Bol som Paulusovým pobočníkom (2)
O bitke storočia, ako mnohí nazývajú boj o Stalingrad, vyšlo veľa kníh. Autorom jednej z nich bol i Wilhelm Adam, pobočník a osobný priateľ bývalého poľného maršala a veliteľa nemeckej 6. armády Friedricha Paulusa. SLOVO vám dnes prináša prvú časť exkluzívneho autentického rozhovoru s W. Adamom. Ľudstvo nepozná také vojny, ktoré by sa skladali len z víťazstva alebo len z porážky. Niektoré z nich sa zapísali do dejín vojenstva natrvalo, lebo spôsobili obrat v bojovom ťažení. Patrí k nim aj bitka o Stalingrad (17. 7. 1942 – 22. 2. 1943). Každá vojna je hrozná Plukovník Wilhelm Adam bol prvým adjutantom 6. nemeckej armády, ktorá bojovala pri Stalingrade, terajšom Volgograde. Jej úlohou bolo zasadiť smrteľný úder sovietskym vojskám. Stal sa však opak. Porážka, ktorú tu fašistické vojská utrpeli, sa stala začiatkom ich konca nielen v sovietskom ťažení, ale aj v druhej svetovej vojne vôbec. S veliteľom poľným maršalom Paulusom bol neustále od jeho príchodu na front. Spolu padli do zajatia a na Paulusovu žiadosť ich nechali spolu aj v zajatí. K plukovníkovi Adamovi, ktorý žil v jednej z tichých drážďanských ulíc, sme sa ohlásili celkom civilne, stlačením zvončeka so stručným: Adam. Prišli sme v čase, keď v dome panoval veľký zhon. Chystal sa na prednášku do Volgogradu, kde ho pozvali na veľký tábor ľudu bývalí dôstojníci sovietskej armády, ktorí bojovali pri Stalingrade. Rozpačitosť na našich tvárach zahnal plukovník Adam vysvetlením, že má v Sovietskom zväze veľa priateľov spomedzi bývalých dôstojníkov, s ktorými si píše. Mal tam aj veľa osobných priateľov z čias zajatia. A tak si spolu s ním zaspomínajme na tie roky... Spomienky maršalovho pobočníka Aj keď zajatie poľného maršala Paulusa a plukovníka Adama i udalosti po ňom sú veľmi zaujímavé, predsa sa naše otázky zameriavali predovšetkým na situáciu v štábe 6. nemeckej armády a na osoby, ktoré stáli v popredí týchto udalostí – na poľného maršala Paulusa a plukovníka Adama. Množstvo ďalších ľudí okolo tejto skupiny len dotvára atmosféru, ktorá zasa spätne pôsobila na tých, ktorí boli účastníkmi tejto veľkej bitky dvadsiateho storočia. Paulusa ako stratéga poznáme z mnohých aspektov. Zaujímalo by nás skôr, aký to bol človek, jeho charakterové vlastnosti i názory. Ako ste spolu vychádzali, mali ste spory alebo nezhody? - O sporoch alebo nezhodách nemožno hovoriť. Skôr by sa dalo hovoriť o našich diskusiách o rôznych otázkach, ktoré boli neobyčajne otvorené. Paulusov vzťah ku mne, ale aj k všetkým dôstojníkom bol veľmi dobrý, priateľský. Bol to človek priamy, uvážlivý, typ skôr vedca ako vojaka. Podľa tohto hodnotenia Paulusovej osoby by sa zdalo, že poľný maršal nebol typickým vojakom, tvrdý v rozhodovaní i konaní. - Nepochopili ste ma správne. Myslím, že Paulus bol dobrý dôstojník. Pre neho bol rozkaz nadriadeného zákonom. V čom sa však odlišoval od ostatných, to bola jeho ľudská stránka aj vo vedení vojny. Spomínam si na jednu našu spoločnú cestu do Belgorodu. Uprostred mesta sme zazreli šibenice, na ktorých viseli popravení civilisti. Keď to Paulus zbadal, zbledol a zlostne sa vyrútil na príslušného veliteľa – čo to má znamenať? Neviete, že som zrušil predošlý Reichenauov rozkaz, v ktorom sa žiadalo, aby príslušníci armády vraždili civilné obyvateľstvo, vrátane žien a detí? Paulus totiž zrušil Reichenauovo nariadenie o popravách rukojemníkov ihneď po prevzatí velenia 6. armády. Taký bol Paulus. Akty pomsty a hrôzy sa nezhodovali s jeho názormi na vojenskú česť. Ako si potom vysvetliť, že zotrvával, dalo by sa povedať, bezhlavo oddaný Hitlerovi, keď vedel, ako sa v mnohých prípadoch vedie bezohľadná vojna, ako sa porušujú tie najsamozrejmejšie zákony vojny? - Znovu musím opakovať, že Paulusa k tomu viedla jeho vojenská prísaha. Spomínam si na jeden leták adresovaný priamo Paulusovi, bolo to už v dosť kritickej situácii, podpísaný Walterom Ulbrichtom. Ulbricht tu logicky dokazoval, že Paulus tým, že poslúcha rozkazy Hitlera, nekoná v záujme Nemecka a nemeckého národa. Tvrdil, že Paulusovou povinnosťou by malo byť bolo zastaviť boj. Paulus vtedy dlho zvažoval každé slovo letáka, akoby sám so sebou diskutoval, až