Súd, ktorý bol a nebol
Nedávne agentúrne správy z Uzbekistanu už neboli také šťavnaté. Stroho oznámili, že v Taškente sa skončil proces s prvou skupinou pätnástich „teroristov“ z Andižanu. Ak však niekto predpokladal, že tento proces niečo vyjasnil, hlboko sa mýlil. Všetci obvinení boli uznaní vinnými a dostali podľa zásluh od 14 do 20 rokov. Dňa 13. mája 2005 sa v uzbeckom meste Andižan vo Ferganskej doline konali masové demonštrácie, ktoré mali tragickú koncovku. Svedkovia z miesta udalostí hovorili a odvážnejší ešte dnes hovoria o surovom útoku vládnych vojsk na bezbranných demonštrantov. Bratislavský týždenník Plus 7 dní niekoľko dní po udalosti publikoval materiál s príznačným názvom „Krvavý piatok“. Oficiálna verzia Taškentu, ktorú osobne zverejnil prezident I. Karimov, je však iná. Za všetko vraj zodpovedá náboženská skupina Akramia, ktorá má blízko k Hizb-ut-tahrir. Do ľudí strieľali demonštranti a vojaci sú čistí ako ľalie. Taškent tak trvá na verzii „medzinárodného terorizmu“, ktorého sa všetci boja. No a Moskva môže ďalej ospravedlňovať svoje Čečensko. A propos, čo tak si v spomenúť na slová V. Žirinovského: „Myslím si, že budúci prezident Ruska sa musí podobať na prezidenta Uzbekistanu I. Karimova. U neho nebude nikdy nejaké Čečensko. Tam bolo mesto – Andižan. Dnes nie je ani mesto ani extrémisti. Je poriadok...“ Taškentský sociológ B. Musaev vidí problém v širších dimenziách: „I. Karimov vybudoval v Uzbekistane zločinecký režim, ktorý nielen strieľa do svojho ľudu, ale ho necháva zomierať od hladu...“ Oficiálny Taškent priznáva, že výsledkom udalostí v Andižane je 187 mŕtvych, z ktorých bolo 60 civilov. Zbytok sveta ticho a neefektívne obviňuje I. Karimova z genocídy vlastného národa. Obviňuje a spolupracuje! Za obdobie od udalostí sa základné pozície Taškentu nezmenili. Súd nezávislý ako remeň Pri komentovaní súdneho procesu s prvou skupinou andižancov sa nedá nesiahnuť po spisoch V. I. Lenina a prečítať si: „Súd nesmie likvidovať teror, ale vysvetliť ho a principiálne jasne ho uzákoniť...“ Súd bol zaujímavý. Žalobca, prokurátor, obhajcovia a obvinení hovorili to isté! Formálne je všetko v poriadku, lenže... Obvinení, keď dostali slovo, začínali svoje vystúpenia naučenými frázami: „Chcel by som poprosiť o odpustenie prezidenta Uzbekistanu u vás, pán sudca, a pred všetkými, pred ktorými som vinný. Pochopil som svoju vinu a nie som dôstojný žiť...“ Pritom mali sklenené oči, spomalenú artikuláciu a veľmi presne si spomínali na detaily tak, ako to uvádzal prokurátor. Aj po mesiacoch sedeli minúty, počty.... Preto súd, pred ktorým vypovedalo 128 poškodených, 103 svedkov a bolo prezentovaných 274 rôznych expertíz, neprekvapil. Vyslovil presvedčenie, že v plnej miere bola dokázaná vina obvinených od úmyselnej vraždy cez terorizmus až po poškodenie kultúrneho a historického pamätníka a rozdal od 14 do 20 rokov nepodmienečne (14 rokov – 4, 16 rokov – 2, 17 rokov – 3, 18 rokov – 1, 20 rokov – 5). Ideológom chudoba, veliteľom hlad Za ideológa udalostí v Andižane režim okamžite označil Akrama Juldaševa. Ten je síce už dávno, od roku 1999 vo väzení, to však Taškentu zrejme nestačí. Ešte potreboval dokázať, že akramisiti, t. j. pokračovatelia jeho učenia, boli priamo v Andižane a vyprovokovali napätú situáciu, ktorá sa skončila masakrom. Sám A. Juldašev si odpykáva trest 17 rokov za knihu „Cesta k viere“ a z väzenia doviezol prokurátor súdu videokazetu s jeho „svedeckou“ výpoveďou: „Vydal som fetvu s príkazom oslobodiť z väzenia 23 našich stúpencov a utiecť do Kirgizska...