Návrat do budúcnosti (I)

Posledné prezidentské voľby v Iráne boli do veľkej miery zápasom medzi mladým a starým, budúcnosťou a minulosťou, zaužívanou tradíciou a prekvapujúcim výsledkom, návratom a zároveň cestou vpred. Iránci si v týchto voľbách, viac či menej demokratických, a svojím konečným výsledkom pravdepodobne najprekvapujúcejších, vybrali pomyselný návrat do budúcnosti. Deviate iránske prezidentské voľby sa v krajine konali na základe ústavou stanoveného dvojkolového väčšinového volebného systému v dňoch 17. a 24. júna 2005. Na voľbách sa zúčastnil druhý najväčší počet kandidátov za posledné desaťročie, napriek tomu, že „výberová“ komisia najvyšších iránskych šiítskych duchovných odoprela možnosť kandidovať niektorým z možných, väčšinou reformám naklonených kandidátov. Jedným z nich bol aj spočiatku neakceptovateľný súčasný minister škol-stva a dnes už možno povedať tiež neúspešný prezidentský kandidát Mostafa Moín (54), ktorý sa na kandidátku dostal až pod tlakom verejnosti a dosluhujúceho prezidenta Chátamího. Odhliadnuc od toho do volieb a im predchádzajúcej kampane sa zapojilo spolu sedem kandidátov: na prvom mieste predvolebných preferencií sa pravidelne objavoval bývalý prezident ajatolláh Akbar Hášemí Rafsandžání (71). Ten vykonával prezidentskú funkciu už v rokoch 1989 – 1997, keď sa prejavoval najmä ako zástanca konzervativizmu šiítskeho duchovenstva a blízky spolupracovník svojho predchodcu M. A. Chameneího. V súčasnosti sa skôr prezentoval ako pragmatický politik. Politik prístupný kompromisom a nevyhnutným, najmä ekonomickým reformám. Dôvod? Rodina Hášemí patrila a patrí k tradične najbohatším v krajine a na základe toho sa oprávnene obáva pokračujúcej ekonomicko--politickej izolácie Iránu tak zo strany tradičného nepriateľa USA, ako aj EÚ. Druhým v poradí predvolebných preferencií bol už a spočiatku ochrancami revolučnej tradície odmietaný M. Moín. Reformátor, člen kabinetu prezidenta Chátamího, ktorý síce v roku 2001 s prehľadom vyhral prezidentské voľby so ziskom 78,3 percenta hlasov, ale nenaplnil očakávania najmä mladých voličov očakávajúcich zmeny. V duchu pokračovania nastoleného reformného kurzu sa pokúšal viesť svoju kampaň i Moín. Pravdepodobne nenaplnené očakávania v spojitosti s nevýraznou volebnou kampaňou sa stali Achillovou pätou reformistov. Podľa politicko-ekonomického mesačníka Iran Focus, ktorý vyšiel krátko pred prezidentskými voľbami, sa okrem spomenutých medzi horúcimi favoritmi objavil i zahraničiu neznámy Mohammad Baker Kalibaf (43). M. B. Kalibaf bol doposiaľ známy len ako bývalý veliteľ vzdušných síl Islamských revolučných gárd (IRGC Air Force). Podobnú minulosť spojenú s revolučnými gardami mali i ďalší dvaja kandidáti, v ktorých úspech však nik neveril. Mahmúd Ahmadínedžát (48) a podobne Mohzen Mehralizadeh (48) boli spolu predsedom parlamentu (madžlesu) hodždžatoleslámom Mehdi Karúbim a Ali Laridžaním považovaní za outsiderov. Z tohto dôvodu si v tomto čase nik nepripúšťal možný neúspech reformného kandidáta, i keď niektorí analytici zvažovali možnosť, že v prípadnom druhom kole volieb na seba narazia Rafsandžání a Kalibaf. Ak by sa tak stalo, bolo by to prvýkrát v porevolučnej iránskej histórii, kedy by sa rozhodovalo v druhom kole. Výsledky prvého kola Následné výsledky prvého kola volieb im dali čiastočne zapravdu. Na voľbách sa zúčastnilo približne 63 percent oprávnených voličov, ktorí si za postupujúcich do druhého kola zvolili nasledovných adeptov. Najviac hlasov získal v prvom kole „starý“ skúsený politik A. Rafsandžání, ktorý však mal len o 400-tisíc hlasov viac než druhý v poradí. Ním sa prekvapujúco stal „mladý“ Mahmúd Ahmadínedžát. Podľa predpokladu sa tak v druhom kole proti sebe postavili tradičný zástupca iránskeho duchovenstva a očakávaný zástupca revolučných gárd, ochraňujúcich revolúciu a podliehajúcich vodcovi revolúcie (rahbar). Neúčasť reformného kandidáta na druhom kole prekvapila tak predstaviteľov Chátamího exekutívy, ako aj samotných voličov. Tí sa ocitli v zaujímavej situácii. Prečo? Vývoj, ktorý bezprostredne nasledoval po prvom kole prezidentských volieb, primárne ovplyvnil voličov, ktorí od nového vedenia očakávali kontinuitu či zintenzívnenie reforiem sľúbených vo volebných programoch z rokov 1997 a 2001. Väčšina z nich patrila do skupiny tzv. prvovoličov, respektíve v predchádzajúcich voľbách patriacich do tejto voličskej skupiny. Títo väčšinou mladí voliči (18 – 30-roční), z veľkej časti študenti vysokých škôl alebo ich absolventi, si museli vybrať medzi „mladým“, ale konzervatívnym kandidátom alebo „starým“ kandidátom, ktorý však sľuboval reformnú kontinuitu. Duchovného ajatolláha Rafsandžáního tak okrem súčasného prezidenta a jeho vlády boli nútení podporovať aj predovšetkým vzdelaní mladí ľudia a potrebným reformám naklonené vrstvy iránskej spoločnosti. Na druhej strane sa laik Ahmadínedžát mohol oprieť o protipól iránskej spoločenskej štruktúry. Medzi jeho sympatizantov patrili okrem tradičných „ochrancov“ revolúcie a navonok nestranného Chameneího i priami účastníci revolúcie z roku 1979 či príslušníci revolučných gárd, z ktorých radov vzišiel i samotný Ahmadínedžát. Veľkú popularitu si získal aj medzi iránskymi sociálne slabšími vrstvami. Ich podporu sa mu podarilo dosiahnuť na základe svojho populistického sociálneho programu sľubujúceho riešenie ich súčasného postavenia. K úspechu mu mohla/mala pomôcť aj jeho súčasná pozícia starostu Teheránu a tiež pozícia „Hrdinu“, účastníka a ochrancu islamskej revolúcie z roku 1979, na ktorej sa ako mladý zúčastnil. Spojenie všetkých spomenutých faktorov sa v konečnom rámci stalo rozhodujúcim. Úspešný Ahmadínedžát Po sčítaní hlasov 58 percent voličov, ktorí sa rozhodli zúčastniť na druhom kole prezidentských volieb, mohla volebná komisia konštatovať, že novým a v poradí šiestym iránskym prezidentom sa stáva M. Ahmadínedžát. Kandidát, ktorého napriek mladému veku volili predovšetkým „starí“. Prívrženec konzervatívneho smerovania iránskej domácej a zahraničnej politiky. Okrem iného sa nastupujúci prezident stal prvým, ktorý nepochádza z radov šiítskeho duchovenstva, je prvým priamym účastníkom revolučných udalostí a oddaným nasledovníkom myšlienok a odkazu ajatolláha Chomejního. Prvým „hrdinom“ revolúcie, ochrancom chudobných a zárukou návratu k revolúcii, návratu do budúcnosti. Príčin neúspechu reformistov a ich kandidátov, či už Moína alebo následne Rafsandžáního, je niekoľko. Okrem už spomenutých nenaplnených vízií a očakávaní zo strany strednej vrstvy, ktoré sčasti prispeli ku konečnému výsledku, je to do veľkej miery aj neúspech v zahraničnej politike vlády. Táto sa síce v rámci možností usilovala o dialóg a pozitívnu propagáciu režimu v zahraničí, napríklad formou bilaterálnych rokovaní, účasťou na stretnutiach s predstaviteľmi EÚ a podobne. Jej úsilie však bolo doma prezentované skôr ako ustupovanie pôvodným zámerom revolúcie a zahraničím prijímané len veľmi povrchne a s oslabujúcou nedôverou. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor pôsobí v Spoločnosti pre strednú a východnú Európu, www.ssve.sk