Reklama
Reklama

Kolonializmus ako latentná podoba fašizmu

V týchto dňoch sme si pripomenuli 45. výročie oficiálneho odštartovania procesu dekolonizácie. Presnejšie – mali sme si pripomenúť.
Počet zobrazení: 1456
8-m.jpg

V týchto dňoch sme si pripomenuli 45. výročie oficiálneho odštartovania procesu dekolonizácie. Presnejšie – mali sme si pripomenúť. Mlčanie, také nezvyčajné pri spomienkach na holokaust alebo gulagy, evidentne naznačuje, že na rozdiel od fašistických či komunistických systémov je koloniálne obdobie pre Západ ešte stále nestráveným tabu – hoci z hľadiska ohavnosti zločinov treba klásť tieto režimy na rovnakú úroveň. Štrnásteho decembra 1960 prijalo Valné zhromaždenie OSN historickú Deklaráciu o udelení nezávislosti koloniálnym krajinám a národom, ktorá mala pre rozvojový svet taký fenomenálny význam ako schválenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V tomto dokumente svetová organizácia slávnostne proklamovala nevyhnutnosť rýchleho a bezpodmienečného ukončenia kolonializmu vo všetkých jeho formách a prejavoch. Pravda, koloniálny systém bol de facto odsúdený na zánik už prijatím Charty OSN roku 1945, kde bol hneď v prvom článku jasne stanovený princíp práva národov na sebaurčenie. Takisto kapitoly XI, XII a XIII, ktorými sa konštituovala poručenská sústava, nenechávali nikoho na pochybách, že kolonializmus nemá v moderných medzinárodných vzťahoch z morálneho hľadiska čo robiť. Niektoré národy dosiahli oslobodenie spod koloniálneho jarma už koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch. No v dejinách dekolonizácie bolo skutočne zlomovým okamihom prijatie spomínanej deklarácie. Dekolonizácia ako najväčší úspech OSN Len v roku 1960 získalo nezávislosť 16 afrických koloniálnych území, ktoré sa ihneď stali členmi OSN. Pravda, niektoré veľmoci sa vzdávali svojich koloniálnych majetkov len veľmi ťažko a pomaly, neraz dochádzalo aj k hroznému krviprelievaniu (v Alžírsku dokonca zúrila ozajstná koloniálna vojna a Portugalsko do poslednej chvíle odmietalo uznať, že Angola a Mozambik nie sú integrálnou súčasťou portugalského národného územia), no vývoj v oblasti politického oslobodzovania národov bol nezadržateľný. Organizácia Spojených národov priamo podporovala oslobodzovacie hnutia v boji za slobodu a v niektorých prípadoch ich dokonca uznala za „autentických zástupcov ich ľudu“, napríklad v portugalských kolóniách, v Namíbii a Južnej Rodézii. V druhej polovici šesťdesiatych rokov prišlo síce vinou tvrdého odporu koloniálnych veľmocí k zabrzdeniu celého procesu, ale na druhej strane to iba zväčšilo význam ustavičného posilňovania postavenia OSN. Koloniálne a rasistické režimy sa na pôde svetovej organizácie dostali postupne do úplnej izolácie. Bezpečnostná rada OSN dokonca prvýkrát vo svojej existencii využila roku 1977 svoje právomoci podľa VII. kapitoly Charty OSN a vyhlásila hospodárske sankcie voči rasistickému režimu Južnej Rodézie. Súčasne prijala rozhodnutie o embargu na dodávky zbraní do Juhoafrickej republiky. Je dôležité, že OSN vydržala toto neuveriteľne kritické obdobie, že odolala tlaku koloniálnych veľmocí, ktoré všemožne spochybňovali jej kompetencie v otázkach závislých území. Výsledky sú totiž nespochybniteľné. Kým v roku 1945 žilo v neľudských podmienkach kolónií 750 miliónov ľudí, na konci 20. storočia tento fenomén prakticky vymizol. Prvého novembra 1994 sa formálne skončila činnosť Poručenskej rady, keď sa členom svetovej organizácie stalo Palau, posledné územie pod správou Spojených národov, a Bezpečnostná rada OSN skonštatovala, že ciele poručenského systému boli v plnej miere dosiahnuté. V ten deň bol zmenený aj ro-kovací poriadok Poručenskej rady, ktorá sa už nemusí schádzať každoročne, ale iba podľa potreby, keď si to situácia vyžiada. Napokon, na tohtoročnom septembrovom summite OSN bol v balíku reforiem schválený aj formálny zánik Poručenskej