z 87 na 80 percent. To bolo pre milióny nespokojných a netrpezlivých bezzemkov príliš pomalé tempo. Komisia pre reštitúcie preto rozhodla o urýchlení celého prerozdeľovacieho procesu s cieľom rozdeliť do roku 2014 tretinu pôdy belošských farmárov. Za odobratú pôdu majú dostať výkupnú cenu na úrovni ceny trhovej, do ktorej sa však nezahrnú náklady na doterajšie udržiavanie a zveľaďovanie pôdy. Proti reštitúciám tohto nového dynamického druhu môžu postihnutí farmári podávať dovolania k súdom. Na stránkach svetovej tlače sa už objavil prvý prípad belošského chovateľa dobytka, ktorý odmietol výkupnú cenu a hrozí mu násilné vyvlastnenie. Konečné rozhodnutie učiní súd – a tu sa dostávame k otázke, či sa pod obrovským tlakom verejnosti a populistickej vlády odváži justícia zostať vyrovnaná a nestranná. Menej viditeľnou zostáva problém osobnej statočnosti a integrity samotných farmárov, ktorí musia žiť a pracovať izolovaní na svojich majetkoch v prostredí plnom hnevu i nenávisti. Nezriedka je na nich páchané fyzické násilie, nehovoriac o vandalizovaní ich majetku. V susednej Zimbabwe vláda vyvlastňuje od roku 2000 belošským farmárom pôdu bez náhrady a bez možnosti dovolať sa súdnej ochrany. Belošskí farmári odchádzajú, poľnohospodárska produkcia sa tam zrútila a v mnohých oblastiach panuje hlad. Juhoafrická republika sa takéhoto extrému chce vyvarovať. Zimbabwiansky príklad ju príliš neláka, pretože by odstrašil západných investorov. Tí pomáhajú juhoafrickému hospodárstvu makroekonomicky rásť. Zaobišla by sa Pretória bez nich? Nahradili by ich čínski a iní nezápadní investori? Vo všetkom ešte nie, ale v mnohom už áno. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama