PEARL VERZUS DANTE

Danteho klub vraj vznikol, aby sa piati priatelia mali čím rozveseľovať počas pochmúrnych novoanglických zím. Aspoň tak to údajne vravieval jeho zakladateľ – americký básnik Henry Wadsworth Longfellow.
Počet zobrazení: 1162
11_titulka44-m.jpg

Danteho klub vraj vznikol, aby sa piati priatelia mali čím rozveseľovať počas pochmúrnych novoanglických zím. Aspoň tak to údajne vravieval jeho zakladateľ – americký básnik Henry Wadsworth Longfellow. Detektívne príbehy čitateľ berie do rúk, keď si napríklad zatúži spríjemniť dlhé jesenné večery. S týmto cieľom som siahla po knihe Matthewa Pearla aj ja.

Matthew Pearl vyštudoval angličtinu a americkú literatúru na Harvardskej univerzite a právo na Yalskej univerzite. Pre nástupom na Harvard meno Dante Alighieri prakticky nepoznal, ale v druhom ročníku ho zlákal kurz s názvom „Danteho peklo“. Pearlovi sa to, podľa jeho vlastných slov, zdalo veľmi „cool“. Ako žid totiž v peklo neverí. Danteho peklo a celá Božská komédia ho napokon upútali natoľko, že sa rozhodol pátrať ďalej. A v roku 1998 vyhral prestížnu Danteho cenu Americkej Danteho spoločnosti za odbornú prácu o Dantem. V súčasnosti pracuje ako redaktor novej edície Danteho Pekla v Modern Library, ktoré preložil Henry Wadsworth Longfellow.

Danteho klub Prvý koncept Danteho klubu napísal Pearl počas štúdií na Yale. Nikdy predtým sa beletristickému písaniu nevenoval, od detstva však miloval príbehy Arthura Conana Doyla. Nebráni sa ani jasnej inšpirácii Umbertom Ecom, najmä Menom ruže. Napísaniu knihy predchádzalo dôverné skúmanie historických dokumentov, faktografických údajov, korešpondencie, predovšetkým Danteho klubu – spolku, ktorý naozaj existoval. Založil ho už niekoľkokrát spomenutý Henry Wadsworth Longfellow, prvý americký básnik, ktorý získal veľké uznanie aj za hranicami Spojených štátov. Ten v roku 1865 založil vo svojom dome v Cambridge v štáte Massachusetts Danteho prekladateľský klub. Básnici James Russell Lowell a doktor Oliver Wendell Holmes, historik George Washington Greene a vydavateľ James T. Fields pomáhali Longfellowovi dokončiť prvý kompletný americký preklad Danteho Božskej komédie. Schádzali sa vraj každú stredu o 19. hodine v Longfellowom dome a diskutovali neraz aj do jednej hodiny rannej. „Učenci museli čeliť literárnemu konzervativizmu, ktorý chránil dominantné postavenie gréčtiny a latinčiny na akademickej pôde, i kultúrnemu nativizmu, ktorý sa usiloval obmedziť americkú literatúru na domáce práce,“ píše Pearl v historickej poznámke v závere knihy. Počas nasledujúcich pätnástich rokov sa klub premenil na Americkú Danteho spoločnosť (1881), ktorej prvými predsedami boli Longfellow, Lowell a Charles Eliot Norton. Spoločnosť existuje a aktívne pôsobí dodnes. Jedným z jej čestných členov je napríklad aj Umberto Eco.

Balansovanie medzi realitoua fikciou Pre čitateľa je kniha takmer vždy vzrušujúcejšia, ak vie, že nie je celkom fikciou. Hoc aj nebadané spojenie so skutočnosťou vytvára isté nedefinovateľné napätie, slová odrazu nie sú len literárnymi znakmi, metaforami, ale privádzajú čitateľa späť do reality. Z ničoho nič nie sú ilúziou, ale začínajú sa s čitateľom pohrávať, provokovať ho, odvádzať a opäť privádzať k minulosti, a vsuvkami, ktoré by naozaj mohli byť reálne, sa usilujú udržať tú rafinovanú textuálnu hru v neutíchajúcom tempe. Pearl teda skutočne vychádza z historických faktov. Aj keď to priamo potvrdí až v závere knihy. Preto ten, komu mená ako Longfellow či Greene nič nehovoria, môže Danteho klub čítať ako úplne vymyslený dobrodružný román s kriminálnou zápletkou. Len meno Dante Alighieri je príliš známe na to, aby sme sa od istých konotácií s reálnymi osobnosťami dokázali odpútať. Balansovanie na hranici reality a fikcie je v súčasnej románovej tvorbe mimoriadne obľúbené. Urobiť zo známej historickej postavy hrdinu svojho textu, zapojiť ho do tých najrozličnejších konšpirácií, svetových záhad, intelektuálnych bitiek a nielen slovných súbojov, sa v súčasnosti stalo celospoločenským trendom. Slávni maliari, spisovatelia, fyzici či hudobníci odrazu menia v románoch dejiny, rokmi akceptované teórie, alebo sa jednoducho stávajú tvorcami celkom nových mýtov. V Pearlovom diele Dante Alighieri vstupuje do formovania fabuly prostredníctvom svojich textov. Opieranie sa o reálne historické pozadie je v tomto prípade azda silnejšie ako zvyčajne. Pearl dokonca priamo do textu zakomponoval upravené úryvky básní, esejí, románov, denníkov či listov členov Danteho klubu a ich priateľov. Navštevoval domy jednotlivých členov, skúmal prostredie, v ktorom sa pohybovali, spoločenské ovzdušie, ktoré vtedy vládlo, jazyk, akým sa hovorilo. Všetky historické skutočnosti sú podkladom pre ústredný príbeh, ktorý je, samozrejme, ireálny. V Bostone dôjde k sérii záhadných vrážd, z ktorých každá je spáchaná nezvyčajným, takmer rituálnym spôsobom. Členovia Danteho klubu, ktorí práve zvádzajú boj s Harvardom o dokončenie a vydanie amerického prekladu Danteho komédie, sa dostávajú do konfrontácie so spomínanými vraždami. A to najmä vďaka doktorovi Holmesovi, ktorý je privolaný k pitve jednej z obetí. Stojac nad telom s ohorenými chodidlami si uvedomil hroznú skutočnosť. „(...) niečo na tej vražde mu bolo povedomé, hrozne povedomé.“ (s. 98) Ktosi začal vraždiť podľa Danteho spevov z Pekla. Fabula je následne úplne zrejmá – učenci, znepokojení týmto zistením (ktoré nik okrem nich neodhalil, keďže nečítal Danteho), sa púšťajú do pátrania na vlastnú päsť, napriek tomu, že sú to viac akademici ako bojaschopní chlapi. Prepojenie s Dantem je však príliš vzrušujúce. A vraždy čoraz desivejšie. Niet sa čo čudovať, keď ich predlohou je Danteho Peklo. Istý britský poet sa na margo Danteho diela vyjadril nasledovne: „Nazhromaždil už vôbec niekto na takom malom priestore tak veľa odporných zápachov, špiny, výlučkov, krvi, znetvorených tiel, mučivých výkrikov a mýtických trestajúcich netvorov? Nedá mi nemyslieť na túto báseň ako na najnemorálnejšie a najbezbožnejšie dielo, aké kto kedy napísal.“ (s. 39)

Nie je jazyk ako jazyk „Podľa Lowella dôkazom významu poézie bola jej schopnosť zredukovať vágne filozofovanie napĺňajúce ľudské mysle na zostručnenú jednoriadkovú esenciu, ktorá ho robila prenosným, užitočným a pohotovo použiteľným.“ (s. 43) Kniha Danteho klub bola preložená už do pätnástich jazykov a stala sa hneď po svojom vydaní bestsellerom. Americkí kritici nešetria pri jej recenzovaní košatými slovami chvály, označujú ju za jeden z najlepších debutov posledných rokov. Prítomnosť „božského“ Danteho a významných mien americkej literárnej histórie úplne zatienila skutočnosť, že príbeh, ktorý Pearl na štyristo stranách ponúka, je výnimočný len vďaka svojmu historickému kontextu. Pearl rozohráva detektívnu hru, v ktorej odhalenie vraha má skôr príchuť sklamania a skutočným vrcholom knihy je pre človeka, ktorý okolnosti jej vzniku nepoznal, historická poznámka v závere. Matthew Pearl je vo svojom odbore skutočne erudovaný a svoje znalosti bohato zužitkoval aj vo svojom literárnom debute. Miestami až prílišné úsilie o zachytenie čo najväčšieho množstva detailov však akoby brzdilo plynutie textu. A to je v prípade detektívneho žánru prvoradé. Neustále prítomné šteklivé napätie, ktoré núti čitateľa obracať jednu stránku za druhou, ktoré však zároveň bráni preskočiť čo i len vetu, aby sa nestratila dôležitá drobnosť, možno rozhodujúca v ďalšom smerovaní príbehu. Pearl nám drobností, biografických odbočiek do minulosti postáv a dejových slučiek ponúka miestami viac ako je potrebné. Z napínavého príbehu sa potom občas stáva neusporiadaný labyrint, ktorého funkcia v príbehu je viac ako neopodstatnená. Osobne si však myslím, že v tomto prípade nepadá celá vina na Pearla, ale vo veľkej miere aj na slovenský preklad, ktorý z vycibreného Pearlovho jazyka vytvára neraz štylisticky nesúrodú kompozíciu. Nehovoriac o preklepoch a iných gramatických lapsusoch. V minulosti sme sa pritom už niekoľkokrát presvedčili, že ponáhľať sa v prípade prekladu akéhokoľvek literárneho diela je vždy na škodu. Nekvalitný preklad môže neraz spôsobiť, že kniha sa u nás bestsellerom nestane, hoci ostatný svet ju stavia na piedestál. Lowell z Pearlovho románu hovorí: „Dante píše ako Rembrandt, štetcom namočeným v čierňave, a jeho svetlom sú odlesky pekelných prameňov.“ (s. 68) Vďaka spomenutým problémom so slovenským prekladom sa nám však štýl Pearlovho písania naplno vychutnať nepodarí. A hodnotnejšia sa preto trocha paradoxne stáva skôr historická než literárna rovina textu, hoci ide o beletriu. Matthew Pearl má myslím len 28 rokov a už stihol napísať román, ktorý zožal celosvetový úspech. Naučil sa po taliansky tak, aby bol schopný prečítať si Danteho Božskú komédiu v origináli. Ocení ho aj Americká Danteho spoločnosť. Danteho zbožňuje, aj keď – ako sám vraví – nelepí si jeho plagáty po stene. Navyše po napísaní Danteho klubu dostal chuť písať ďalej. Ale tentoraz to vraj už nebude mať s Dantem nič spoločné. „Potrebujem si dať prestávku od Danteho a Dante si potrebuje dať prestávku odo mňa.“

(Matthew Pearl: Danteho klub. Bratislava: Ikar 2005. Preklad: Hviezdoslav Herman)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984