Reklama
Reklama

Džezová legenda odvedľa

Legendárny a ešte stále nesmierne vitálny hráč na klávesové nástroje Joe Zawinul už pred niekoľkými rokmi prekročil sedemdesiatku. Možno povedať, že ju vlastne preskočil, pretože ani po dovŕšení tejto úctyhodnej méty nepoľavil zo svojich širokospektrálnych aktivitách.
Počet zobrazení: 336
16_jazzykovkaCB-m.jpg

Legendárny a ešte stále nesmierne vitálny hráč na klávesové nástroje Joe Zawinul už pred niekoľkými rokmi prekročil sedemdesiatku. Možno povedať, že ju vlastne preskočil, pretože ani po dovŕšení tejto úctyhodnej méty nepoľavil zo svojich širokospektrálnych aktivitách. Zawinul je viedenským rodákom s čiastočnými slovanskými koreňmi. Jeho starí rodičia mali český a maďarsko-cigánsky pôvod. Lokálpatriotské muzicírovanie v rakúskych kluboch však mladého hudobníka neuspokojovalo a rozhodnutie odísť patrilo k najzávažnejším v jeho živote. Zawinul bol jedným z prvých európskych hudobníkov transformujúcich džezové dedičstvo na jeho vlastnej americkej pôde. V polovici šesťdesiatych rokov na džezovej scéne premiérovo uviedol elektrický klavír v skladbe Mercy, Mercy, Mercy. V tom období pracoval v kapele saxofonistu Canonballa Adderleyho – jedného z krstných otcov hard-bopu a funkových vplyvov v džeze. Inhibítorom prelomového bodu v džezových dejinách – elektrifikácie však nebola len zvukovosť v tej dobe nezvyčajného nástroja, ale aj spolupráca s legendárnym trúbkarom Milesom Davisom. Absorbovanie výrazových prostriedkov rockovej hudby a dôraz na repetitívne rytmické vzorce podnietili vznik fusion hudby. Ten sa datuje Davisovým albumom In a Silent Way z roku 1969. Zawinulovou zásluhou je trebárs autorstvo ústrednej rovnomennej témy. Titul „vynálezca fusion“ pripisovaný len Davisovi ho však vôbec netrápi a sám Miles ho mnohokrát vyhlásil za „krstného otca“ elektronických vplyvov v džezových fúziách. To, čo Zawinul absorboval v období spolupráce s velikánmi, rozvinul spolu s ďalším z Davisových súputnikom – saxofonistom Wayne Shorterom v legendárnej kapele Weather Report. Niekoľkoročné obdobie s basgitarovým priekopníkom Jacom Pastoriusom bolo vrcholom formácie, po rozpade a krátkej pauze prichádza koncom 80. rokov s kapelou The Zawinul Syndicate. Aj po takmer štvrťstoročí je mottom zoskupenia rôznorodosť a prepájanie hudobných kultúr. Zawinul je nielen vitálnym pódiovým šoumenom, ale predovšetkým osobnosťou s jasne vyprofilovanou predstavou prepájania hudobného univerza. Dokázal to aj na nedávnom koncerte The Zawinul Syndicate v bratislavskom Babylone. Vyhýbanie sa prvoplánovo spevným témam a takmer nekonečné opakovanie hudobných motívov odkazuje na africké korene, ktoré v tomto organizme zastupuje viacero reprezentantov. Napríklad podmanivá speváčka z afrického Konga Sabine Kabongová o ktorej sa Zawinul zmieňuje ako o krehkom zázraku s nesmierne sýtym a tvárnym hlasom. Na koncerte či na aktuálnom živom dvojalbume Vienna Nights nevyznieva ellingtonovka Come Sunday v jej podaní ako gospelový popevok, ale ako modlitba. A celým priestorom bez prestania pulzuje majstrovská drobnokresba basgitaristu Linley Marthea z rajského ostrova Maurícius. Geniálna syntéza toho, čo mnohí nazývajú world music, je zaznamenaná na nahrávke zo Zawinulovho klubu Birdland v rodnej Viedni. Veľkolepú internacionálnu oslavu sprevádzajú nielen virtuózne ohňostroje lídra, ale aj nekonvenčného gitaristu Scotta Hendersona a polyrytmické vnímanie perkusionistu Manola Badrenu. Zawinulove nedávne projekty Stories of Danube a Mauthausen smerovali k symfonickej hudbe a podľa lídra boli len transkripciou jeho kapely. Dvojalbum Vienna Nights je však vitálnym nadčasovým posolstvom kontrastujúcim s množstvom prázdnoty hudby navôkol. Joe Zawinul & The Zawinul Syndicate: Vienna Nights - Live at Joe Zawinuls Birdland BirdJAM - BHM, 2005 / Divyd

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama