Skúšky pravosti
Postreh prvý: za prachy prvý medzi (ne)rovnými Môjmu priateľovi ukradol akýsi dobrák peňaženku so všetkými dokladmi. Medzi inými mal v peňaženke aj vodičský preukaz. Keďže auto denne potrebuje, šiel si vybaviť doklad nový. Na policajnú stanicu prišiel počas úradných hodín. Pred úradovňou – rad tak na dva dni. Mal však šťastie, objavil na chodbe známeho. Nemohol by to nejako...? Známy rázne odmietol, u nás sa to nedá, pozri, koľko je tu ľudí – ak by ma niekto udal veliteľovi, mal by som veľké nepríjemnosti. Ale príď zajtra, nie sú úradné hodiny, nejako vec vybavíme. Môj známy prišiel, a pred úradovňou rad tak na dva dni – samí protekční... Premýšľam – ktovie, ako to bude vyzerať pred ordináciami lekárov, keď si budú môcť pacienti predplatiť protekčné miesto?
Postreh druhý: Kto, koľko, za čo V našej krajinke – podtatranskom tigrovi (aj vy ste si všimli ten zoologický nezmysel?) – zázraky sú možné do piatich dní, a tak si od septembra možno (pri)kúpiť i zdravie. Dôvod: každý predsa vie, že v zdravotníctve fungujú úplatky. Kto na to má, zaplatí si lepšiu službu a šikovnejšieho odborníka. Bez ohľadu na povahu choroby. Ak na to máš, tak aj slepé črevo ti bude vyberať profesor, ktorého si zaplatíš, ak nie, dostaneš sa do poradia, a operuje, kto je na rade. Choroba si síce nevyberá medzi tými, čo sú bohatí a tými, čo sú odkázaní, a najhoršia choroba si prirodzene žiada najskúsenejšieho odborníka – bez ohľadu na jeho peňaženku – ale čo spravíš, biedny človeče? Úplatky sa úspešne zakázať nedajú. Keď ich však zlegalizujeme, tak ich aj odstránime. Každý potenciálny pacient bude vedieť, koľko a za čo. A možno, že podtatranskí tigri (alebo žraloci?) v duchu logiky: keď sa niečo nedá zakázať, treba to zlegalizovať, pôjdu ešte ďalej. Každý u nás predsa tiež vie, že za úplatu sa dnes na divokom Východe aj vraždí. Odporúčam výborný film českého režiséra Jiřího Svobodu Sametoví vrazi (práve sa premieta v našich kinách). Jiří Svoboda k nemu napísal scenár na základe skutočných udalostí. Za prachy najatí vrahovia svoje zastrelené obete napchali do sudov, rozpustili v kyseline a zatavené sudy spúšťali na dno priehrady. Aký teda problém? Stačí kufrík peňazí a dobrá muška strelca. Žiadna hrozba trestu nás nemôže zastaviť, nájomné vraždy sa (ako ukazuje prax) nijako zakázať nedajú. Prečo by sme sa mali tváriť, že to tak nie je? A keď sa vraždy (podobne ako úplatky) úspešne zakázať nedajú, tak ich zlegalizujme: každý občan si môže vybrať nájomného vraha, sumu určí zákon.
Postreh tretí: Kto kváka ako kačka... Dcéra súčasnej českej ministerky školstva Petry Buzkovej navštevuje už niekoľko rokov súkromné francúzske lýceum, kde školné činí ročne 102-tisíc českých korún. Bývalý šéf českých sociálnych demokratov Stanislav Gross ešte vo funkcii ministra vnútra zapísal svoje dieťa na anglickú jazykovú školu za 150-tisíc školného ročne. Farizejstvo svojej ministerky školstva – teda najvyššej štátnej úradníčky presadzujúcej štátne bezplatné školstvo – tvrdo kritizoval vtedajší šéf sociálnej demokracie Miloš Zeman. Od budúceho roka bude súkromné Prvé reálne gymnázium Václava Klausa mladšieho navštevovať aj dcéra Miloša Zemana Katarína. Školné je dvadsaťosemtisíc ročne. Toľko správy z Čiech.
Na Slovensku máme rodiacu sa sociálnu demokraciu S Monikou Beňovou, tráviacou leto na jachte, stavajúcou novú vilku a voziacu sa na niekoľkomiliónovom aute. Máme sociálne demokraticky tieňových ministrov s mnohomiliónovým majetkom. Predsedu sociálnej demokracie, ktorí sa tiež nehanbí za svoje poctivo zarobené peniaze. A máme médiá, ktoré s chuťou o týchto (farizejských) ľavičiaroch píšu. Otázka znie: smie byť ľavičiar majetný, vzdelaný, prípadne študujúci na dobrých školách, rozprávajúci niekoľkými jazykmi, dobre oblečený, elegantný, s vyberaným slovníkom a spôsobmi? Ako sa to potom zhoduje s masou voličov, ktorú má zastupovať? Veď tí (podľa súčasných propagandistov) sú odkázaní, so základným vzdelaním, zneužívajúci sociálne dávky, pomerne málo iniciatívni ba až leniví, starí, nostalgicky spomínajúci na bývalý režim, s totalitným myslením, bez talentu, závistliví, bolestínski, nenávidiaci slobodu. Podľa tejto logiky by mal byť aj ľavicový politik hlúpy, nevzdelaný, chudobný, špinavý, neúspešný, bez talentu... No a ak je človek na ľavici iný? Ak je mladý, zdravý, vzdelaný, talentovaný a úspešný? Podľa amerického porekadla: ak niekto kváka ako kačka, chodí ako kačka, zobe ako kačka – tak to asi bude kačka – a nie ľavičiar...
Post scriptum Pre mňa osobne nie je najväčším problémom nedostatočný asketizmus ľudí, ktorí sa slovne hlásia k ľavici. Nezodpovedanou otázkou zostáva, či rodiaca sa slovenská sociálna demokracia aj vo vládnej pozícii pôjde špekulantom a zbohatlíkom po krku. A či – ak dostojí svojim slovám – náhodou týmto aktom nezakrúti krk aj sama sebe. Alebo aspoň svojim vykŕmeným kačkám – čo by, napokon, mohla urobiť už aj teraz. Alebo nemohla?
Autorka je spisovateľka a novinárka
