Desatoro o alternatíve alebo o nevyhnutnosti literatúry v prievane dejín

Lternatívna literárna kultúra, najmä ľavicová, predstavuje jednu z ciest, ako navrátiť literatúre stratenú prestíž a hodnotu, kultúrno-humanizujúci význam v spoločnosti.
Počet zobrazení: 1596

I. lternatívna literárna kultúra, najmä ľavicová, predstavuje jednu z ciest, ako navrátiť literatúre stratenú prestíž a hodnotu, kultúrno-humanizujúci význam v spoločnosti. Vinou nezodpovedných metodologických špekulácií o čisto subjektívnom a spoločensky okrajovom význame a roli literatúry, obáv nových „elít“ z kritického zovšeobecnenia a odsúdenia súčasnej spoločnosti (predovšetkým zo zosmiešnenia a demonštrácie ich nahoty, ktoré je literatúre vlastné), vinou neschopnosti reštauračného diskurzu dôveryhodne vysvetliť užitočnosť literatúry sa situácia stále zhoršuje. Literatúru v jej celistvosti aj diferenciácii – žánrovej, tematickej i formálnej – treba chápať ako umelecky najkomplexnejšiu formu spoločenského vedomia i svedomia. Slovesný obraz nemôže zmyslovou konkrétnosťou a názornosťou, intenzitou konkurovať výtvarnému umeniu, filmovému obrazu ani hudobnému artefaktu, ale sémantickou schopnosťou literárneho jazyka (resp. jazyka vôbec) využíva postupy rozličných druhov umenia (ale aj vedy, žurnalistiky či iných mimoumeleckých oblastí), slovesne ich pretvára – médiom slova a štýlu – ako ideové umenie, ako umenie vysoko, možno najvyššie intelektuálne a v konečnej inštancii racionálne, schopné však demaskovať aj odcudzenú racionalitu, nepriateľskú humanite. II. Literatúra priamo alebo sprostredkovane ovplyvňuje duchovno-intelektuálnu tvárnosť doby, spoločnosti, recipujúcich spoločenských vrstiev a tried. Schopnosťou dynamicky, dramaticky, názorne, emotívne, s potrebnou mierou mnohoznačnosti a estetickej „nedourčenosti“ vytvára alternatívne životné modely, deštruuje nefunkčné myšlienkové a jazykové stereotypy, modeluje fiktívne svety ako alternatívu banality, strachu, zdanlivej plnosti a kultúrnej sýtosti, predznamenáva budúce v hoci nadsadzujúcej perspektíve a hyperbole, explicitne varuje a burcuje, formuje pohľady aj nové postupy, kreuje novú optiku i lexiku. Dekomponuje a rekomponuje jazyk ako svet, univerzum, totalitu ľudského bytia. Slovo sa stáva skutočnosťou, skutočnosť sa stáva slovom. Literárny text ožíva každým novým čítaním, nezávislým od kulís, výstavných siení alebo koncertných sál. Paradoxná existencia literatúry je daná okrem iného jej individuálnou, a pritom zospoločenšťujúcou povahou, odlúčenosťou aktu tvorby a čitateľskej recepcie a širokým kontextom, v ktorom sa uskutočňujú. III. Literárna alternatíva je nepohodlná a zrejme nebude oficiálne podporovaná tými, ktorí literatúrou pohŕdajú, boja sa jej alebo pre nich predstavuje nedokonalú alternatívu audiovizuálnych, elektronických médií. Napriek tomu bude vzbudzovať záujem, obavy, bude starostlivo sledovaná. Prímer, metafora, symbol, pomenovanie ponúkajú kľúč k svetu, jeho výkladu, tento výklad vlastne predstavujú, a kto vládne slovám, vládne aj obrazu sveta, neoddeliteľnému od jazyka. Popri pokusoch literárnu alternatívu, najmä ľavicovú, kriminalizovať (ako aktuálne alebo potenciálne ideovozločinnú, popri úsilí typickom pre ideológov vlády silné ruky – korporácií, bánk, generality či pravicových politických elít) je účinnejším nástrojom umlčovania cenzúra vo väčšine oznamovacích prostriedkov ovládaných alebo kontrolovaných mocenskou elitou, málokedy ľudom volenou a v podstate nikomu sa nezodpovedajúcou – okrem boha Zisku a zákona jeho stupňovania. Cenzúra mlčaním môže byť sprevádzaná cenzúrou urážkou, marginalizáciou a zahmlievajúcich fráz, ktoré opakovaním a fixovaním v spoločenskom vedomí vzbudzuje dojem serióznosti a presvedčivosti. Nové mocenské štruktúry dobre vedia, že stokrát opakovaná lož sa stáva jednou „pravdou“, tisíckrát opakovaná lož zakladá „interpretačnú normu“, miliónkrát opakovaná nepravda tvorí najpevnejší systémový predsudok, „predhodnotenie“, naprogramovanú recepciu. IV. Systémovú alternatívu odmietajú štruktúry zrodené hypertrofiou súkromného vlastníctva a zákonom maximalizácie zisku ako romantickú a nefunkčnú. Pritom zrodený reštauračný systém je vo vzťahu k literatúre odcudzený: ak literatúra nemôže byť jeho ozdobou, príveskom, výkladnou skriňou, prípadne nepotvrdzuje tézu o všeobecnej predajnosti, a teda úspešnosti na trhu, je odsúdená na nebytie, na marginálne vegetovanie. Celá literatúra, nielen ľavicová. Málokto síce vysloví nahlas predsudok, podľa ktorého komerčne úspešný spisovateľ, teda najpredávanejší a azda aj najčítanejší, je aj umelecky najúspešnejší, v praxi však k podobnému stotožňovaniu dochádza – obdiv ku komerčne úspešným, teda úspešným bez prívlastkov (!), je sprevádzaný systémom cien a štipendií, ktoré vytvárajú literatúru, artificiálnu, sofistikovanú alebo expresívne gestickú, ktorá v lepšom prípade rezignovala na schopnosť slova zasahovať do spoločenského diania, stať sa realitou podľa zásady „čo pomenuješ, to si prisvojíš“, v horšom prípade odmieta mať s realitou čokoľvek spoločné, vyjadruje hnus z nej alebo hľadá formy úniku z nej, v najhoršom prípade potom tlmočí interpretačné vzorce vládnuceho vedomia. Systém je potom rafinovane predstieraný ako zlý, pritom však relatívne najlepší možný spomedzi len ešte horších alternatív. Súčasný variant kapitalizmu je žoviálne alebo cynicky, groteskne či so šašovskou čapicou vydávaný za zlú, ale najlepšiu alternatívu spoločnosti spomedzi všetkých ešte horších. V. Alternatíva je vývojovým impulzom. Každý pokus o stratifikáciu súčasné českej literatúry bude sprevádzaný zistením, že nijaký spisovateľ sa slova „alternatíva“ nezľakne, ak nebude vyjasnený jeho význam a nebude „konkurovať“ predsudkom. Problém nastane pri definovaní toho, čo pojem alternatíva znamená, čo sa má nahradiť a čím. Systémová alternatíva sa odmieta s tým, že je to návrat do „komunizmu“ (aký nezmysel – jediný komunizmus, ktorý niekedy v Čechách existoval, bol spoločenský systém husitského Tábora, teda v 15. storočí). Alternatívny obraz minulosti zaváňa trestným činom „spochybňovaním zločinov komunizmu“, v lepšom prípade nenájde nijakú publikačnú platformu. Alternatívna literárna kultúra ľavicová, ako ju predstavuje Únia českých spisovateľov, je vydávaná za „spolok dôchodcov“ nostalgicky vzdychajúcich za minulosťou. Alternatíva systému financovania literárnej kultúry, jej vzniku, distribúcie a spoločenského fungovania, je vydávaná za ekonomicky nezaujímavú a neproduktívnu, len spotrebúvajúcu hodnoty vytvorené inde (v priemysle, poľnohospodárstve či obchode) – akoby literárne umenie bolo zvyškovou položkou okrajovej položky v štátnom rozpočte, teda kultúry. VI. Sloboda prejavu je v Českej republike a v mnohých ďalších krajinách, nielen slovanských, vážne ohrozená. Pochybovanie o čomkoľvek je bytostným právom každého intelektuála, ba čo viac, je jeho povinnosťou, ak chce byť nazývaný intelektuálom. Zákony umožňujúce kriminalizovať spisovateľa, vedca a žurnalistu za to, že napríklad pochybujú o existencii tzv. komunistickej genocídy v rokoch 1948 – 1989, považujeme za hanebné. Odmietame teóriu aj prax justičných vrážd začiatkom 50. rokov (dôsledkov revolučného teroru) a socialistickú spoločnosť 60. – 80. rokov neidealizujeme sebe ani iným. Vraždy komunistov, zločiny a teror vo vzťahu k poctivým ľuďom akéhokoľvek presvedčenia pod zámienkou „poškodzovania komunistického režimu“ a „odboja“ proti nemu, pracovné hrdinstvo ani ekonomické, kultúrne či iné úspechy československa socialistickej éry nesmú byť zabudnuté, ak nemá nastať éra totálnej straty pamäti, o ktorú sa mocenské „elity“ usilujú. Karikatúra sa potom môže vydávať za obraz skutočnosti, za „pamäť“ národa, fixovať ako predsudok, ktorý neznesie alternatívu. Odmietame aj spochybňovanie holokaustu, pogromov a likvidačných táborov ako nevedecké a neetické. Za hanebnú však považujeme kriminalizáciu tých, ktorí len pochybujú o akomkoľvek fakte či udávanej skutočnosti – omyly treba vyvracať, nie ich nositeľov zatvárať do väzenia; odlišnosť (inakosť) nemôže a nesmie nijaká moc kriminalizovať. Je to dôkaz jej slabosti, ktorá zakladá nespravodlivosť, ospravedlňujúcu inú, hoci podstatne horšiu nespravodlivosť. VII. Dokonale sa zdiskreditovalo chápanie literatúry a umenia ako tovaru a umelcov ako pracovnej sily, ktorá ponúka svoj produkt na trhu, a ten rozhodne o jeho cene, hodnote. Trh nemôže rozhodovať o bytí či nebytí literatúry. Je to genocídny názor, že umenie si na seba má buď zarobiť, alebo byť natoľko prispôsobivé či vyhranené, aby si zaslúžilo finančnú podporu mocných, sprostredkovanú sponzoringom, štipendiami, grantmi, literárnymi cenami, ale aj lukratívnymi postami, kariérami a podobne. Miera zásluh v podpore modernej diktatúry by mala byť ocenená, všetko, čo zamatovú diktatúru demokratizuje a aspoň trocha poľudšťuje, robí znesiteľnou pre všetkých, je podrobené ekonomickému, mediálnemu, psychologickému či inému násiliu. Na tom síce nie je nič nové, prekvapuje však opakovanosť a opakovateľnosť schémy: poslušným a nehnevajúcim cukrík, ostatným zlovestné mlčanie alebo výstraha – buďte radi, že nie je horšie! A pre nepoučiteľných kriminál či bezdomovectvo. To vedie k devótnosti a strachu, pričom jedno i druhé je hrobom literatúry a kolískou hystérie a násilia. VIII. Náš konečný, hoci vzdialený a dosiaľ nerealizovaný humanistický cieľ je zatiaľ utopický. Je ním spoločnosť bez násilia, majetkového, rasového či triedneho egoizmu, vojen, pogromov, genocídy, odcudzenej politickej moci, spoločnosť, v ktorej sa realizujú zásady slobody pre všetkých, demokratického spolurozhodovania neobmedzeného len na voľby, o ktorých „reprezentatívnosti výberu“ málokto nepochybuje. Zásady Mojžišovej a Ježišovej lásky k blížnemu bez rozdielu rasy, vyznania a miery individuálneho majetku, onej židovskej emuny v organizme sveta, rozglejenom, a napriek tomu ešte stále organickom. Lásky užitočnej a prospešnej všetkým. Táto utópia má humanistický cieľ a celé dejiny je možné interpretovať ako zápas o priblíženie sa k jej realizácii. Je utópiou rovnako ako iné minulé utópie, napríklad svet bez súkromného vlastníctva otrokov, plavba podmorského člnu či let železného vtáka, pristátie ľudí na Mesiaci alebo umelý výbuch jasnejší ako tisíc sĺnk. Či túto utópiu a mytológiu niekto označí za komunizmus, judaizmus, christianizmus, anarchizmus, voluntarizmus alebo iný izmus, je vcelku jedno. Marxovej ideálnej Ríše rozumu a zbratania sa nikto z nás živých nedočká, ale bez viery v lepší a ideálny svet niet skutočnej literatúry ani morálky, všetko tuhne v ľade ľahostajnosti, privátneho šťastia na úkor nešťastia iných, v horšom prípade sa taví v gejzíre „horúcej“ vojny a totality (=diktatúry) tuhšej než všetky doteraz známe. Zrkadlenie neľudskosti súčasnej totality a hľadanie možností jej poľudštenia, teda výraz potreby urobiť naše tu-bytie ľudskejším, patrí k úlohám Medzinárodného fóra vyslancov slovanstva. IX. Moderný európsky umelec nemá kam emigrovať. Počet alternatív sa zdá byť čoraz obmedzenejší, a s globalizáciou má tendenciu k nulovej „optimalizácii“. Možno napokon zvýši len jedna forma emigrácie, a to emigrácia vnútorná, rezistencia voči svetu bez alternatív, ktorá hrozí tým, že nastane smrť literatúry. Svet bez literatúry je svet bez alternatív. Jediný, globálny, celoplanetárny marazmus. X. Doba je však tehotná alternatívami. Je aj na literatúre, aby ich vytušila, konkretizovala, zvážila a tematizovala ako užitočné či vražedné. Odtiaľto sa začína cesta nového umenia, ktoré nestráca kontinuitu s tým, čo bolo, s tým, čo sa kedysi tiež javilo ako jedna z možných alternatív. Autor je literárny vedec Preložil Pavol Janík

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984