Izrael po Šaronovi
Šaronova mŕtvica prišla práve v čase, keď sa Šaron chystal na triumfálne víťazstvo v predčasných parlamentných voľbách v marci tohto roku. Do tých však nechcel vstúpiť na kandidátke strany Likud, ktorú pred mnohými rokmi pomáhal zakladať a organizovať. Do volebného boja si pripravil čosi lepšie – pragmatickú stranu Kadima (Vpred). Šaron zakladal stranu Kadima spolu s 82-ročným bývalým predsedom Strany práce Šimonom Peresom len v novembri minulého roku. Chcel sa vyhnúť vnútornej opozícii vo vlastnej strane Likud, spôsobenej nesúhlasom väčšiny členov s jeho spôsobom riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu – napríklad zničením osád. Za tri mesiace si však stihla vydobyť rekordnú priazeň medzi voličmi a jej vyhliadky na volebné víťazstvo sú viac než dobré. Aspoň zatiaľ. Pragmatizmus a nádej na mier Pragmatizmus teraz pôsobí na izraelského voliča viac ako ideologické spory medzi dvoma hlavnými stranami – Likudom a Stranou práce. Šaron urobil navonok ústretový krok, ktorý v konečnom dôsledku znamenal jeho triumf. Nechal zbúrať osady v pásme Gazy, a to aj za cenu počiatočného odporu niektorých Izraelčanov. Napriek tomu, že sa na všetkých svojich predošlých ministerských postoch všemožne usiloval o to, aby výstavba židovských osád napredovala. Napriek tomu, že sa považuje za jedného z tých, ktorí najviac bránili akýmkoľvek mierovým dohodám medzi Izraelom a Palestínou. Pamäť ľudí je zrejme krátka. V situácii poznačenej obojstrannými útokmi dnes zvíťazí len ten, kto prinesie Blízkemu východu nádej mier. Šaron ju vzbudzoval, a to najmä po tom, čo si v decembri 2003 osvojil väčšinu mierového plánu vypracovaného bývalým premiérom za Stranu práce Ehudom Barakom a volebným lídrom Strany práce vo voľbách v roku 2003 Amramom Micnom. Tento plán napokon získal aj podporu Bushovej administratívy. Zrejme aj z tohto dôvodu sa k Šaronovi pridal ľavicový politik Šimon Peres, niekdajší architekt blízkovýchodných mierových plánov a nositeľ Nobelovej ceny za mier, čo v ušiach mnohých spočiatku znelo ako neuveriteľná správa. Budúcnosť strany Kadima Dá sa očakávať, že v Šaronových stopách pôjde aj jeho nástupca Ehud Olmert, v ktorého prospech sa v boji o kreslo straníckeho lídra vzdal aj skúsený veterán Šimon Peres. Peres síce mal veľké ambície, zo Strany práce odišiel po tom, ako minulý rok prehral zápas o post predsedu s A. Perecom. Väčšina členov Kadimy však prišla z Likudu, a tak by ho pravdepodobne neprijali. Kým krátko po Šaronovej mŕtvici zavládla v Izraeli i vo svete panika a obavy o ďalšie pôsobenie strany Kadima a tým aj o pokračovanie mierového procesu, dnes sa všetko vracia do normálnych koľají a verejnosť sa upokojuje. Podľa minulotýždňového prieskumu verejnej mienky by Kadima získala v parlamente až 42 kresiel, Likud na čele so staronovým predsedom Benjaminom Netanjahuom 17 kresiel a Strana práce vedená Amirom Perecom13 kresiel. Priestor pre Kadimu existuje – voliči, ktorí neinklinujú k ľavici navrhujúcej väčší dialóg s Palestínčanmi (pretože si myslia, že medzi nimi nie je žiaden hodnoverný zástupca schopný zabezpečiť, čo sľúbi), ani k pravici presadzujúcej asertívny unilateralizmus silových riešení (pretože sú unavení z trvalého výnimočného stavu) a ktorí uverili v pragmatickosť „riešenia podľa Šarona“. Rizikom sú však vnútorné rozpory. Hoci Kadima pravdepodobne vyhrá voľby, koaličné vládnutie a realita nestálej izraelskej politiky ukážu, či prežije, alebo bude nasledovať svoje predchodkyne usilujúce sa o vyplnenie pragmatického