Reklama
Reklama

Svedectvo o revolúcii v televízii

Nežná revolúcia je neoddeliteľne spojená s jeho tvárou. Dokonca aj vysielanie televízie Sky News sa v tie dni začínalo zvučkou Televíznych novín ČST a jeho moderátorským zahlásením.
Počet zobrazení: 1280
5-m.jpg

Nežná revolúcia je neoddeliteľne spojená s jeho tvárou. Dokonca aj vysielanie televízie Sky News sa v tie dni začínalo zvučkou Televíznych novín ČST a jeho moderátorským zahlásením. 20. novembra 1989 ako prvý Československu oznámil, že na Václaváku demonštrujú desaťtisíce ľudí. Už o dva mesiace musel z televízie odísť, aby bol potom úspešným poslancom, podnikateľom, marketingovým manažérom hokejového zväzu (aj v rokoch najväčšej slávy slovenského hokeja) a šéfredaktorom niekoľkých magazínov. Dnes šéfuje spravodajstvu v Rádiu Okey. Aj po šestnástich rokoch je stále rovnaký sympaťák. Ako si sa dostal k novinárčine? - Vyrastal som v Dunajskej Strede a už počas štúdia na gymnáziu som spolupracoval s redakciou Žitného ostrova. Ani na právo, ani na žurnalistiku som sa však nedostal, lebo môj otec bol hlboko veriaci človek a jeho tri sestry rádové sestričky, takže mi to „pokazilo“ kádrové materiály. Vyštudoval som teda pedagogickú fakultu, pracoval som v klube mladých autorov, písal som do Trnavského hlasu. Raz som sa náhodou stretol so Svetozárom Štúrom, ktorý bol do roku 1968 známym rozhlasovým komentátorom, a on povedal, že v televízii potrebujú redakčného eléva. Išiel som tam a zobrali ma. V novembri 1989 si bol už tým, čo sa dnes nazýva mediálna hviezda. Urobil so teda rýchlu kariéru? - Myslím si, že mojou výhodou bolo, že som jednak pochopil nové trendy v televíznom spravodajstve a jednak som rýchlo zvládol nové technológie, ktoré sa v tom čase zavádzali. V tom sme ako mladí ľudia mali prirodzený náskok. Od roku 1980 som už aj moderoval, stal som sa najmladším šéfom redakcie (vnútropolitickej) v televízii i najmladším moderátorom slovenských Aktualít a federálnych Televíznych novín. Práve Televízne noviny zareagovali pomerne rýchlo na udalosti zo 17. novembra 1989. Dokonca predbehli politické rozhodnutie vtedajšieho komunistického vedenia. Znamená to, že televízne spravodajstvo nebolo až pod takou prísnou kontrolou, že si udržiavalo istú autonómnosť? - Znamenalo to, že sme na takéto udalosti boli vnútorne pripravení. Neudialo sa predsa z ničoho nič... Ako to, že nie? Celá republika ostala zaskočená, šokovaná. - Pozrite sa, my sme pozorne sledovali a vyhodnocovali udalosti v Poľsku, neskôr v Maďarsku a na jeseň 1989 v NDR. Hnevalo nás, keď sme ľuďom hovorili, ako pokračuje vývoj v Sovietskom zväze, a videli, ako sa k tomu stavajú naši funkcionári. Dozvedali sme sa o vzniku a činnosti rôznych opozičných skupín... Odkiaľ? - Od niektorých západných novinárov, z Hlasu Ameriky, zo Slobodnej Európy... Spravodajcovia v komunistickej televízii počúvali Hlas Ameriky? - Samozrejme, preto hovorím, že sme boli pripravení. Keď v roku 1987 odchádzal z televízie dnešný riaditeľ Rádia Okey Juraj Dobiš, povedal som mu, že by som chcel byť pri tom, keď sa to tu bude lámať. A dnes môžem konštatovať, že sa mi splnil sen každého novinára: bol som bezprostredne pri tom, keď sa rúcal jeden režim a vznikal nový, keď sme mohli ukázať, že vieme byť novinármi. Preto mám novinárske i ľudské svedomie čisté, myslím si, že sme v tých dňoch robili presne to, čo od nás spoločnosť očakávala. Moderátori TN sa vtedy menili v pondelok. Kedy si sa dozvedel o policajnom zákroku na Národnej triede? - Už v Bratislave. Keď som v nedeľu večer pricestoval do Prahy, zastavil som sa na Václavskom námestí, hovoril som so svedkami toho policajného zásahu, videl som autentické zábery. Tam som sa rozhodol, že budem na strane pravdy. V pondelok 20. novembra už boli v štrajku pražské a bratislavské divadlá, ale aj vysoké školy. Aká bola atmosféra v redakcii? - Z oddelenia agitácie a propagandy ÚV KSČ sme dostali pokyn, že nesmieme ukázať pražský Václavák, ani bratislavské Hviezdoslavovo námestie. Ráno sme na porade vedenia hovorili aj o zásadnom vzťahu k pripravovanému večernému vysielaniu. Vytvorili sa tri skupiny: takí, čo mlčali, tí, čo sa stotožňovali s postojom ÚV KSČ, a tí, ktorí chceli už v ten večer ukázať, čo sa naozaj v Prahe a Bratislave deje. Čo rozhodlo, že sme už v pondelok videli demonštrujúcich ľudí? - Službu vedenia, čo je dnešný vedúci vydania, prevzal v ten deň Jan Chaloupka. Tento muž prišiel do televízie len asi pol roka predtým, takže sa ešte nepodvolil celej tej mašinérii kontroly a mal veľmi demokratické zmýšľanie. Vetu, ktorú mi vtedy povedal, si pamätám dodnes: Hele, Štefane. Dnes je taková doba, že se musíme každý zachovat tak, jak to vnitřne cítime. Udělej to, jak myslíš, dělej si svou práci, jak to nejlíp umíš. A mne to stačilo. Čo si teda urobil? - Dohodol som sa s režisérom, že na úvod Televíznych novín dá 30 sekúnd záberov z Václaváku a ja bez papierov – nemal som to napísané, aby mi to nemohli priamo zakázať – poviem, že sa tam zišlo 150-tisíc občanov protestujúcich proti brutálnemu zásahu na Národnej triede a ešte čosi. Okrem toho som priamo do velína dostal študenta Martina Šmída... ...ktorý mal byť obeťou policajného zásahu. - O tom sme v pondelok hovorili naozaj veľa. Nedeľná reportáž, ktorá túto fámu vyvracala, nebola dosť dôveryhodná, lebo bola čiernobiela. Náhodou sa totiž pokazila „farebná technika“, ale ľudia si mysleli, že sme to urobili naschvál, aby sme zakryli rany na jeho tvári. Celý pondelok sme robili niečo, čo by sme dnes nazvali investigatívnou žurnalistikou. Zaujímalo nás, prečo táto fáma vznikla a kto ju vyfabuloval. Zistili sme, že sú dvaja pražskí študenti s týmto menom. Ten jeden bol aj v štúdiu, za ním monitory, ktoré dokazovali, že ide o živé vysielanie, všetko bolo vo farbe. Nezistili sme však, kto bola Dražská, ktorá pôvodne tú informáciu dala Petrovi Uhlovi, ktorý ju zverejnil. Na základe toho sme však mohli povedať aj o tom, čo sa deje na Václaváku. Prešlo vám to? - Dôležité bolo, že sme to odvysielali. Hneď po vysielaní mi vtedajší ústredný riaditeľ povedal, že na druhý deň už nemusím chodiť do práce, na čo som mu odvetil, že ja som zamestnancom bratislavskej redakcie, takže mňa môže prepustiť len bratislavské vedenie ČST. Nechcel som, aby sa na Slovensko pozeralo, že sme v historickej chvíli zlyhali. A v utorok ráno som normálne prišiel do práce. Ako to tam vyzeralo? - Už sme boli pod silnejším tlakom. Oficiálna mašinéria na nás chŕlila obvinenia z organizovania kontrarevolúcie. Roztrhlo sa vrece s naordinovanými ohlasmi zo základných organizácií KSČ a robotníckych kolektívov. Všetci nás odsudzovali, ale ozvala sa aj druhá strana. Študenti na Václaváku kričali, že klameme, a to isté nám vyhadzovali na oči i členovia štrajkového výboru a pracovníci technických zložiek televízie. Aj v televízii vznikol tak skoro štrajkový výbor? - Vznikol a vedenie žiadali o priamy prenos z Václavského námestia. Dokonca sa vyhrážali, že technicky znemožnia vysielanie TN, ak neprečítam ich stanovisko podporujúce požiadavky študentov a vyzývajúce na generálny štrajk. Ak si dobre spomínam, prečítal si ho. - Prečítal, hoci riaditeľ stál pri dverách štúdia a opäť sa mi vyhrážal prepustením. Najskôr totiž zakázal o ňom čokoľvek povedať, potom povolil iba ním upravenú verziu, lenže ja som ho prečítal celé. A neostalo len pri tom. Pozval som do živého vysielania priamo do štúdia kolegu Oldřicha Danihelku, ktorý prišiel z Václaváku. Bol oblečený len tak vo svetri a bunde a niekoľko minút hovoril o tom, čo sa tam deje. Ak by sme to vopred nahrali, pásku by niekto mohol zničiť. Takto sme odštartovali vysielanie spôsobom, ktorý znemožňoval akúkoľvek kontrolu, lebo nikto z nadriadených nemohol vedieť, koho zasa zavolám do živého vysielania. Takto prišiel do štúdia nízky človek so strapatými vlasmi, ja som mu mávol, aby chvíľu počkal, povedal som na kameru, že tu máme hosťa priamo z Václaváku, on si sadol vedľa mňa a predstavil sa: ja som Petr Pithart a som z Občianskeho fóra. Vy ste nemali žiadne problémy dostať do vysielania kohokoľvek? - Ja osobne som v tých chvíľach myslel najmä na vojakov. Nebudem tajiť, že spočiatku sme sa naozaj obávali možného zásahu armády. Tiež som bol na vojne a viem, ako sa dá manipulovať s vojakmi úplne odrezanými od informácií. Myslel som na to, že všetci tí vojaci povinne pozerajú Televízne noviny. Robili sme kompromisy na jednu i druhú stranu, aby obrazovka úplne nezhasla. To by mohol byť signál na nezadržateľnú reťaz tragických činov z rôznych strán. Prečo bol v tých prvých dňoch taký rozdiel medzi televíznym a rozhlasovým spravodajstvom? - V Prahe bola mojou susedkou vtedy populárna moderátorka stanice Hviezda Bratislavčanka Eva Kalinková-Krúpová. Hneď sa ma pýtali, ako to robíme, že ja každý deň hovorím o udalostiach na námestiach a im zakázali čokoľvek povedať. Vysvetlil som jej, že to robíme spôsobom, ktorý znemožňuje kontrolu, a tiež, že robíme rozumné kompromisy, takže dáme priestor aj oficiálnym rokovaniam a zasadaniam, aj správam „z ulice“. A tiež sa zdalo, akoby bratislavská redakcia zaspala alebo nechcela informovať o dianí v Bratislave. - V tomto smere nastal zlom v stredu. V ten deň sa totiž zo študijnej cesty v Poľsku predčasne vrátil šéfredaktor Dušan Macháček. Skôr, než sa stihol zorientovať, ho Miloš Jakeš obvinil z podnecovania kontrarevolúcie a predvolal si priamo na ÚV KSČ. Keď sa vrátil, urobil škrty v scenári. Dodnes na ňom vidieť vybielené riadky. Lenže takto vyzerali príspevky o demonštráciách v Bratislave. Chvíľu sme sa o tom hádali, lenže on trval na tom, že TN v tento deň musia mať presne 30 minút, nie viac, ako sa to stalo v pondelok a utorok. To bolo v deň, keď sa vysielanie TN začalo neskôr? - Áno, to bol dôsledok práce tých úprav scenára na poslednú chvíľu. Už to signalizovalo, že sa niečo deje, pretože také čosi sa nestalo celé roky. Po vysielaní som Macháčka upozornil, že bratislavských kolegov vystavujeme veľkému riziku, lebo majú redakciu priamo na námestí SNP a takýmto spôsobom môžeme vyvolať voči nim veľký hnev demonštrantov. Navrhol som teda, aby každý deň dostala Bratislava k dispozícii ucelený blok informácií z celého Slovenska, do ktorého im nebudeme z Prahy zasahovať. Tak sa aj stalo. Takže atmosféra v bratislavskej a pražskej redakcii bola rovnaká? - Možno tu bol istý rozdiel. V Bratislave skúsení redaktori buď ochoreli alebo čakali, ako sa to všetko skončí. A tak medzi študentov, umelcov a predstaviteľov VPN išli ako prví mladí redaktori Pavol Jacz a Dušan Budzák. Paľo Jacz mi potom zúfalo volal, že má zakázané povedať, že na námestí SNP bol Alexander Dubček. Tušil som, že máme odpočúvané telefóny, tak som mu povedal: Paľo, poznáš rozdiel medzi televíziou a rozhlasom, a ak ti zakázali spomenúť, tak vieš, čo máš robiť. A keďže mu kontrolovali text, tak síce o Dubčekovi nepovedal nič, ale na záver reportáže ho ukázal v jednom zábere a vari každý dospelý divák vedel, o koho ide. Napriek napätej atmosfére si na obrazovke pôsobil pokojne. Prispieval k tomu aj fakt, že na rozdiel do Bratislavy ste boli od demonštrantov ďaleko? - V stredu sa situácia dosť skomplikovala. Prišiel za mnou vtedajší šéf kontrarozviedky, tuším, že sa volal Vykypěl, a povedal mi, že je koniec, že si už nebudem robiť vo vysielaní, čo chcem, a keďže som dôstojník v zálohe a bude vyhlásené stanné právo, budem moderovať v uniforme a texty mi budú pridelené veliteľským rozkazom. O niečom takom počujem po prvýkrát... - Nehovorí sa o tom, ale my sme vtedy dostali informácie, že sa naozaj uvažuje o povolaní armády. Jakeš chcel do Prahy zavolať Ľudové milície z celej krajiny, preto si myslím, že hrozil aj ozbrojený konflikt a boli tu sily, ktoré chceli vyvolať občiansku vojnu. Napríklad nám v istej chvíli volal nejaká pani, ktorá tvrdila, že na Jižním Měste sa objavili tanky a mieria do centra mesta, k rozhlasu a televízii a chcela, aby sme to hneď odvysielali. Povedal som jej, aby dala slúchadlo telefónu k oknu a keďže som bol vojak, dokázal som rozoznať, že to, čo počujem, je len ruch veľkomesta. Mal si strach? - Mal som prirodzené obavy, krviprelievanie by bolo tragédiou. Večer po vysielaní ma na vrátnici redakcie čakali piati mladí ramenatí chlapci s otázkou: Už si se rozloučil, Slováku, s famílií, je to jasný, že se domů už nedostaneš? Neviem, či boli z tábora jedného alebo druhého, ale hneď som volal manželke, aby sa s deťmi zbalila a išla k rodičom. A ja som nespal v služobnom byte, ale vďaka bratovi, sochárovi, ktorý žije v Prahe, som prespával inde, tak, aby nikto nevedel, kde som. A manželka ma ubezpečila, že jej nič nehrozí, susedia nám držia palce a podporujú ma. Už dvakrát si naznačil, že na vás tlačili z oboch strán, cítili ste teda aj tlak „opozície“? - V stredu sme dostali informáciu, že nás obsadila polícia. Keď sme sa pozreli von oknom, tak sme naozaj videli policajné autá. V skutočnosti išlo len o troch poriadkových policajtov, ale medzitým to už ohlásili na Václavaku a odtiaľ sa dav ľudí pohol na Kavčie hory. Keď sme ich s kolegom Jirkom Hrabovským zbadali, nechceli sme, aby sa nahrnuli dovnútra a poškodili vybavenie, ktoré sme potrebovali na vysielanie. Takže sme vyšli von, stretli sa s demonštrantami, hovorili sme s nimi, vysvetľovali, čo a ako robíme. Upokojili ste ich? - Myslím si, že sme si ich dokázali získať, lenže v tej chvíli sa otvorilo jedno okno a v ňom hlásateľka Marta Skarlandtová a začala kričať, aby nám neverili, že sme profesionálni manipulátori. Bolo to nepríjemné, ale ten prvý kontakt hral pre nás a situáciu sme zvládli. Takže potom ste už neboli vystavení tlaku z tejto druhej strany? - Naopak. Štrajkový výbor s M. Skarlandtovou sa popoludní objavil v spravodajstve a oznámil nám, že chce kontrolovať, čo vysielame. Nová cenzúra vystriedala starú tak rýchlo? - Ja som sa na to len usmial a predložil som im asi 200 petícií a rezolúcií a asi 90 správ ČSTK o dianí u nás i vo svete, ktoré sme do redakcie od rána dostali. Už som ich mal prečítané, roztriedené podľa obsahu a významu. Tiež sme im umožnili, aby boli pri strihaní reportáží, hoci mnohé materiály sme od regionálnych redaktorov dostávali na poslednú chvíľu, mnoho materiálov sme do vysielania zaraďovali v jeho priebehu. V tej chvíli pochopili svoj hlboký omyl a zistili, že nemajú šancu to všetko skontrolovať a po dlhom rozhovore pochopili, že „spravodajčina“ je umením o tom, ako naliať dva litre vody do litrovej fľaše. Navyše v tej chvíli už bola v redakcii na rôznych postoch taká nálada, že nejaké kamuflovania z našej strany už neprichádzalo do úvahy. A k Televíznym novinám ste vlastne pripojili aj mimoriadne správy. - Od piatku sme vysielali mimoriadne spravodajstvo od rána do neskorého večera, zaraďovali sme doň príspevky tak, ako nám prichádzali od našich štábov, alebo informácie z iných zdrojov. Vlastne sme z práce ani neodchádzali a považujem za veľké zadosťučinenie, keď nám v nedeľu začali Pražania voziť na vrátnicu lieky, kávu, jedlo, ovocie. Prvý týždeň revolúcie si strávil v Prahe. Ako to vyzeralo v bratislavskej redakcii po tvojom návrate? - Ľudia revolučne odvolali celé vedenie redakcie a pripravili demokratické voľby nového. V nich sa šéfredaktorom stal Ivan Farský, Dušan Budzák a ja sme sa stali zástupcami a Tomáš Ciran sa stal sekretárom redakcie. Museli sme reagovať na množstvo podnetov, problémov a byť veľmi opatrní práve preto, lebo demonštrantov sme mali pod oknami a tí mohli kedykoľvek dať aj tvrdo najavo, ak sa im nepáčilo, čo videli v televízii. Po lešení, ktoré tam vtedy stálo, sa dalo dostať až do kancelárie šéfredaktora, ale našťastie, nič také sa nestalo a Milan Kňažko vtedy udržal ten obrovský dav takpovediac pod kontrolou. A nedialo sa nič také, ako v Prahe s tým zasahovaním zo strany štrajkového výboru? - Žiaľ, dialo sa a čoraz častejšie. Keď som spomenul to lešenie, tak jediný, kto naň vyliezol, bol vtedajší šéf Socialistického zväzu mládeže v televízii a zrazu rýchlokvasený revolucionár Pavol Rusko, ktorý navyše neváhal hádzať špinu aj na nás. Každé ráno sme plánovali výrobu veľmi demokraticky, aby sa na plánovaní zúčastňovali ľudia s rôznym politickým zaradením, tí, ktorí sa hlásili k VPN, tí, ktorí sa hlásili k vznikajúcemu KDH. Ale vždy ktosi potom bežal na Jiráskovu (sídlo VPN – pozn. B. O.) a žaloval na nás, alebo tam dostal iné inštrukcie. Takže sme boli naozaj pod veľkým tlakom. Ak si dobre spomínam, v takýchto podmienkach si dokázal pracovať čosi vyše mesiaca a potom si z televízie odišiel. - V politike sa to mlelo, ale my sme po pár týždňoch prestali pociťovať slobodu a priestor na výlučne profesionálny prístup sa neustále zmenšoval. Nevedel som o tom, že sa tak rozhodol aj I. Farský, ale nezávisle od seba sme v januári jeden deň on, druhý ja dali výpovede. Nových lídrov VPN už nezaujímalo, čo a ako vysielame, ale žiadali od nás vykonať politicky motivované čistky. Nechali sme to na Paľa Ruska a jemu podobných. Radšej som obetoval svoju úspešnú profesionálnu kariéru, aby som už nemusel robiť neprofesionálne kompromisy. Hoci si ich dovtedy robil? - Po prvé, komunisti odo mňa nežiadali, aby som výlučne z politických dôvodov niekoho vyhodil z práce. Po druhé, noví mocní deklarovali, že nebudú ako komunisti pred nimi. Po tretie, dovtedy som robil novinárčinu v jedinej televízii, ktorá bola k dispozícii, nemal som na výber, a to, o čom sa tu teraz rozprávame, to, ako sme zvládli udalosti po 17. novembri 1989 vo chvíľach, keď nebolo nič rozhodnuté, ba dokonca to vyzeralo, že sa nič zásadné v spoločnosti nezmení, sme sa zachovali tak, že nám dnes nikto nemôže nič vyčítať. Po vojne je každý generálom, ale my sme nimi boli už počas bitky. Dobre, ale neodchádzalo sa ti z televízie ťažko, veď si bol v tej chvíli doslova ikonou televízneho spravodajstva? - Toto rozhodnutie som robil v osobne oveľa slobodnejšej atmosfére než rozhodnutie 19. a 20. novembra 1989. Vtedy mi išlo o viac: o existenciu, rodinu, možno o život, v januári 1990 už nie. Nikomu. Moje rozhodnutie bolo slobodné, presne tak, ako rozhodnutie tých, ktorí v televízii ostali a začali robiť čistky a deformovať fungovanie spravodajstva i publicistiky „novým smerom“. Ak neskôr Paľo Rusko v ktoromsi rozhovore povedal, že „taká bola doba“, tak je to len výhovorka. Bola to doba slobodných osobných rozhodnutí. Ja som sa rozhodol tak, Rusko inak. V tvojom rozprávaní je zaujímavý ešte jeden moment: ako moderátor si mal zásadný vplyv na obsah Televíznych novín, hovoril si do ich prípravy, od teba závisela ich konečná podoba, ktorú videli diváci. To je dosť veľký rozdiel oproti dnešným moderátorom, ktorých verejnosť považuje len za „čítačov“. - Spolupracujem s Inštitútom modernej komunikácie a vyučujem na súkromnej škole moderátorov a svojim študentom otvorene hovorím, že mnohí moderátori sú v skutočnosti len hlásateľmi. Pretože ak moderátor nevstupuje do procesu tvorby správ, ak neovláda rôzne žurnalistické žánre, dokonca si svoje moderátorské texty nepíše sám, tak je to podľa mňa len iná forma hlásateľstva. Keď som ja robil v televízii, rozdiel medzi hlásateľom a moderátorom bol v tom, že hlásateľ prečítal, či už v obraze alebo ako komentár k nejakým obrázkom, presne ten text, ktorý dostal. Ale moderátor mal voľnú ruku, mohol ho preformulovať, povedať to o voľačo civilnejšie a navyše sme si texty museli písať sami. Takže keby na tvojom mieste sedel od 20. do 26. novembra človek s iným presvedčením či pohľadom na vtedajšie udalosti, Televízne noviny by asi vyzerali inak. - Koncom týždňa už asi nie, ale v prvých dňoch celkom určite. Nechcem si pripisovať nejaké zásluhy. Ale iná podoba TN v tých prvých dňoch by asi ovplyvnila aj celkový vývoj, lebo ľudia sa do veľkej miery rozhodovali podľa toho, čo videli v televízii. A podľa mňa sa revolúcia spočiatku „šírila“ najmä prostredníctvom televízie. S hosťom Slova sa zhováral Braňo Ondruš

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama