Darček, ktorý nepotešil

Montrealské počasie bolo začiatkom decembra veľmi chladné. Výsledky rokovaní OSN o klimatických zmenách akoby naznačovali, že myslieť na globálne otepľovanie mohlo byť počas tých mrazivých dní vlastne príjemné. Hovorí sa, že dobrého nebýva veľa. Jedenásť dní rozhovorov o riešení asi najhorúcejšieho problému našej planéty by teoreticky mohlo predstavovať dostatočné množstvo času na to, aby priniesli slušný výsledok. Rokovania OSN, ktoré skončili 9. decembra, však počas tých chladných dní zo seba veľa „nevypotili“. Ich najdôležitejším výstupom je, že signatári Kjótskeho protokolu začnú proces „zvažovania ďalších záväzkov strán zahrnutých v Prílohe I v období po roku 2012“. Inými slovami, krajiny, ktoré podpísali Kjótsky protokol, sa dohodli, že o ďalšom znižovaní emisií skleníkových plynov budú ďalšie debaty. Hoci tento výsledok môže byť v budúcnosti užitočný, ľahko vyvolá rozpaky. Jednoznačnejšie dobrou správou je formálne prijatie tzv. Marakéšskej dohody, ktorá predstavuje sadu technických pravidiel a procedúr ku Kjótskemu protokolu. Tie ho majú plne sfunkčniť. Svetu chýba veľký líder Za lídra v boji s klimatickými zmenami je v súčasnosti považovaná EÚ. Spojené štáty svoj postoj otočili o 180 stupňov po tom, čo v prezidentskom úrade Billa Clintona vystriedal G. W. Bush. Európa sa začala vystavovať skúške. Do akej miery to s riešením problému myslí naozaj vážne? Z hry vtedy vypadol najväčší znečisťovateľ a zároveň ekonomika, ktorá pre EÚ predstavuje najväčšiu konkurenciu. Emisie skleníkových plynov však rýchlo rastú aj vo veľkých a rýchle sa rozvíjajúcich krajinách – najmä v Číne, Indii a Brazílii, ktorých sa záväzné limity emisií netýkajú. Navyše, svet uvidel aj alternatívy voči Kjótu – napr. tzv. Ázijsko-pacifické partnerstvo z júla 2005, ktorého ambíciou však nie sú záväzné limity emisií, ale v podstate len transfer technológií. Má EÚ ostať v boji s klimatickými zmenami osamotená? Situácia v únii, ktorá aj tak nebola jednotná, sa začala štiepiť ešte viac. Asi najdramatickejšiu zmenu svet zaznamenal u Tonyho Blaira, pre ktorého bola agenda výraznej podpory Kjótskeho protokolu jednou z priorít zahraničnej politiky. Práve ochrana životného prostredia bola pre britského premiéra jedným z mostov, ktorými sa hlásil k európskym hodnotám. Za necelý rok sa však rétorika Blaira postupne, no radikálne zmenila. 7. decembra sa už v parlamente nechal počuť, že je aj naďalej za prijatie novej zmluvy po vypršaní Kjóta, no iba v tom prípade, ak sa budú záväzné limity týkať aj USA, Číny a Indie. Problém je, že pravdepodobnosť splnenia tohto predpokladu sa blíži nule, čo musí byť britskému ministerskému predsedovi úplne jasné. Vykopávky dňa Rokovania v Montreali nepriniesli veľa z jednoduchého dôvodu – neexistovala dostatočná vôľa. Tým, ktorí vynikali mimoriadnou nevôľou, sa ušla pozornosť od mimovládnych organizácií. Krajinám, ktoré rokovania počas jednotlivých dní blokovali najviac, mimovládky udeľovali ocenenie Fosília dňa. Asi nebude prekvapením, že suverénne najväčšie množstvo ocenení sa ušlo USA. Už príchod zástupcov tejto krajiny do Montrealu neveštil nič dobré – o záväzných limitoch po roku 2012 nechceli ani hovoriť. Na druhom mieste sa ocitlo ropné kráľovstvo Saudská Arábia. Viac než raz sa fosíliou dňa stali Austrália, EÚ, Japonsko, Kanada a Rusko. EÚ za to, že opakovane odmietala dosiahnuť dohodu o termíne, kedy by rokovania o budúcich záväzkoch industrializovaných krajín a o celkovom režime po roku 2012 mali byť ukončené. „Sme tu, aby sme ochraňovali planétu“ Príkladom počas konferencie zažiaril kanadský premiér Paul Martin, ktorého reč zožala búrlivé ovácie – a u amerických susedov veľkú nevôľu. Pán Martin okrem iného hovoril o tom, že bohaté krajiny zlyhávajú pri prevzatí zodpovednosti za riešenie problému. Na adresu klimatických zmien povedal: „Je to náš problém, ktorý musíme vyriešiť. Sme v tom spolu. Vypršal čas na jeho pohodlné odmietanie. Vypršal čas na predstieranie, že ktorýkoľvek národ môže stáť osamote, izolovaný od celosvetového spoločenstva – pretože je tu len jedna Zem, ktorú spoločne obývame, a pred dôsledkami nečinnosti sa nemôžeme skryť na nijakom ostrove, v nijakom meste, v žiadnej krajine, bez ohľadu na to, aká je bohatá.“ Veľmi jasne sa vyjadril aj na adresu USA: „Niektorým neochotným krajinám, vrátane Spojených štátov, odkazujem toto: existuje niečo ako globálne svedomie a teraz nastal čas, aby sme mu načúvali. Na ďalšie odkladanie krokov už nie je absolútne žiadne ospravedlnenie.“ Slovenskoooo, Slovenskoooo! Oveľa menej vzrušujúca bola reč ministra životného prostredia SR. Pán Miklós povedal veci, ktoré by vzbudili pozornosť asi tak pred 15 rokmi. Okrem iného hovoril o tom, že pre našu krajinu je kľúčové oddelenie rastu emisií od ekonomického rastu. Že znižovanie emisií v rámci Kjótskeho protokolu predstavuje prvý krok správnym smerom, ale je potrebné urobiť viac, potrebujeme diskusiu o budúcej akcii. Že ak nebudeme konať, trpieť budú aj ekonomiky v tranzitívnych a v rozvinutých krajinách. No konať je vraj ťažké, o tom vieme z prostredia vlastnej krajiny. Veríme, že ďalšie kroky sú potrebné, uviedol. Vzápätí dodal, že musíme vytvárať spojenectvá na celom svete, aby sme zmenu klímy spomalili. Pán minister povedal aj pár ďalších vecí... no dokopy nič odvážne, ani raz nevybočil z radu, nevytiahol žiadnu „pikošku“ (v dobrom zmysle slova). Akokoľvek, výlet do Kanady to mohol byť príjemný. Konať na Slovensku je ťažké, to je fakt. Vláda SR rezignovala na rozvoj obnoviteľných zdrojov energie, ktorý si indikatívne stanovila počas predvstupových rokovaní s orgánmi EÚ. Plánovaných 31 percent z celkového množstva vyrobenej elektrickej energie, ktoré malo Slovensko dosiahnuť v roku 2010, vláda znížila na 19 percent. To je len o asi 0,7 percenta viac, než bol predpoklad stavu v roku 2004. Klímu za fúzy neťahaj S prižmúrením jedného oka by sa dalo povedať, že vzdušný obal našej planéty dostal pod stromček aj „kopček“ uhlia. Uhlia, ktoré v nasledujúcich desaťročiach spálime, pretože nebude nahradené obnoviteľnými zdrojmi energie. V niektorých krajinách je to podľa tradície darček hodný neposlušného decka. Je čierne, nevonia, neje sa, len sa ním zafúľať. Veď klíma nás už hnevať začala, lepší darček si nezaslúži. Ako sa však svet zmení, keď sa naozaj nahnevá ona? Autor je koordinátor slovenských Priateľov Zeme