sa nakoniec vyjadril takto: Autor tohto letáka má vo svojom stanovisku pravdu. Vidí udalosti ako politik a ako civilista nemá porozumenie pre vojenskú disciplínu. Pokúšal som sa mu mierne oponovať. Hovoril som, že jazyk autorov tohto letáka je aj mne cudzí a všetko sa vo mne proti nemu búri, ale zdá sa mi, že v mnohom majú pravdu. Odpovedal: Dajme tomu, Adam, že sa na to pozerajú inými očami. A možno majú aj dobrú vôľu. Pre mňa to však znamená podkopanie disciplíny a s tým nemôžem súhlasiť. Kam by sme sa dostali, keby vojaci vo vojne pracovali proti vláde svojej vlastnej krajiny? A tak sa náš rozhovor skončil v slepej uličke. Tak to bolo vždy, keď sa Paulusovi čo len trochu zdalo, že by sa mohla porušiť vojenská disciplína. Vtedy vedel aj tvrdo zakročiť. Žiaľ, tieto rozdiely medzi disciplínou voči prísahe a Hitlerovým rozkazom pochopil až neskôr v mnohých diskusiách v zajatí. Akousi sivou eminenciou, ale dalo by sa povedať, že aj ,,zlým mužom“ v štábe 6. armády, bol generálporučík Schmidt, náčelník štábu. Ako je možné, že tento intrigán sa udržal popri takom, ako hovoríte, charakternom veliteľovi, akým bol Paulus? - Dá sa na to odpovedať jednou vetou: generál Schmidt využíval ľudské slabosti Paulusa, dokonca ho niekedy klamal a vytváral tak ovzdušie napätia, v ktorom sa mu dobre mútilo. Nedalo sa tomu nejako čeliť? - Žiaľ, nie, hoci všetci sme vedeli a videli, akú nečestnú úlohu Schmidt hrá. Raz sme aj urobili pokus o jeho odvolanie, ale nevyšiel. Spolu s ostatnými dôstojníkmi – veliteľmi jednotlivých oddelení, a najmä s Paulusovým zaťom, ktorý bol tlmočníkom z ruštiny, sme sa rozhodli, že necháme Schmidta odvolať. Ako personálny šéf som žiadal – bez Paulusovho vedomia – Hlavný stan, aby namiesto Schmidta poslali iného generála. V Hlavnom stane si mysleli, že je to Paulusova žiadosť a chceli sa ho opýtať, koho by si prial namiesto Schmidta. Paulus však o ničom nevedel a veľmi ho tento náš spôsob konania nahneval. Ale neskôr si nechal celú vec vysvetliť. Pochopil, že sme to urobili len preto, aby sme ho oslobodili od vplyvu tohto nie dobrého človeka. Generál Schmidt ostal aj naďalej u Paulusa? - Áno, ale po celý čas cítil, že ním opovrhujeme. Rozpory medzi ním a ostatnými dôstojníkmi sa neustále prehlbovali. Vyplývalo to aj z jeho neúprimnosti. Oduševňoval sa napríklad za boj až do posledného muža a výstrelu. Radšej smrť ako zajatie – vyhlasoval. Na druhej strane sme u neho našli kufor, v ktorom mal všetko pripravené do zajatia. Po zaujatí nového veliteľského stanovišťa bolo jeho prvou starosťou, aby sa v okolí urobilo akési malé letisko na pristátie ,,storcha“, ľahkého lietadla, ktorým by sa dalo vo vhodnej príležitosti ujsť. Nevyšlo mu to však. A keď už nič nepomáhalo, aby si zachránil aspoň holý život, usiloval sa vyjednávať o kapitulácii so sovietskymi dôstojníkmi. Ale aj táto jeho akcia stroskotala. Po týchto neúspešných pokusoch začal zasa zastávať tvrdý kurz – bojovať do konca. Charaktery ľudí sa prejavujú v ťažkých situáciách. Ako jeden z bezcharakterných sa ukázal generál Schmidt. Ako to bolo s ostatnými v tejto, pre 6. armádu kritickej situácii? - Niektorí boli otrávení takýmto nečakaným vývinom situácie. Iní velitelia, stratiac svoje jednotky, podľahli panike a chceli sa vyrovnať sami so sebou samovraždou alebo utiecť. Pokusy o únik boli všelijaké. Niektoré často tragikomické. Napríklad prvý dôstojník štábu 14. tankovej divízie plukovník Petzold ma žiadal o povolenie na odlet. Čo tu mám robiť, zdôvodňoval, moja divízia prakticky už nejestvuje. Navrhol som mu, aby svoju žiadosť predniesol osobne Schmidtovi, lebo ako štábny dôstojník podliehal priamo jemu. A ten ho jednoducho vyhodil. No plukovník sa nevzdal. Na druhý deň si podal žiadosť o preloženie k SS. Aj to bola jedna z možností úniku od Stalingradu. Aj tak nepochodil, Schmidt hodil jeho žiadosť do koša. Bezočivejší bol napríklad intendant 8. armádneho zboru. Vedel, že mu nepovolia odlet, a tak akosi načierno, pod zámienkou, že musí riešiť otázky zásobovania, sadol do lietadla, pripraveného na štart. Na jeho podvod sa prišlo a intendanta pre dezerciu zastrelili. (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je publicista
