Nepekný obraz v slovenskom zrkadle

Minulý týždeň sa slovenská spoločnosť ako keby na chvíľku prebrala do reality. Bohužiaľ, nie úplne, nie celá a pravdepodobne nie nadlho. Vražda Daniela Tupého trochu otriasla zažitými stereotypmi a ukázala verejnosti problém, pred ktorým radšej zaviera oči – nárast netolerancie, nenávisti k „inakosti“. Na stredajšiu demonštráciu, štvrtkový pohreb a sobotňajší koncert prišlo svoj odpor voči netolerancii a násiliu vyjadriť nezvyčajne (na slovenské pomery) veľa ľudí. Mnoho politikov, známych osobností i „obyčajných ľudí“ si uvedomilo, že cenou za stratu tolerancie je v konečnom dôsledku vraždenie, a niektorí z nich to povedali nahlas. Populárne a nepopulárne obete To by bola tá krajšia časť príbehu. Menej pekná nám však pripomína, že slovenská spoločnosť nie je ani zďaleka taká „uvedomelá“. Že bez spoločenskej klímy by nemohla brutálna intolerancia malých skupín prežívať v tej miere, ako dnes. Je to smutné, ale Slovensko asi potrebovalo vraždu „obyčajného“, po každej stránke „nevinného“ chlapca, aby sa na chvíľu pozrelo do zrkadla. Daniel nebol Róm, a tak si nik nemohol povedať „čo ak si to zaslúžil, veď si to vlastne sami pýtajú“, nebol prisťahovalec, a tak sa nedalo skryť za „a vôbec, čo tu robil, kto ich sem volal“, nepatril k žiadnej subkultúre, ktorá by sa dala odbiť slovami „veď sú to feťáci“... Bol tak očividne „normálny“, že si väčšina ľudí uvedomila, že násilná intolerancia sa môže týkať aj ich. Bohužiaľ, je ťažké dúfať, že sa aspoň polovica zo „spravodlivo rozhorčených“ postaví rovnako otvorene na občiansky protest, keď niekto zvnútra s vybielenou hlavou zavraždí Róma, Araba, chalana v čiernej koženej bunde so striebornými cvočkami a nápisom „Anarchy“... Netolerancia ako politický hlavný prúd Danielova vražda bola smutným prípadom, ktorý by sa nemal nikdy zopakovať. Mala by sa vyšetriť, páchateľ potrestať. Omnoho podstatnejším problémom slovenskej spoločnosti je však všeobecne vysoká miera netolerancie k „inakosti“. „Vymetenci“ (akokoľvek oblečení) pobiehajúci s bejzbalovými palicami a potrebou udrieť si, pseudovlastenci pochodujúci v rovnošatách a fakľami – to všetko sú riziká, ktoré nemožno zľahčovať a treba hľadať ich riešenie, v konečnom dôsledku sú však okrajovými javmi, v mnohom viac následkami ako prvotnými príčinami. Pre spoločnosť ako takú sú nebezpeční len vtedy, keď ich heslá hlásajúce netoleranciu preberá politický mainstream. Keď sú „prirodzenou súčasťou“ argumentačnej výbavy politikov a hodnotiacej prizmy voličov. A to sa na Slovensku, bohužiaľ, deje. Tí istí politici, ktorí vyslovovali rozhorčenie nad smrťou Daniela a fakľovými pochodmi Slovenskej pospolitosti, dokázali odbiť sociálne nepokoje na východnom Slovensku ako „len rabovačky Rómov“. Sociálne problémy interpretujú v etnickej rovine, len aby nemuseli priznať zlyhanie svojich ekonomicko-sociálnych receptov. Ďalší zas v mene „slovenskej tradície“ (národnej, kresťanskej) hlásajú netolerantnosť k všetkému, čo sa vymyká ich obmedzenému poňatiu „normálnosti“. Nedostatok politickej odvahy Pred pár dňami uverejnená správa Európskeho monitorovacieho centra proti rasizmu a xenofóbii hodnotí, aký dosah mali bombové útoky v Londýne na postavenie moslimských komunít v EÚ. Jedným z jej záverov je: všade tam, kde sa politici jednoznačne postavili proti úsiliu spájať správanie sa jednotlivcov s celou komunitou (teda tam, kde odmietli sociálny či kriminálny problém interpretovať v etnickej rovine), dokázalo sa predísť rastu napätia medzi menšinovými (etnickými a náboženskými) komunitami a väčšinovou spoločnosťou. V Británii to zvládli. Vo Francúzsku zatiaľ nie. U slovenských politikov takýto politicky odvážny postoj očakávať nemožno. Každý, kto sa postaví proti stereotypom a odmietne tvrdiť, že „Rómovia majú (robia) problémy, lebo sú to Rómovia“, riskuje politickú prehru. Pohodlnejšie a istejšie je hrať so spoločnosťou jednu hru na nepriznávanú intoleranciu. Druhou, smutnejšou možnosťou je, že si to väčšina politikov aj skutočne myslí... Stratený zmysel V stredu, štvrtok i sobotu minulý týždeň bolo mnohokrát počuť: „Ak by mala mať Danielova smrť zmysel...“ Zmysel by mala, len ak by to bola posledná smrť ako výsledok netolerancie. A čo viac, ak by bola bodkou za každodennou diskrimináciou inakosti v bežnom živote, ktorej sme svedkami, obeťami, páchateľmi. No zmysel asi mať nebude. Slovenská spoločnosť sa prebudila. No nie úplne, nie celá a len nakrátko.