Podmienky nasadenia ozbrojených síl do bojovej operácie

Slovensko patrí od roku 1993 medzi krajiny s pomerne vysokou zahraničnou vojenskou angažovanosťou. Spočiatku išlo predovšetkým o mierové operácie OSN, no stúpa aj angažovanosť v rámci vojenských aktivít NATO, potenciálne i Európskej únie i v rôznych ad hoc koalíciách (Irak 2003).
Počet zobrazení: 1685

Slovensko patrí od roku 1993 medzi krajiny s pomerne vysokou zahraničnou vojenskou angažovanosťou. Spočiatku išlo predovšetkým o mierové operácie OSN, no stúpa aj angažovanosť v rámci vojenských aktivít NATO, potenciálne i Európskej únie i v rôznych ad hoc koalíciách (Irak 2003). Je zrejmé, súčasná väčšia miera nasadenia slovenských ozbrojených síl a širšie úlohy, ktoré sú pred nimi postavené, môžu vyvolať diskusiu o morálnom a etickom oprávnení politického vedenia štátu vystavovať životy svojich občanov vojnovému riziku. V minulosti väčšina filozofických autorít (svätý Augustín, Tomáš Akvinský, J.-J.Rousseau) pripúšťala oprávnenie štátu (spoločenskej autority) vystaviť svojich občanov alebo ich časť vojnovému riziku, ak tým mal byť dosiahnutý cieľ prospešný pre celok. Žiadna komunita sa nemôže vzdať práva použiť na svoju obranu (alebo pri dosahovaní svojich cieľov) v krajnom prípade aj násilné prostriedky, ak chce dlhodobo prežiť. To v sebe implicitne obsahuje predpoklad, že do násilnej konfrontácie vyšle aj svojich členov. Každý štát má teda oprávnenie organizovať ozbrojené sily zo svojich občanov a nasadzovať ich do bojových operácií, v ktorých im hrozí zranenie a smrť. Nie je podstatné, či sú ozbrojené sily doplňované na základe dobrovoľnosti alebo povinných odvodov – pretože štát je morálne oprávnený nútiť svojich občanov slúžiť vo vojsku. Okrem výberu daní a vynucovania dodržiavania zákonov ide historicky o jeden zo základných atribútov štátnej moci a v dejinách niet štátu, ktorý by sa tohto oprávnenia vzdal. Ak napr. niektoré kategórie obyvateľov boli oslobodené od vojenskej služby, toto oslobodenie malo vždy len podmienečný charakter a v krízovej situácii sa štát nerozpakoval povolať do zbrane aj ich. Adekvátne je však požadovať definovanie všeobecnejších podmienok nasadenia príslušníkov ozbrojených síl do boja. Predovšetkým musí mať vláda, ktorá rozhodne o povolaní do zbrane a nasadení do boja, charakter legitímnej autority (to znamená, že väčšina obyvateľov krajiny ju považuje za vládu oprávnenú vládnuť podľa platných zákonov a táto vláda vládne dostatočne racionálne, efektívne a v prospech celku). Jednotlivci a vojenské útvary musia byť primerane vyzbrojení, vystrojení, vycvičení a pod adekvátnym odborným vojenským vedením. Zámer, pre ktorý sú nasadzovaní do boja, musí byť v súlade s istými racionálnymi a reálnymi politickými cieľmi, ktoré sformulovalo politické vedenie krajiny a ktoré sú pre krajinu prospešné. Musí tu byť prítomná šanca na úspech, respektíve riziko smrti, a zranenia musí byť úmerné konkrétnemu vojenskému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý. A nakoniec, musí existovať dostatočne rozvinutý systém starostlivosti o vojnových invalidov, vyslúžilcov a pozostalých. Nemalo by sa stať, že nebude postarané o vojaka, ktorý vzal na seba vyššie riziko v záujme celku alebo jeho blízkych. Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984