Stredná Ázia – rok 2005 a ďalšie...
Doublethink. Takýto výraz použil George Orwell vo svojej utópii 1948. Niečo ako dvojnázorovosť, dvojité myslenie. V rámci podobného double myslenia je pravdepodobné, že po roku 2006 očakávajú Strednú Áziu dva možné scenáre. Zatiaľ hovorme o prevrate a kalifáte, aj keď nádej umiera posledná a stabilizácia je možná. Podmieňuje ju odchod sovietskych elít z postov, bez exportu farbených revolúcií. Druhé totiž podmieňuje prvé. Kazachstan Odchod prezidenta Kazachstanu Nursultana Nazarbajeva do dôchodku sa po nedávnych voľbách odkladá. Zatiaľ na rok 2012, keď budú (by mali byť) ďalšie voľby. Nie je vylúčené, že odíde skôr, aby spokojne uviedol do dvorany svojho nástupcu. Zdá sa to skôr isté. Pritom politicky sa v Kazachstane postupne udomácňujú Američania a je ťažké predstaviť si, že by nechceli držať prst na pulze udalostí. Ešte ťažšie si je predstaviť, že by si to teraz chceli s N. Nazarbajevom rozhádzať. Gruzínsky scenár je tu nereálny. Ide o stabilizovanú krajinu, kde by alchymisti s farbami narobili viac škody. Washington si to po rozčarovaní z Kyjeva, Tbilisi a Biškeku (aj preto sa nehrnie do Kišiňova a láme si hlavu nad Minskom) uvedomuje a vo vzťahu k Astane prekvapujúco nekoná iracionálne. Raz darmo, osobné skúsenosti C. Riceovej padli na úrodnú pôdu. Pokus o formovanie ropného štátu tak môže nerušene pokračovať. Ropa však sama osebe nevytvára nové pracovné miesta. Pri dočasnom zisku z exportu sa ropné štáty pohybujú na ekonomickej hojdačke. Po konjunktúre hlboký pád! Kazachstan je dnes krajinou druhej kategórie. Druhú ligu hrá aj ako ropný štát. Do tej prvej, kde je Saudská Arábia alebo Kuvajt, sa nikdy nemôže dostať. Podobne ako Rusko, ktorého vplyv na vnútorné procesy v krajine ostáva stále neohrozený. Nuž, držať ruku na pulze ešte neznamená, že ovládaš amplitúdy srdca. Kirgizsko Odstránenie Askara Akajeva a jeho klanu boli udalosťou číslo jeden minulého roku. Rošáda pritom nevyriešila hlavné problémy Kirgizska. Napätie medzi severom a juhom krajiny sa nezmenšilo. Skôr naopak. Neznížila sa ani úroveň korupcie. Farebná revolúcia sa scenáristom vymkla spod kontroly a porodila nový fenomén. Subkultúru permanentného protestu. Masové akcie s mobilizáciou klanov dnes v Kirgizsku s obľubou využívajú pri ľubovoľnej maličkosti. Príklad si ľudia zobrali zo súčasnej moci. Prostredníctvom kirgizskej ulice dochádza k stimulácii archaických spoločenských foriem realizácie politických záujmov. Archaické prístupy sa postupne dostávajú do konfliktu s pokusmi o demokratické procedúry výkonu moci. Dôsledkom prieniku revolučných farieb do výkonu moci je aktivizácia zločineckých skupín. Predovšetkým ich drogovej odnože. Pri inventúre revolúcie by bolo možné do zápisu uviesť: „...nová moc v konečnom dôsledku kontroluje situáciu v krajine menej, než tá pôvodná v podaní A. Akajeva....“ A ešte niečo. V krajine sa zvýšil vplyv uzbeckej menšiny. Začala sa domáhať podielu na vedení štátu. Pritom došlo k zhoršeniu vzťahov s oficiálnym Taškentom. Ten si myslí, že revolucionári z Kirgizska majú prsty v Andižane. Problémom revolúcie (podobne ako na Ukrajine) je nárast napätia medzi jej lídrami. Prezidentom Kurmanbekom Bakijevom a premiérom Feliksom Kulovom. Tlejúci konflikt sa určite naplno rozhorí počas parlamentných a prezidentských volieb v roku 2007 a 2008. Nebezpečenstvo pretavenia politickej konfrontácie do občianskeho konfliktu severu proti juhu je reálne. Potom je reálny rozpad Kirgizska. Samozrejme, k veľkej radosti Uzbekov a susedov v Kazachstane. Ostatným v regióne je to jedno. Uzbekistan Po májových udalostiach v Andižane to vyzerá tak, že I. Karimov kontroluje situáciu. Pritom sa zdá, že si uvedomuje nevyhnutnosť zmien. Má 67 rokov a v „prípravke“ nie je žiaden náhradník. V decembri 2007 budú zlomové prezidentské voľby. Ich výsledok je ako v každej totalite vopred jasný. Pre I. Karimova budú posledné. Po nich bude musieť prijať definitívne osobné rozhodnutie. Horšie, alebo zlé. Prečo? Už dnes je krajina ako sud s pušným prachom. Stačí malá iskra a uzbecká destabilizácia môže ochromiť celý región. Zelenú dostane islamský radikalizmus a narkobiznis bude špacírovať po Strednej Ázii ako po korze. Hysterické reakcie „expertov“ zo Západu na permanentný vplyv Ruska v Strednej Ázii v kombinácii s narastajúcim vplyvom Číny otáčajú celý problém naruby. Podobne ako úspešný boj vládnucich elít Uzbekistanu proti ľubovoľnej forme vzniku stabilnej občianskej spoločnosti. Manželia Heidi a Alvin Toflerovci nedávno upozornili: „...od Egypta po Bielorusko, Uzbekistan a Zimbabwe vlády zintenzívňujú kontrolu nad emvéočkami, ba v niektorých prípadoch dávajú ich lídrov do väzenia...“ I. Karimov a spol. sa pritom inšpirovali Hobbesovým Leviathanom a pokúšajú sa vyvolať strach, ktorý by priviedol ľudí k tomu, aby sa podrobili jeho moci. Zatiaľ sa im to darí. Rok 2006 zrejme nebude výnimkou. Tadžikistan Krajina nepatrí k oázam rozkvetu a stability. Prezident Emomali Rachmonov je najmladší (53 rokov) a v prezidentských voľbách 2006 má šancu uspieť na sto a viac percent. Nič nové pod stredoázijským slnkom. Zatiaľ, ale to už je dlhodobejšia perspektíva, by v tých ďalších voľbách nemal kandidovať. Lenže ústava mieni a prezident mení. Ak bude dodržiavať ústavu, potom bude skoro zahájená známa operácia „nástupca“. To znamená, že v rokoch 2009 – 2011 bude v Tadžikistane horúco. Pritom občianska vojna sa v krajine skončila pomerne nedávno. Ľudia si pamätajú, vnútorné konflikty sú len zamrznuté a ani ekonomika nie je najstabilnejšia. Dočasná rovnováha zatiaľ vyhovuje tadžickým klanom. Od rovnováhy k bezohľadnému boju o moc je len krôčik. Ešte bližšie je cez Tadžikistan do Afganistanu a k destabilizácii prostredníctvom drog. Turkménsko Vyzerá najstabilnejšie. Samozrejme, že ide o ilúziu, a otázkou je, kedy to konečne praskne. S. Nijazov nie je večný, má 70 rokov. Nespokojencov s jeho spôsobom vládnutia je v Turkmenistane dostatok. Nehovoriac o exile. Tlak zvonku bude v roku 2006 narastať priamo úmerne so slabnúcim espritom diktátora. Podobne ako I. Karimov si to zrejme uvedomuje. Preventívne vyhlasuje, že najneskôr v roku 2008 sa musia konať alternatívne prezidentské voľby. Je jasné, že nepôjde o nijakú serióznu alternatívu, ale už len pokus môže znamenať, že v Turkmenistane sa blýska na lepšie časy a že sa v krajine stabilizuje nové rozloženie politických síl. Táto paradigma bude vplývať na správanie rozhodujúcich fenoménov svetovej politiky. Najmä ak Rusko, Spojené štáty a Čína začnú častejšie diskutovať na tému stredoázijských energetických zdrojov. Blízka budúcnosť Strednej Ázie Je nejasná. Nemôže sa tešiť z konsolidácie či úzkej integrácie. Každú z republík očakávajú ťažké skúšky. Ako ich zložia? Akákoľvek turbulencia bude znamenať ďalšiu destabilizáciu oblasti. Čo si však všetky krajiny uvedomujú, je to, že musia udržiavať korektné vzťahy s Ruskom. Ako potvrdil rok 2005, Rusko je jedinou krajinou, ktorá rozumie špecifikám regiónu a je pripravené na konštruktívnu spoluprácu. Dokonca je schopné, na rozdiel od iných svetových centier moci, zodpovedne vplývať (spolupracovať) na nové politické sily v regióne a zvrátiť vývoj smerujúci k v úvode načrtnutému kalifátu alebo k prevratu. A kritické situácie, ako je všeobecne známe, generujú všetky doteraz poznané vzbury, revolúcie a iné konflikty. Stredná Ázia je síce geograficky od Slovenska ďaleko, ale pozor! Bezpečnostne je za humnami. Autor je spolupracovník Slova
