Smrť politiky a budúcnosť verejnosti (2)
Globálny prieskum Gallupovho inštitútu ukázal, že iba 11 percent ľudí na svete dôveruje politikom. Pred nimi sa ocitli nielen náboženskí vodcovia, ale dokonca aj podnikatelia či vojaci. Prepad verejných činiteľov na spodné priečky rebríčka dôveryhodnosti je dlhodobý celosvetový fenomén. Aj súčasnú krízu na Slovensku treba preto vnímať komplexne, a to napriek tomu, že niektoré jej folkloristické prvky majú špecifický charakter. Dnešní politici ponúkajú čím ďalej tým menej politického obsahu, a preto potrebujú viac peňazí, aby zaujali pozornosť publika, aby sa odlíšili aspoň svojou marketingovou stratégiou. Lenže ak politici tolerujú systém, ktorý takéto finančné presuny dovoľuje, priznávajú tým, že prikladajú záujmom niektorých skupín obyvateľov väčší význam. Vlády nadbiehajú korporáciám, sponzorujú ich zámery, uspokojujú ich potreby. Namiesto toho, aby ich držali pod kontrolou, ešte ich ochotne ospravedlňujú. Prostredie prázdnych fráz, v ktorom dnešná politika operuje, degradovalo úroveň politickej rétoriky a vyvolalo v ľuďoch pocit, že politické inštitúcie nemajú pre bežný život žiadny význam. Najradikálnejšia možnosť: nevoliť Otázka, samozrejme, znie, čo môžeme robiť v takejto situácii. Politici nás presviedčajú, že máme možnosť zvoliť si novú reprezentáciu štátu. V takejto spoločnosti je však už úplne jedno, či sa pri moci striedajú konzervatívci s liberálmi alebo liberáli so socialistami. Kým sa politici tvária, že každé voľby sú malou revolúciou, ktorá zmení podstatu problémov, v skutočnosti ponúkajú iba iný variant toho istého systému. Parlament je inštitucionalizované srdce režimu. Nereprezentuje ľudí, ale legitimizuje vládu. Je to anachronický pozostatok privilegovaného stavovského snemu, ktorý medzitým nadobudol korporatívny charakter. Aj príklad histórie zelených strán ukázal, že akonáhle environmentálne hnutie prijalo výzvu na parlamentnú súťaž a akceptovalo tým jeho pravidlá hry, chytilo sa do pasce, v ktorej ho bolo veľmi ľahké rozdrviť. Najradikálnejšou možnosťou by, prirodzene, bolo nevoliť. Politici nemajú právo žiadať od občana „zodpovednosť“ raz za štyri roky, keď sami sa správajú nezodpovedne počas celého funkčného obdobia. Nesmieme zabúdať, že volebné právo v sebe obsahuje aj možnosť nezúčastniť sa na hlasovaní. Aj to je vyjadrenie postoja a nemusí byť iba prejavom ľahostajnosti, ale naopak, vážneho záujmu o charakter verejného života. Takéto rozhodnutie je spravidla chápané ako protest proti tomu, čo sa na politickej scéne deje. Na druhej strane je veľmi ťažké pripustiť, že volebné právo ako historický výdobytok, ktoré bolo vykúpené krvou v storočnom zápase más, má byť tak ľahko opustené. Moc nad korporáciami? Už spomínaná Noreena Hertzová ponúka iné riešenie. Navrhuje obrátiť pozornosť občana z volených inštitúcií na obchodné spoločnosti. Argumentuje, že všetko, čo kupujeme (benzín, lieky, potraviny, dopravu atď.) v čoraz väčšej miere kontrolujú korporácie. Majú teda pre nás aj väčší význam. Kým skôr sme disponovali politickou mocou prostredníctvom volebných hlasov, dnes môžeme získať moc nad korporáciami tým, že sa spojíme s inými spotrebiteľmi. Najefektívnejší prejav politického postoja nespočíva v tom, že hodíme „vlastné želania“ do volebnej urny v nádeji, že nová reprezentácia ich splní. Efektívnejším prejavom sa stáva to, že občan v supermarkete kúpi alebo odmietne určitý tovar. Kde nakupujeme, ako nakupujeme a čo nakupujeme je životnou výpoveďou o tom, v čo veríme. Vo svete, v ktorom ľudia cítia, že zvolená reprezentácia už nekoná v ich záujme, požadujú občania v stále väčšej miere zodpovednosť zo strany korporácií. A zdá sa, že svet biznisu je pružnejší ako svet politiky. Na rozdiel od politikov si korporácie nemôžu dovoliť, aby spotrebiteľská verejnosť bola sklamaná alebo trvalo nespokojná. Firmy, na ktoré aktivisti upozornili, zmenili na rozdiel od politických strán štýl svojich aktivít. To, že sa nadnárodné spoločnosti stanú centrom pozornosti médií, samozrejme nezmení morálku manažérov, zmení to však rebríček priorít týchto korporácií. A ľudia si uvedomujú, že obchodné spoločnosti (na rozdiel od politikov) reagujú na ich požiadavky rýchlejšie a berú ich vážnejšie. A nadnárodné firmy, naopak, zisťujú, že ak prevezmú časť nákladov, ktorých sa vzdal štát, upevní to ich postavenie v spoločnosti a následne rastie i zisk korporácií. Demokracia nie je možná bez politických inštitúcií Lenže tento idylický vzťah má jeden háčik. Investície do sociálnej oblasti a environmentálnej udržateľnosti nikdy nebudú patriť k ťažiskovým aktivitám korporácií. Biznis nemá spoločenskú zodpovednosť, sleduje vlastné záujmy. Z toho dôvodu spoľahnúť sa na morálny charakter manažmentu znamená v konečnom dôsledku prenechať im možnosť rozhodovania podľa vlastného rozmaru, či nás zachovajú pri živote alebo nás nechajú zahynúť. Demokracia sa nezaobíde bez politických inštitúcií, a to napriek tomu, že tie súčasné sú v hlbokej kríze. Riešenie spočíva v kombinácii občianskeho protestu, spotrebiteľského aktivizmu a volebného práva. Občan, ktorý má chuť niečo zmeniť, si musí uvedomiť, že vhodenie lístka do volebnej urny je to posledné a najmenej dôležité, čo môže urobiť. Pravidelné uplatňovanie volebného práva na rozvoj alebo čo i len udržanie demokracie nestačí. Dnes vidíme, že rastúca ľahostajnosť voči politickým stranám neznamená, že sa občania nezaujímajú o verejné záležitosti. Naopak, prekvitá záujem o členstvo v občianskych združeniach. Niektoré environmentálne organizácie nahrádzajú klasickú formu politickej účasti aj tým, že kupujú akcie kritizovanej obchodnej spoločnosti s cieľom vystúpiť na valnom zhromaždení akcionárov, prípadne pokúsiť sa ovplyvniť smerovanie formy. Aj na Slovensku vidíme, že čoraz viac občianskych aktivít je pri presadzovaní záujmov ľudí úspešnejších ako klasické politické strany. Volebného práva sa nemožno vzdať, dnes je však zoči-voči novej globálnej realite absolútne neúčinné, ak nie je súčasťou širšieho občianskeho zápasu. Ak sa váš príspevok k demokracii obmedzuje na to, že pravidelne financujete partokraciu (za každý volebný hlas dostane politická strana podľa nových pravidiel 240 korún), potom je oveľa zmysluplnejšie, keď zaplatíte členské nejakému občianskemu združeniu, ktoré má reálne výsledky alebo potrebnú akcieschopnosť v boji za práva a potreby občanov. Takouto angažovanosťou dnes dosiahnete čoraz viac. Naopak politik, ktorý by to chcel myslieť so zmenami úprimne, by si musel pokorne uvedomiť, že nie je na čele tohto zápasu, ale v jeho službách ako nástroj nevyhnutného verejného servisu. Možno by na naštartovanie kvalitatívnej zmeny pomohol aj dobre organizovaný dočasný volebný bojkot, v každom prípade sa treba ujať aktivizácie širokého občianskeho hnutia schopného obnoviť funkcie verejnosti v ich novej podobe zodpovedajúcej podmienkam spoločnosti v ére globalizácie. Autor je vysokoškolský učiteľ