“ Na súd ho nepriviezli, lebo vraj ochorel na tuberkulózu a príkaz použitia sily vydal vraj prostredníctvom mobilného telefónu. Kto bol aspoň raz vo Ferganskej doline či v uzbeckej väznici, vie... Tuberkulóza áno, ale mobilný telefón rozhodne nie! Tento moment nie je zanedbateľný. Tak ako aj obvinenie za poškodenie kultúrneho a historického pamätníka. Kde sa také veci v Andižane vzali? Práve ukončený súdny proces jednoducho núti spomenúť na „zlé zlaté“ časy. Na obdobie rokov 1937 – 1938 a vzorové procesy pod taktovkou J. V. Stalina. Sovietsky zväz sa vytratil zo zemepisných atlasov, ale v myslení niektorých vodcov v Strednej Ázii ostal. Asi si po večeroch listujú v poéme V. Majakovského V. I. Lenin: „Ako bolo možné v nich neveriť, v železných ľudí? Veď prinútiť ich bolo nemožné, znamená to, že len svedomie ich prinútilo kajať sa pred STRANOU...“ Nezabúdajme, že aj po roku 1999, po zinscenovanom I. Karimovom samoatentáte, boli v Taškente vzorové procesy. A to, čo bolo po nich (aj do nich), výrazne pripomína dnešné dni. Zdá sa, že I. Karimov stavil na slabú pamäť nielen svojich ľudí, ale aj ľudí v Európe... Pritom práve Európa čakajúca na akýsi fiktívny a očisťujúci XX. zjazd v Taškente sa správa alibisticky a pomáha Taškentu držať svojich na muške. Počet obetí súd nezaujímal Internetový zdroj Fergana.ru informoval, že v Andižane bude čoskoro zbúraná škola č. 15. Budova má viac ako 50 rokov a skutočne nezodpovedá dnešným potrebám. Podobne ako nezodpovedá dnešku aj škola č. 412 v Junosabadskom rajóne Taškentu neďaleko zomierajúceho Abrazívneho závodu. Lenže tu má pripravovaná deštrukcia iný nádych. Za školou č. 412 si na školskom dvore postavil rehabilitačné centrum jeden z prezidentského klanu. Škola mu prekáža, a preto ju treba zbúrať. So školou č. 15 v Andižane je to trochu iná káva. Podľa nezávislých pozorovateľov, sa počas udalostí v Andižane škola zmenila na márnicu, kde boli postupne sústredené telá po zásahu vládnych vojsk. Ľudia žijúci v meste vytrvalo hovoria o asi 500 nebožtíkoch, ako aj o tom, že deti sa nesmú učiť v márnici. Päťsto je skutočne viac než počet, ktorým operujú v Taškente. A čo sa týka nešťastných detí, režimu vyhovuje nízka úroveň vzdelania. Je jednoduchšie vládnuť jednoduchším. Čo ďalej? Andižanské májové udalosti sa týkajú nielen regiónu Strednej Ázie, ale prakticky celého demokratického sveta. Pretože, a to treba vidieť, ide o islam, o jeho násilie spojené s nadutosťou a arogantnosťou aktuálneho režimu. Islamský fenomén bude v Strednej Ázii stále, tak ako i Moskva. Lenže tá svojou podporou režimu v Taškente postupne stráca svoj demokratický profil i počiatočný esprit. Tak sa potvrdzuje, že ak ide o geopolitickú reprofiláciu, ide o veľa a imidži či počte obetí nezáleží. Andižan bol prvým vo viacerých ohľadoch. Po prvý raz v Strednej Ázii režim použil brutálne silu vo vnútri s takým množstvom obetí, samozrejme, ak nerátame výsledky občianskej vojny v Tadžikistane. Po prvý raz sa ukázalo, aké nebezpečenstvo vyžaruje nestabilný režim. Po prvý raz sa ukázalo, že zdecimovaní voliči sú schopní (ne)koordinovanej akcie a islam pritom zohráva rozhodujúcu úlohu. Taškentský súd nad prvou skupinou sa stal odpočtom novej polarizácie sveta. Môže Moskva a Peking, ktoré podporili Taškent v jeho verzii, zmeniť pod tlakom zbytku sveta svoje postoje voči I. Karimovoi a spol.? Karimov je presvedčený, že pôjdu do boja za Taškent. Lenže aj tam vedia robiť ľstivú zahraničnú politiku. Samozrejme, do roku 2007 si asi bude Karimov užívať svojich dividend, ktorých základ je spojený s jeho prácou na poste 1. tajomníka KS Uzbekistanu. P. S. Podľa internetového vydania Asia-Plus sa Pentagón nakoniec bez začervenia rozhodol a zaplatil, nehľadiac na odpor Senátu USA, za používanie leteckej základne K 2 Chanabad 22,9 miliónov dolárov. Senát USA to pôvodne odmietol s odôvodnením: „Spojené štáty nebudú platiť korumpovaným a represívnym vládam.“ Kocky sú vrhnuté! Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
