Reklama
Reklama

Taká blízka a taká nedosiahnuteľná

Kým pozornosť Stredoeurópanov pútalo v predchádzajú-cich dňoch melodramatické otváranie eurozávor Turecku, na západnom stredomorskom okraji Európskej únie prebiehali každodenne tragédie, ktoré už lomcujú Španielskom a znervózňujú politickú eurosmotánku v Bruseli.
Počet zobrazení: 923

Kým pozornosť Stredoeurópanov pútalo v predchádzajú-cich dňoch melodramatické otváranie eurozávor Turecku, na západnom stredomorskom okraji Európskej únie prebiehali každodenne tragédie, ktoré už lomcujú Španielskom a znervózňujú politickú eurosmotánku v Bruseli. Odohrávali sa v Španielsku, na afrických fliačikoch jeho územia s celkovou rozlohou 32 kilometrov štvorcových. Jeden nesie meno Ceuta a druhý Mellila. Nie sú to posledné zvyšky španielskych kolónií v Afrike, aspoň nie z medzinárodnoprávneho hľadiska. Obe mestečká sú integrálnou súčasťou Španielskeho kráľovstva. Do parlamentu v Madride vysielajú zvolených poslancov a senátorov a pod španielsku korunu patria už niekoľko storočí. Mimoriadne výhodnú geografickú polohu má Ceuta, kam sa dá zo španielskeho európskeho pobrežia doraziť trajektom za 90 minút. Má katedrálu z 15. storočia, továreň na spracovanie rýb, lodenice a ulice plné bezcolných obchodov. Pre Maroko predstavuje existencia oboch španielskych enkláv vyzývavú relikviu, ktorej by sa rado zbavilo. Po získaní nezávislosti v roku 1956 si marocké kráľovstvo robí nároky na Ceutu a Mellilu, ale po piatich storočiach príslušnosti k Španielsku a predtým nejakého času k Portugalsku je vzťah týchto území a ich obyvateľov k súčasnej marockej monarchii dosť chladný. Španielsko im poskytuje slušnú mieru autonómie a netúžia po pripojení k Maroku. Uvedomenie si týchto súvislostí nám uľahčí vcítenie sa do postojov Maročanov a celkovo Afričanov voči rozmedziu deliacemu ich krajinu a kontinent od vábivej, radodajnej a rajskej Európy. Predpolie Španielska na africkej pôde im kreslí priamo pod ich nohami deliacu čiaru medzi európskym Prvým a ich Tretím svetom. Obe španielske enklávy pokrýva španielska verejnoprávna televízia a vysielajú tam aj komerčné stanice. Znamená to, že aj obyvatelia bezprostredného okolia majú 24 hodín denne pred očami nemiznúce obrazy bohatého vyspelého sveta a sú zaplavovaní aj jeho reklamami presvedčujúcimi o tom, čo všetko si potrebujú kúpiť, aby boli šťastní, moderní, akceptovaní – a len tak plnohodnotní ľudia. Mať v sebe reklamami vypestované západné konzumentské myslenie koncipované pre západnú príjmovú hladinu a nachádzať sa pritom v desaťkrát chudobnejšej Afrike deprimuje a frustruje Maročanov a ostatných obyvateľov horúceho svetadielu. Nech sa usilujú, ako chcú, nemôžu sa vymaniť z potupnej biedy. Pojem bieda má odstupňovaný obsah v Maroku a v krajinách na juh od neho. Maroko je pridruženým členom EÚ a aktívne sa zapája do programu Stredomorského partnerstva EÚ. Jeho hospodárska budúcnosť vyzerá nádejne, pretože cez Stredozemné more bude prúdiť do severoafrických ekonomík čoraz viac investícií. Pre EÚ je to i systémový nástroj brzdenia prisťahovaleckej vlny z Afriky. Vnútroafrické prúdenie migrantov každým rokom silnie. Maroko sa stalo predvstupovou stanicou do Európy pre celú západnú a frankofónnu Afriku. Prevažne anglicky hovoriaci Východoafričania zvyčajne putovali na stredomorské pobrežie Líbye, aby sa odtiaľ pokúšali ilegálne preplaviť na Maltu alebo do Talianska. To sa postupne mení. Tripolis od vlaňajška normalizuje vzťahy so Západom a prestal prižmurovať oči nad masovými pokusmi Afričanov plaviť sa z jej pobrežia na sever. Navyše prijal od Talianov ponuku pomoci pri vyzbrojení líbyjskej pobrežnej pohraničnej stráže výkonnými plavidlami a detekčnou technikou. Rokovania sa rozbehli aj o zriadení záchytných imigračných táborov na líbyjskom území pre Afričanov smerujúcich ilegálne do Európy. Maroko súhlasilo so sprísnením kontrolovania hraníc až vtedy, keď Európska únia osladila naliehanie prísľubom tučných finančných príspevkov. Vláda v Rabate postupuje voči zadržaným Afričanom, ktorým sa nepodarilo preliezť ploty do Ceuty a Mellily, menej ohľaduplne. Preváža ich letecky alebo autobusmi k svojim juhozápadným hraniciam, aby ich tam vysadila a neraz ponechala v púštnom prostredí napospas osudu. Ilegálna migrácia z rozvojového do vyspelého sveta bude zrejme narastať. EÚ by si rada uspokojila svedomie zavedením systému selektívnej legálnej imigrácie, aby si vpúšťala iba vysoko vzdelanú a investorsky solventnú africkú špičku. Odsávaním afrických odborníkov z tela čierneho kontinentu by sa Afrike príliš nepomohlo a milióny najchudobnejších Afričanov by unikali pred hladom do Európy. Ani investície z Bruselu do severoafrických pobrežných štátov nezastavia prúdenie ľudí z beznádeje subsaharskej Afriky do európskej blaženosti. V najlepšom prípade povedú len k sformovaniu nárazníkového pásma, akéhosi saharského cordon sanitaire. Stámilióny nemajetných Afričanov žijúci zo štatistického príjmu dolára na deň sa sotva niekedy budú ochotní zmieriť so svojím položením. Tí najzúfalejší a najodvážnejší sa budú ako doteraz drať na sever do európskych destinácií. Ochránia „pevnosť Európa“ v severnej Afrike pred panafrickou jednosmernou masovou migráciou „primerane finančne motivovaní“ severoafrickí Arabi a Berberi? Zastaví sa nápor až po drastickom schudobnení Európy? Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama