Ucelený obraz o utrpení vo svete

Vo svete sa každoročne usporadúvajú stovky filmových festivalov. Taliansko má predovšetkým svoje Benátky, ale popri nich tu existuje mnoho ďalších inšpiratívnych podujatí. Jedným z nich je festival MedFilm, ktorý sa tohto roku – v dňoch 7. – 13. novembra – konal už po jedenásty raz. Tento ročník sa výrazným spôsobom vymanil z tzv. mainstreamových humanitárnych tém. Už to nebolo len o Bielorusku, Kube a Čečensku, aby som trochu zjednodušil obraz prvých ročníkov. Do centra sa oveľa viac posúvajú témy, ktoré sú na okraji pozornosti svetovej verejnosti. A tak mal divák možnosť vidieť filmy o únosoch mladých dievčat v Kirgizstane, o lesbických ženách v prostredí ortodoxnej židovskej komunity, o barbarskej vojne v Libérii, o problémoch argentínskych Indiánov, o detských bezdomovcoch v Moskve, o zneužívaní práce detí v bolívijských baniach či o militantnom hinduistickom hnutí. Popritom nesmierne zaujímavé snímky o sociálnych konfliktoch vo svete, o vraždení v Darfúre, o pozadí zrodu návrhu ženevských dohôd alebo o absurdnej realite života v severnej Kórei. Bohato bola zastúpená aj iracká téma, či už portrétom smutne preslávenej dozorkyne z Abú Ghraib, analýzou úlohy amerických médií vo vojne alebo pohľadom na prácu televízie Al-Džazíra. Hádam jediným nedostatkom festivalu (ktorý však organizátori prakticky nemohli ovplyvniť) je fakt, že v tomto období sa všetky filmy jednoducho nedali vidieť. Všimli ste si, že v posledných rokoch sa vrcholne zaujímavé podujatia uskutočňujú a prekrývajú v novembri? Ars Poetica, Bibliotéka, Jeden svet, Melos-Étos, Mesiac fotografie, a to ešte nespomínam množstvo vernisáží a krstov kníh, ktoré sa nakumulovali do týchto dní. Akokoľvek by som chcel, všetko sa stihnúť nedá, a tak by tí, ktorí tieto zaujímavé akcie pripravujú, hádam mohli porozmýšľať, že človek túži kultúrne žiť nielen na jeseň. Z osobného uhla pohľadu ma najviac zaujal sugestívny dokument o kolonizácii Konga, v dôsledku ktorej bolo zavraždených desať miliónov civilistov (Biely kráľ, červený kaučuk, čierna smrť). Hoci som mal už dávno vyriešenú otázku kolonializmu patriaceho svojimi dôsledkami do rovnakej kategórie ako fašizmus, táto snímka vám radikálne zmení pohľad na dejiny Belgicka a hlavne jeho doposiaľ oslavovaného kráľa Leopolda II. Je až neuveriteľné, že jeden z najväčších vrahov 20. storočia sa stále teší obrovskej úcte Belgičanov. Víťazný film festivalu (Smrť v Gaze) bol netradičným pohľadom na blízkovýchodný konflikt zo strany jeho najväčších obetí – palestínskych detí. Režisér tohto filmu, britský kameraman J. Miller bol počas nakrúcania zastrelený izraelským vojakom. Tvorcom sa podarilo nakrútiť dojímavý ľudský príbeh palestínskeho chlapca, ktorý túži umrieť a stať sa mučeníkom, lebo sa tu bojí zostať bez zastreleného spolužiaka a zároveň najlepšieho kamaráta. Keď zabijú britského kameramana, zmení svoje rozhodnutie a chce sa stať novinárom. Výsledný dojem z tejto víťaznej snímky vám trochu zakaľuje skutočnosť, že ako „divácky najúspešnejší film“ bol stanovený už niekoľko hodín vopred – v čase, keď napríklad spomínaný belgický film o Kongu ešte nebol odvysielaný... Šiesty ročník filmového festivalu Jeden svet dokázal plasticky predstaviť celostný obraz o konfliktoch na Zemi. Podarilo sa mu tak ako nikdy predtým ukázať, že ľudské utrpenie je globálne a nesmie nás nechať ľahostajnými, že náš svet je naozaj jeden, spoločný. Autor je vysokoškolský učiteľ