centra. Slabí politickí súperi Od politických súperov Kadime veľa nehrozí. Strana práce vkladala veľké nádeje do Amira Pereca, odborára a dlhoročného aktivistu za práva pracujúcich a za mier na Blízkom východe. Za šéfa strany bol zvolený v novembri, no zatiaľ sa to na rastúcich preferenciách neprejavilo. Strana po odchode Šimona Peresa k Šaronovi stratila časť sympatizantov. Vážnym súperom pre Kadimu nebude ani oslabený Likud, ktorý podobne ako Strana práce stratil na podpore verejnosti. Navyše mu neprospievajú ani vnútorné spory. Dôležitým aktérom izraelskej politiky sú aj malé radikálne strany. Nie sú síce schopné získať podstatnejšie zastúpenie v parlamente, radikálnou rétorikou však ovplyvňujú verejnú diskusiu i mienku. Ich agenda vplýva na program umiernenej pravice. Kadima, ktorá voličom ponúka pragmatické a zdanlivo realizovateľné riešenie, im však môže brať vietor z plachiet. V každom prípade však Kadima, pravdepodobný víťaz volieb, bude musieť vytvoriť koalíciu s jednou z ďalších dvoch strán. Vzhľadom na odlišný prístup k riešeniu blízkovýchodného problému presadzovaný Likudom tak voľba zrejme padne na Stranu práce. Vzdialený mier Perspektívy mieru na Blízkom východe budú závisieť aj od nadchádzajúcich volieb v Palestíne. Rastie podpora militantnej strany Hamas, ktorá sa len ťažko môže stať partnerom izraelského vedenia v mierovom procese. Jedným z prvých rozhodnutí zastupujúceho premiéra Olmerta bolo povolenie konania volieb vo Východnom Jeruzaleme, ale s podmienkou, že Hamas kandidovať nebude. Tento vážny konkurent strany Fatah, kedysi vedenej Jásirom Arafatom, dlhodobo volal po zničení Izraelu, aj keď v uplynulých mesiacoch urobil gesto zmierenia a jeho extrémistické postoje k Izraelu sa napokon vo volebnom programe neobjavili. Ak by aj bola konštelácia vlád na oboch stranách ideálna, nemusí to viesť k mierovému riešeniu. „Šaronovo riešenie“, ktoré bude budúca vláda pravdepodobne presadzovať, môže byť z viacerých dôvodov pre mnohých Palestínčanov neprijateľné. Odsunutím z Gazy a zničením židovských osád Šaron urobil taktický ústup v mene udržania väčších ziskov. Jedným z nich bola spomínaná domáca popularita. Ďalším udržanie efektívnej kontroly nad Západným brehom a Východným Jeruzalemom – obe územia boli obsadené v roku 1967, nárokujú si na nich Palestínčania, a Izrael sa ich nechce vzdať. Ak boli židovské osady v pásme Gazy roztrúsené a málopočetné, na Západnom brehu sú omnoho hustejšie. Jednostranné stiahnutie sa z Gazy, prezentované ako ústupok Palestínčanom, môže poslúžiť na uvoľnenie medzinárodného tlaku na to, aby sa Izrael stiahol aj zo zvyšných území. A tak môže mať pravdu Max Hastings, ktorý v komentári pre Guardian 9. januára napísal: „Izraelčania sa budú naďalej bezúspešne usilovať, aby urobili nevyhnutné územné ústupky. Američania ich k tomu nebudú nútiť. Palestínčania zas nebudú schopní vytvoriť si dôveryhodnú vyjednávaciu pozíciu. Šaronov odchod tieto základné fakty nezmení.“ Bol by to paradoxný záver, rovnako ako Šaronov politický život: najprv Izraelčanov presvedčil, že im dokáže bezpečnosť vybojovať. Neuspel. Potom ich presviedčal, že im ju prinesie mierom. Nestihol. A ak budú jeho nasledovníci pokračovať v jeho unilaterálnom manévrovaní, nedokážu to ani oni. Izrael, Palestína, Blízky východ majú nádej na trvalý mier, len ak bude dosiahnutý v dialógu medzi oboma stranami konfliktu. Môžeme sa vrátiť k starému tvrdeniu, že v Palestíne nie je nikto, s kým by sa dalo hodnoverne rokovať – no v tom prípade treba partnera vytvárať.
