Inkluzívna spoločnosť
Slovenskej politickej diskusii už roky udáva tón prekonávanie historického zaostávania za inými porovnateľnými krajinami. Výsledky volieb v roku 1998 i 2002 s víťaznou agendou týkajúcou sa vstupu do EÚ, NATO a skratky k prosperite to len potvrdili. Sympatické modernizačné ciele sa však menia na vlastnú karikatúru. Zrazu počujeme, že prekonať zaostávanie celej spoločnosti je príliš náročné a neprirodzené. Sme vraj priveľmi rovnostárska spoločnosť, takže treba podporovať najmä tých šikovnejších, schopnejších a šťastnejších. Ich prosperita napokon prekvapká aj k ostatným. Nezamestnaní a Rómovia sú len málo aktívni, stačí, aby sa viac usilovali. Dôchodcovia sú na príťaž, treba ich „zvesiť z krku“ privatizáciou dôchodkového zabezpečenia. Mäkký sociálny systém učí ľudí spoliehať sa na štát, treba ho preto nahradiť neistotou a pocitom viny. Mediálny a politický priestor je plný takýchto postojov. Hlásať ich je v móde, kto oponuje, nie je „in“. My si však myslíme, že sa treba vrátiť späť na cestu normálnosti, zdravého rozumu a sociálnej zodpovednosti. Veď každý nemôže byť podnikateľ, právnik či bankový analytik. Hoci sme všelijakí a rôzne disponovaní, spolu tvoríme jednu spoločnosť. Nenechajme si preto nahovoriť, že ak sa nám darí, strácame záväzky voči menej úspešným. Nedovoľme zo seba robiť konzumné bytosti mysliace len na vlastný prospech. Kvalita života predsa nesúvisí len s veľkosťou príjmov, ale aj s rodinnými a sociálnymi vzťahmi, solidaritou so slabšími, či so schopnosťou žiť v súlade s prírodou. Otázka rovnosti Nepopierame význam individuálnej slobody v dnešnej spoločnosti, myslíme si však, že rovnosť je rovnako dôležitou hodnotou. Ľahostajnosť k problému rovnosti, prípadne uznanie len „minimálnej“ rovnosti pred zákonom myšlienku slobody dokonca diskredituje. Podobne ako sloboda, ani rovnosť neprichádza sama, pretože sa nerodíme rovní ani rovnakí. Na svet prichádzame s rôznym talentom, v rôznom sociálnom prostredí, rôzne bohatí či chudobní. Nie je možné ani potrebné všetky nerovnosti zmeniť. Nevyrovnáme talent či šikovnosť, a vyrovnať majetok a príjmy by znamenalo vytvoriť nové nespravodlivosti. Preto nevoláme po rovnosti vo všetkom, ale po férových, spravodlivých kritériách, za ktorých môžu nerovnosti vznikať. Veriť v spravodlivú spoločnosť podľa nás znamená všímať si a naprávať nerovnosti, ktoré vznikli v dôsledku neférových pravidiel hry. Jedným z primárnych zdrojov takto vzniknutých nerovností je sociálne dedičstvo, teda skutočnosť, či sa človek „dobre“ alebo „zle“ narodí. „Zle narodení“ majú sťažený prístup k príležitostiam, najmä k vzdelaniu a práci. V prípade zaostávajúcich regiónov možno zase hovoriť o štrukturálnom dedičstve. Nespravodlivá nerovnosť vyplývajúca zo sociálneho alebo štrukturálneho dedičstva nie je akceptovateľná ako prirodzená, prípadne neriešiteľná. Prinajmenšom rovnako dôležité sú nespravodlivé nerovnosti prameniace zo zneužívania ekonomickej moci a postavenia. Peniaze v spojení s mediálnou mocou ohrozujú princíp rovného prístupu k voleným funkciám, a teda politickú rovnosť. V podobe korupcie a klientelizmu je zase narúšaný princíp rovného prístupu k službám verejnej sféry. Nejde len o abstraktný pocit nespravodlivosti – je hmatateľná, s reálnymi dôsledkami. Nespravodlivo vzniknuté nerovnosti sa konzervujú v podobe sociálnych, kultúrnych a politických exklúzií. Na jednej strane veľké skupiny vylúčených – nezamestnaní, Rómovia, marginalizované regióny – na druhej strane skupiny tých, pre ktorých neplatia nijaké pravidlá. Problém vylúčenia Ukazuje sa, že v reálnom svete sú nespravodlivé nerovnosti predovšetkým problémom exklúzií. Znevýhodnenia vylúčených sa zákonite hromadia – zlé finančné možnosti prinášajú zhoršenú kvalitu bývania, sťažený prístup k vzdelaniu a zdravotnej starostlivosti, rast kriminality, bezperspektívnosť, predsudky väčšinovej spoločnosti a politickú izoláciu. Sociálne vylúčenie má navyše silný sklon k vlastnej reprodukcii. Deti rodičov na okraji spoločnosti majú malú šancu dostať sa prirodzenou cestou nahor. Na „hornom“ poschodí spoločnosti sa stretávame s vylúčením iného typu. Ľudia dobrovoľne vylúčení nahor sa v čoraz väčšej miere sociálne a kultúrne izolujú od väčšinovej spoločnosti. Nepotrebujú verejné zdravotníctvo či školstvo, strácajú záujem riešiť problémy spoločnosti, keďže sa ich nijako nedotýkajú. Štát tak prichádza o dôležitú skupinu ľudí schopných zlepšovať stav vecí. „Exklúzia nahor“ prispieva k poklesu solidarity v spoločnosti a k formovaniu presvedčenia, že existuje „lepšia“ spoločnosť, kľúčom ku ktorej sú peniaze. Naším cieľom nie je obmedzovať príležitosti dobre situovaným, ale pritiahnuť ich záujem k riešeniu celospoločenských problémov a zvyšovať rozsah príležitostí pre sociálne slabších. Nezamestnanosť, Rómovia, regióny Nespravodlivé nerovnosti s najvážnejším sociálnym dosahom stelesňujú na Slovensku tri úzko súvisiace problémy: dlhodobá nezamestnanosť, život Rómov a roztvárajúce sa nožnice medzi najbohatšími a najchudobnejšími regiónmi. Nezamestnanosť nie je iba sociálnym a ekonomickým problémom. Súvisí s nízkym vzdelaním, zlou kvalitou bývania, s nahlodanou sebaúctou, absenciou vzorov perspektívneho životného štýlu pri výchove detí. V slovenských podmienkach sa do veľkej miery prekrýva s rómskym problémom. Keďže hranica medzi väčšinovou spoločnosťou a spoločenským vylúčením prebieha najmä na pomedzí práce a dlhodobej nezamestnanosti, prístup k pracovným príležitostiam je pre koncept inkluzívnej spoločnosti kľúčový. Progresívna vláda by nemala váhať s použitím všetkých dostupných nástrojov na tvorbu pracovných miest. Slovensko je známe rozsiahlou ekonomickou a kultúrnou exklúziou Rómov. Je dôsledkom tradičného vytláčania Rómov na okraj spoločnosti, viac i menej podložených predsudkov voči nim, zlého vzdelania, nedostatku pracovných príležitostí, relatívnej chudoby nimi obývaných regiónov, ale aj odlišných vzorcov správania Rómov a ich malého záujmu o začlenenie. Bez pomoci zvnútra i zvonka nemajú šancu svoje postavenie zmeniť. Rozdiely v hospodárskom vývoji bohatších a chudobnejších regiónov Slovenska sa nezmenšujú, práve naopak. Región bez infraštruktúry a dobrého dopravného prístupu, bez úspešných podnikateľských projektov, s malým nasadením ľudského potenciálu nemá šancu využiť deklarovanú rovnosť príležitostí. Zaťaženie vysokou nezamestnanosťou, koncentráciou rómskeho problému či málo efektívnymi hospodárskymi odvetviami nevýhody zaostávajúcich regiónov len znásobujú. Vzdelávanie a verejné služby – základ inkluzívnej spoločnosti Ústredným nástrojom na odstraňovanie nespravodlivých nerovností je kvalitný a dostupný vzdelávací systém. Zmeny v systéme vzdelávania treba preto robiť tak, aby bol zdrojom sociálnej inklúzie v spoločnosti, nie naopak. Lepšie vzdelanie rozširuje možnosť lepšieho zamestnania a slobodnej voľby z viacerých životných stratégií v súlade s osobnými preferenciami. Je jedným z priamych liekov na začleňovanie Rómov. Preto treba vzdelávaciemu systému venovať – a nielen deklarovať – prioritnú pozornosť. Verejné služby sú tmelom inkluzívnej spoločnosti. Úlohou štátu je garantovať minimálne štandardy verejných služieb dostupné pre všetkých, súčasne sa však musí usilovať o ich najvyššiu možnú kvalitu. Nastavenie latky minimálnych štandardov odráža nielen možnosti, ale aj priority spoločnosti. Cieľom nie je rovnaká nekvalita pre všetkých. Verejné služby musia byť pre ľudí z dolnej časti spoločnosti sociálne dostupné a umožňujúce slušný život, nesmú však odpudzovať stredné a vytesňovať majetnejšie vrstvy. Využívanie verejných služieb celou spoločnosťou je znakom spolunáležitosti medzi jej členmi. Rovnosť vo verejnej sfére Pre život na Slovensku je príznačná netransparentná a korupcii náchylná moc administratívneho aparátu verejnej správy. Vo vzťahu občan – štát tak dochádza k rozdeleniu na dve skupiny občanov: ľudí, ktorým kontakty a peniaze dávajú výsadné postavenie vo vzťahu k verejnej sfére, a tých ostatných. Pre koncept inkluzívnej spoločnosti je potrebné sprehľadnenie práce štruktúr verejnej sféry a bezpodmienečné dodržiavanie pravidiel právneho štátu tak, aby všetci občania mali rovnaký prístup k službám verejnej správy a aby tá fungovala rovnako pre všetkých. Ak sa ekonomická nerovnosť obyvateľov premieta do kontroly politických zdrojov (najmä informácií) úzkou skupinou subjektov, ktorá tým získava neúmerný vplyv na politické dianie, dochádza k ohrozeniu politickej rovnosti občanov. To podrýva základy liberálnej demokracie a protirečí koncepcii otvorenej spoločnosti. Štát musí byť schopný kompenzovať dôsledky ekonomickej nerovnosti svojich občanov na politický proces. Spoločnosť má disponovať mechanizmami, ktoré budú kontrolovať a sankcionovať zneužívanie informačnej moci. Pozícia štátu Nedôrazný prístup štátu a viera v prirodzené efekty síl trhu sa ukázali pri odstraňovaní nespravodlivých nerovností ako nedostatočné. Potvrdilo sa, že logika voľného trhu je v rozpore s myšlienkou vyrovnávania príležitostí. Trh je efektívnym nástrojom na vytváranie všeobecného bohatstva, lepšie situovaným však ponúka väčšie šance, a tak posilňuje staré nerovnosti a vytvára nové. Štát zase naráža na strnulosť svojich štruktúr, nepružnosť v myslení, neschopnosť využiť svoj potenciál správnym spôsobom. Problémy, ktoré prináša tendencia voľného trhu produkovať nespravodlivosti, jasne poukazujú na miesto štátu – má zasiahnuť všade tam, kde trh zlyháva. Pritom treba starostlivo dbať na efektívnosť štátnych zásahov. Naopak, trhu treba ponechať či rozšíriť priestor v oblastiach, v ktorých plní očakávania spoločnosti. Ani trhový ani etatistický fundamentalizmus nevedú k najlepším výsledkom. Budovanie inkluzívnej spoločnosti si vyžaduje rovnováhu medzi ideálmi a zdravým rozumom. Prednosť majú mať riešenia, ktoré fungujú, bez ohľadu na ich pôvod. Ambícia ekonomicky dobiehať vyspelejšie krajiny vedie mnohých ľudí k záveru, že jediným kritériom, ktoré má vláda sledovať, je hospodársky rast. Ten je nepochybne dôležitý, avšak v prípadoch, keď opatrenia realizované v mene rastu spôsobujú nerovnosti a konzervujú sociálnu exklúziu, je jeho prínos prinajmenšom otázny. Rovnaký problém je aj rast postavený na exklúziách, napr. na predpoklade lacnej pracovnej sily, na krotení požiadaviek zamestnancov hrozbou nezamestnanosti alebo na investičných stimuloch, pri ktorých náklady a profity verejnej sféry nie sú v rovnováhe. Progresívna vláda musí okrem hospodárskeho rastu dbať aj na odstraňovanie nespravodlivých nerovností a sociálnej exklúzie. Hoci je úloha verejnej sféry v koncepte inkluzívnej spoločnosti nezastupiteľná, musíme brať vážne varovania o skĺznutí k štátu, ktorý zbavuje ľudí zodpovednosti za svoj osud. Jednostranná pomoc štátu, ktorý za to nič nepožaduje, exklúziu namiesto odstránenia prehlbuje, čoho jasným príkladom je vylúčenie Rómov. Úlohou štátu nie je prijímať rozhodnutia za jednotlivcov, ale vytvoriť prostredie, v ktorom sa každý môže do spoločnosti bez problémov začleniť. Štát nikdy nenahradí aktivitu ľudí pri riešení vlastného osudu. Inkluzívna spoločnosť Politika smerujúca k odstraňovaniu nespravodlivých nerovností je rovnako dôležitá ako cesta k prosperite. Nestačí sa sústreďovať na štatistické bohatnutie celej spoločnosti a dúfať, že prosperita úspešnejších potiahne najslabších – nefunguje to. Nemožno sa čudovať otrasenej viere vo verejnú sféru, ak v politike prekvitá manipulácia a vo verejnej správe známosti a úplatky. Pozornosť progresívnej verejnosti sa preto musí v rovnakej miere ako na rast HDP a priemerných príjmov upierať na boj proti chudobe, vylúčeniu, nespravodlivosti, na rovnosť príležitostí v politike, podnikaní, prístupe k verejným službám. Hlavné problémy inkluzívnej spoločnosti – nezamestnanosť, život Rómov, rast regionálnych nerovností, zastaraný vzdelávací systém, politická nerovnosť, korupcia a klientelizmus – sa musia dostať do centra spoločenskej a politickej diskusie. Autori pôsobia v združení Fair Analyses (www.fairanalyses.sk )