rady, jedného z najdôležitejších orgánov Spojených národov. Málokto vtedy postrehol historickosť okamihu. Bezprecedentný proces dekolonizácie je najvýraznejším historickým úspechom Organizácie Spojených národov, ktorým sa pri akejkoľvek interpretácii navždy a celkom jednoznačne zapísala do ľudských dejín. Tento epochálny čin, pri ktorom bolo oslobodených trištvrte miliardy ľudí, právom spájajú s menom svetovej organizácie. Napriek tomuto optimistickému konštatovaniu však obavy vzbudzujú neriešené následky kolonializmu, ktoré sa pre Západ stávajú časovanou bombou. Zavraždili milióny ľudí Zodpovednosť našej civilizácie je neodškriepiteľná. Už len pohľad na mapu Afriky naznačuje, čo sa stalo: vytváranie hraníc štátov podľa pravítka bez akéhokoľvek zohľadnenia historických, kultúrnych a etnických parametrov územia je dedičstvo, následky ktorého pociťuje čierny kontinent v podobe krvavých konfliktov dodnes. Celý jeden svetadiel stratil v priebehu dvadsiatich rokov koloniálnych vojen (1879 – 1899) svoju samostatnosť a bol rozdelený me-dzi sedem európskych mocností. Obyvateľstvo bolo zotročené a Afrika sa zmenila na surovinový prívesok imperialistických spoločností. Dokonca aj Spojené štáty, ktoré sa hrdia svojím tradične antikoloniálnym systémom, nemôžu mať čisté svedomie, keďže z tohto kontinentu dovážali milióny otrokov – obchod s nimi bol zrušený až vtedy, keď prestal americký dopyt. Objavili sa síce ojedinelé skupinky britských filantropov, ktoré už roku 1787 založili kolóniu Sierra Leone, kam posielali oslobodených otrokov, ale podstatu systému to nijako neovplyvnilo. Teror na dobytých územiach často prekračoval akúkoľvek ľudskú predstavivosť. Pravdepodobne najkrvavejším bol režim v Kongu, ktorého správu osobne a bez parlamentu riadil až do roku 1908 belgický kráľ Leopold II. V honbe za zvyšovaním zisku z predaja kaučuku neváhal tento panovník, ktorý sa v tejto krajine správal ako diktátor, prikročiť k najdrastickejším opatreniam. Bežným trestom za nesplnenie dennej normy dodávok bolo odseknutie rúk, ktoré sa potom odniesli do obchodnej osady ako náhrada za nedodaný kaučuk. Tam, kde sa dedinčania postavili na odpor, nasledovala trestná expedícia, ktorá zmasakrovala bez rozdielu mužov, ženy, deti i starcov. Často vyvraždili a zrovnali so zemou na výstrahu celé dediny. Domorodcov popravovali tak, že ich postavili do radu a jediným výstrelom zabili šiestich až ôsmich – aby ušetrili náboje (tento spôsob neskôr uplatňovali aj nacisti). Vyskytli sa dokonca prípady, že trestné komandá Leopolda II. rozpárali telá malých detí a ich črevá a pohlavné orgány rozvešali po stromoch na výstrahu. V priebehu niekoľkých rokov nechal belgický kráľ zavraždiť podľa odhadov 10 – 15 miliónov ľudí. Človeku sa chce až sarkasticky zvolať, kam sa hrabe holokaust. A predsa je jeden z najväčších vrahov 20. storočia dodnes jedným z najuctievanejších belgických panovníkov, jeho sochy sú rozosiate v Bruseli i po celej krajine. Celá imperiálna nádhera Bruselu je postavená z krvavých ziskov z obchodu s kaučukom. Belgičania sa dodnes učia v školách o jeho „civilizačnom poslaní“, pri ktorom sa robili aj „chyby“. Na začiatku 21. storočia je to neskutočná prax. Koloniálne národy však chápali a dodnes chápu svoju úlohu v týchto krajinách inak. Často hovorili o „neľahkom bremene bieleho muža“. Z tejto pozície bol imperializmus vlastne vznešeným poslaním, ktorého cieľom bolo „priniesť zaostalým rasám civilizáciu“. Takéto myslenie našlo svoje vyjadrenie aj v literárnych dielach, asi najjasnejšie v knihách dodnes populárneho Rudyarda Kiplinga. Nemôžme si nevšimnúť, že tento spôsob uvažovania je silno rasistický, že toto ospravedlňovanie nadvlády a okupácie „šírením civilizácie pre nižšie rasy“ našlo neskôr svoje úplné vyjadrenie vo fašistických systémoch. Napokon, ako vyzerali výsledky „civilizačnej misie“ v skutočnosti, ukazuje najlepšie štatistika: z 11 miliónov pôvodného obyvateľstva Angoly a Mozambiku vedelo v roku 1959 čítať a písať len necelé jedno percento ľudí. Za päť storočí portugalskej prítomnosti je to predsa len trochu málo. Napokon, Portugalci uviedli od roku 1878 do života tzv. zákon o zmluvnej práci, ktorý umožňoval po zákaze otroctva (na nátlak Londýna) najímať na nútené práce aj desaťročné deti. Bežným javom bolo bičovanie, úbohá strava a ťažká práca neprimeraná veku chlapcov a dievčat. Súčasné problémy Na druhej strane by bolo chybou metódy jednotlivých koloniálnych mocností za každú cenu zovšeobecňovať dosah ich nadvlády. Napríklad britský model sa zásadným spôsobom odlišoval od francúzskeho, o belgickom a portugalskom už ani nehovoriac. V Británii je dnes pomerne rozšírený pocit viny za kolonializmus a dedí sa z generácie na generáciu. Veľa Belgičanov je, naopak, presvedčených o pozitívnej úlohe svojej krajiny v afrických kolóniách. Často sa argumentuje, že koloniálnou minulosťou nemožno dnes ospravedlňovať všetky problémy, ktorými dnes prechádzajú rozvojové štáty. Minimálne preto, že aj krajiny ako Tchaj-wan, Južná Kórea, Vietnam či Indonézia existovali v podobnej medzinárodnej klíme ako Afrika, no dnes sú oveľa úspešnejšie. To však nie je celkom pravda. Postkoloniálny štát v Afrike nemá prirodzené historické či etnické hranice a má celkom iné problémy ako Ázia. Už sme si hovorili o rysovaní hraníc podľa pravítka, v dôsledku čoho sa niektoré etniká rozdelili často do štyroch či piatich štátov. Dnes neexistuje a nikdy nebude existovať politický národ v Čade alebo Rwande. Preto je legitimita štátu nízka. Väčšina populácie nemá dôvod podporovať vládu a inštitúcie, ktoré ju reprezentujú. Vláda nemá nijakú autoritu a občania nerešpektujú jej pravidlá a nariadenia. Obyvatelia sa namiesto k štátu obracajú na svoje lokálne komunity, na klany alebo hľadajú podporu u vlastnej etnickej skupiny. Existencia politického spoločenstva je však nevyhnutnou podmienkou demokratizácie. Neuvedomovať si tieto faktory a žiadať od afrických štátov zmeny je pokračovaním masívneho ignorovania ich problémov. Medzi africkými intelektuálmi a potichu aj na diplomatickom fronte západných mocností sa však rozrastajú v poslednej dobe úvahy o nevyhnutnosti zmien hraníc v rámci kontinentu. Je to však príliš riskantná a nebezpečná budúcnosť, pretože doterajšie skúsenosti ukázali, že odtrhnutie určitého územia vytvorí viac problémov ako vyrieši. Aj preto bude treba postupovať selektívne a nanajvýš opatrne. Napokon, ak si prečítate Huntingtonov Stret civilizácií, ktorým sa riadi aj prezident Bush, zistíte, že s Afrikou sa v tomto zápase už ani nepočíta. Nie je a nebude svetodejinnou silou, zostane iba zásobárňou surovín. So stratami sa ráta a sú ticho akceptované... Kolonializmus je nevyriešenou traumou našej civilizácie, ktorá zámerne nepreniká do verejného diskurzu. Ak sa však s ňou nevyrovnáme, nielenže strácame morálnu presvedčivosť, ale aj šancu na pochopenie problémov tohto sveta. Je hanebné, že západná civilizácia sa nikdy neospravedlnila za obdobie kolonializmu. A to napriek tomu, že v posledných rokoch sa mobilizujú aj africké štáty. Pozorujúc vyrovnávanie sa Európy s fašistickou a komunistickou minulosťou požadujú kompenzácie minimálne za vyvážanie otrokov. Bývalé koloniálne mocnosti, ale aj Spojené štáty to nielenže odmietajú, ale svojou obchodnou politikou oživujúlatentné formy neokolonializmu. Vyspelé štáty by mali prestať hovoriť o „rozvojovej pomoci“ a pristupovať k riešeniu ekonomickej situácie chudobného Juhu ako k splácaniu škôd, ktoré im v priebehu niekoľkých storočí plných vraždenia, mučenia, zotročovania a neznesiteľného útlaku spôsobili. O tom, že dosiaľ nepreukázali politickú vôľu na vyriešenie tohto problému, netreba po poslednom summite WTO už ani pochybovať. Autor je vysokoškolský učiteľ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama