Krajské voľby: porazení sú občania
Uplynulý víkend sme zažili dve prekvapenia. Prvým bola nečakaná, až 20-centimetrová snehová nádielka, ktorá poriadne skomplikovala život radovým občanom, hoci na konci novembra by už v našom podnebnom pásme nemala. Druhým bola nečakaná, iba 18-percentná účasť na regionálnych voľbách, ktorá politikom zjavne život neskomplikovala, hoci v demokratickej spoločnosti by mala. Totálne volebné fiasko postihlo hneď dve parlamentné strany. KSS nezískala ani jeden poslanecký mandát, čo sa dalo očakávať, lebo za tri roky v parlamente neponúkla žiadnu osobnosť, ktorá by bola širšie spoločensky akceptovaná. HZDS získalo v celoslovenskom priemere 10 percent. Opozičné fiasko Mečiarovci vyhoreli na východnom, ale v porovnaní s minulosťou aj na západnom Slovensku. Potvrdilo sa oslabovanie ich pozícii a jedinou záchranou posledná je preň už len tlejúca ikona – Vladimír Mečiar. Výsledky naznačujú, že výrazná časť bývalých skalných voličov HZDS odmieta súčasnú Mečiarovu politiku, zároveň však nie je ochotná odpustiť „odídencom“ z HZDS „zradu“ a radšej voliť nešla. Veľké očakávania spľasli ako bublina i v centrále Martinákovej Slobodného fóra i v prezidentovom materskom Hnutí za demokraciu. Robert Fico môže byť spokojný. V šiestich krajoch bude kandidát sociálnych demokratov bojovať o víťazstvo. Minimálne traja majú pri pohľade na volebných súperov dobrý predpoklad na úspechu. V konečnom dôsledku bude veľa závisieť od voličskej účasti, navrch preto budú mať kandidáti, ktorých podporia strany s najstabilnejšou voličskou základňou. Na druhej strane z celkového počtu 412 kresiel získal Smer približne 18 percent „čistých“ poslancov, čo je v porovnaní s jeho 30-percentnými preferenciami v prieskumoch o parlamentných voľbách len dvojtretinový úspech. Tento výsledok možno vierohodnejšie naznačuje reálnu pozíciu strany u jej potenciálnych voličov, ktorá sa môže pohybovať na úrovni 23 až 25 percent. Úlohu zohrala aj nižšia stabilita elektorátu Smeru, čo je signál, aby sa popri zvyšovaní volebných preferencií Smer viac než doteraz zameral na upevňovanie voličskej základne. Väčšina z tých, ktorí ho dnes chcú voliť, sú len nahnevaní na Dzurindovu vládu. Ak v deň volieb z akéhokoľvek dôvodu nahnevaní nebudú, resp. nie dosť na to, aby išli voliť, tak Smeru hlas nedajú. Otázniky Smeru Pomerný neúspech Smeru v regionálnych voľbách tiež odráža nízku dôveru voličov v jeho regionálnych politikov. To nebude v parlamentných voľbách najdôležitejším faktorom, ale ak títo ľudia nastúpia po volebnom víťazstve do štátnej správy, spôsobí to rýchly pád dôvery verejnosti. A to je dôvod na zamyslenie sa. Ľudia, ktorí majú na starosti personálne otázky na úrovni krajov a okresov, zjavne zlyhávajú. Alarmujúcim je najmä Prešovský kraj, tradičná bašta ľavice. V ňom pod vplyvom šéfa krajskej samosprávy Chudíka krátko pred voľbami z kandidátky Smeru vyškrtli nepohodlných ľudí. Lenže voliči im veria, čo sa ukázalo nielen ich schopnosťou za dva dni získať dosť podpisov na nezávislú kandidatúru, ale aj ich zvolením v sobotných voľbách. Naopak tí, ktorí ich vylučovali (funkcionári Smeru), sa do krajského zastupiteľstva nedostali. V prešovskom okrese pohorela celá regionálna „verchuška“ Smeru: 11 z 12 poslaneckých kresiel získala pravicová koalícia a jediné zvyšné obeť straníckych čistiek primátor Milan Benč. Ten kandidoval ako nezávislý (akým po vylúčení zo Smeru naozaj je) a nezávislým sa v týchto voľbách darilo. Získali doteraz najviac poslaneckých miest a možno získajú aj jedno predsednícke, lebo Vladimír Bajan, ktorý prijal podporu niekoľkých strán, ale odmietol kandidovať za ich koalíciu, v prvom kole výrazne predbehol Ľuba Romana. Toho ako nominanta dzurindovcov odmietli najmä bratislavskí voliči. Pravicový „úspech“ Neočakávanú radosť z výsledkov volieb musí mať predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda a šéf KDH Pavol Hrušovský. Preferencie ich strán sa totiž v posledných troch mesiacoch pohybovali od ôsmich do desiatich percent. V regionálnych voľbách však získali bezmála 37 percent poslaneckých mandátov a oproti číslam z posledných prieskumov voličských preferencií si polepšili viac ako dvojnásobne. Na rozdiel od premiéra však buďme realisti. Pravicové koalície „uhrali“ tento výsledok najmä vďaka nízkej účasti voličov. Obe síce majú nízke preferencie, ale stabilné voličské zázemie. Už sme písali, že kresťanským demokratom pomáhali aj fary, čo v tomto prípade znamenalo pomoc celej koalícii. Bez KDH sa dzurindovci presadili iba v Bratislavskom kraji, inde, ak išli proti nim, boli ich zisky minimálne. To dokazuje, že vládna politika prináša viac než berie iba ľuďom v hlavnom meste a jeho okolí. V parlamentných voľbách to však bude hrať proti SDKÚ a pravicových koalícií sa tiež nedočkáme. Odrádzanie voličov Je isté, že sa v nich nebude opakovať ani alarmujúco nízka účasť voličov. Nie je pravda, že by ľudia nezačali chápať význam regionálnej samosprávy, ale najmä vinou jej poslancov sa im zdá vzdialená a nezrozumiteľná. Informovanosť verejnosti o významných hospodársko-sociálnych rozhodnutiach krajských parlamentov je zo strany médií, ale i krajských politikov takmer nulová. Svetlou výnimkou bol v poslednom čase vari len Nitriansky kraj. To však bolo zapríčinene najmä rozporom politických záujmov ľudí z SMK a predsedu samosprávy Milana Belicu, ktorému z hľadiska „slovenského“ voliča konflikt s politikmi maďarskej koalície vyhovoval. Príprava rozvojových priorít regiónu, riešenie ekonomických problémov kraja boli i v tomto prípade na vedľajšej koľaji. Okresy nie sú žiadnymi prirodzenými, ale ani správnymi celkami. Po zrušení okresných úradov sa vlastne stali už len volebnými obvodmi pre krajské voľby. Okrem krajských poslancov posledným jednotiacim prvkom okresov sú už len evidenčné čísla motorových vozidiel. Ak teda poslanec nekomunikuje aktívne so svojimi voličmi a miestnymi samosprávami či už priamo alebo prostredníctvom miestnych médií, ľudia ho ani nepoznajú. V predvolebnej kampani nebolo žiadnych konfliktov medzi kandidátmi o – pre voliča – zrozumiteľnú vec. Bez existencie zrozumiteľného sporu však ľudia nie sú vyprovokovaní ísť voliť. Ľudovo povedané, aj tak je jedno, kto bude zvolený. Z tohto hľadiska predstavuje výnimku opäť len Nitriansky kraj, kde sa zvádzal súboj medzi „slovenskou“ a „maďarskou“ koalíciou. Voľby tiež ukázali, že výskumné agentúry sa výraznejšie mýlili, pretože mechanicky používajú metodiku, ktorou merajú preferencie pre voľby do NR SR, pričom táto metodika sa nedá použiť na presnejší odhad regionálnych politických pomerov. Ak nezmenia metodiku, nedokážu robiť spoľahlivé odhady. Klesajúca účasť na voľbách je aj prejavom politickej kultúry. Hlavnými nositeľmi tejto premennej však nie sú občania – voliči, ale vrcholoví politici. Svojím správaním presviedčajú ľudí, že politika je skorumpovaná a špinavá. Podozrenia z kupovania poslancov, bagatelizovanie životných osudov desiatok tisíc ľudí na hranici chudoby, ignorovanie či až zosmiešňovanie „nežiaducich“ občianskych aktivít, to sú najčastejšie dôvody, pre ktoré ľudia strácajú záujem o dianie v spoločnosti. Nelegitímne parlamenty Takýto stav vyhovuje stranám, ktoré majú málo voličov, ale o to disciplinovanejších. Sú to tí, ktorí presne vedie, prečo potrebujú udržať „svojich“ politikov pri moci. Sú to tí, ktorí vedia presne zrátať vlastné zisky z politiky. Tých je vždy menšina, ale pri nízkej volebnej účasti jej hlasy rozhodujú. To je taktika, ktorá jediná môže pre pravicové vládne strany priniesť volebné úspechy. Niet pochýb, že po sobote si to najmä M. Dzurinda bude dobre uvedomovať. Čo na tom, že takáto hra zvýhodňuje aj politických extrémistov? Iba týždeň pred voľbami sme si pripomínali pád komunistickej totality. Sobotňajšie voľby sú však výsmechom zastupiteľskej demokracie. Do regionálnych parlamentov sa dostali ľudia, ktorým často stačilo získať okolo tisícky hlasov, v niektorých prípadoch aj menej. Absolútnu väčšinu nových poslancov nevolilo minimálne 90 percent občanov s volebným právom. A to vyvoláva vážne otázky o legitímnosti týchto volieb a moci, s ktorou budú títo ľudia narábať. Minimálne desaťpercentnú podporu celkom určite mali aj totalitné národné výbory, národné rady a Federálne zhromaždenie. Dnešných „demokratických“ mocných s najväčšou pravdepodobnosťou podporuje menšia časť obyvateľov než niekdajších komunistických. To je síce nanajvýš alarmujúci fakt, ale skutočnou tragédiou je, že to slovenským politikom ani trochu neprekáža.
