Rozdelené rodisko Afrodity I.
Podľa legendy sa grécka bohyňa lásky Afrodita narodila na Cypre. Dnes na Cypre, keď už nie lásku, tak aspoň prímerie medzi cyperskými Grékmi a Turkami strážia okrem 10 000 členov cyperskej Národnej gardy aj vojaci jednotiek OSN, vrátane slovenského kontingentu. Na severnej strane ostrova stráži bezpečnosť občanov Severocyperskej tureckej republiky približne 35-tisíc vojakov tureckej armády a miestne severocyperské ozbrojené sily. Vojaci čakajú, kým politici vyriešia tzv. cyperský problém, čiže rozdelenie Cypru na severnú a južnú časť, ktoré trvá od invázie tureckej armády v roku 1974. Riešenie „cyperského problému“ sa hľadá už desaťročia. Podľa Jorgosa Christofidesa, tajomníka Stálej misie Cypru pri EÚ, cyperskí Gréci vždy navrhovali aj možnosť úplnej demilitarizácie ostrova, ale cyperskí Turci s touto myšlienkou nesúhlasili. Zamotaný problém Samotní Cyperčania podstatu komplikovanosti „cyperského problému“ vysvetľujú na tomto vtipe: Traja odsúdení na smrť majú možnosť povedať svoje posledné želanie. Prvý, Francúz, si želá bohatú večeru s kvalitným vínom. Druhý, Cyperčan, žiada, aby mohol ostatných dvoch odsúdených oboznámiť s tzv. cyperským problémom. Tretí, Nemec, keď počuje žiadosť druhého, tak prosí o to, aby ho popravili ešte pred tým, ako splnia želanie druhému odsúdenému, teda Cyperčanovi... Nech už je podstata cyperského problému akákoľvek, nikto z miestnych netvrdí, že problém má korene v náboženskej odlišnosti. A to aj napriek tomu, že cyperské kresťanské spoločenstvo je organizačne samostatné a má veľký vplyv na politické a spoločenské diania na ostrove. Cyperská cirkev je dokonca stále najväčším vlastníkom pôdy na ostrove. Dokonca prvý prezident Cypru bol arcibiskup Makarios III. Pravdou je aj to, že na severnej časti ostrova došlo po okupácii k premene kresťanských kostolov na mešity s dostavanými minaretmi a k odstráneniu všetkých znakov kríža. Cyperskí Turci aj cyperskí Gréci sú si stále v mnohom podobní. Podľa predsedu cyperského parlamentu Dimitrisa Christofiasa, ktorý sám patrí medzi 142- až 165-tisíc vyhnancov zo severnej časti ostrova, „stále spievame tie isté piesne, len v odlišných jazykoch.“ Cyperský problém začal údajne už s príchodom Britov koncom 19. storočia, ak nepočítame ako začiatok dnešných problémov samotný príchod Turkov na ostrov v 16. storočí. Podľa niektorých cyperských Grékov Briti uplatňovali politiku rozdeľuj a panuj, čo zhoršilo vzťahy medzi obidvoma väčšinou premiešanými komunitami. Nezávislý Cyprus sa vyznačoval od začiatku svojej existencie istou bizarnosťou, ktorá dokazovala neprirodzenosť vzťahov medzi oboma etnikami žijúcimi na ostrove, keďže cyperský parlament mal dva vchody: jeden pre gréckocyperských poslancov a jeden pre tureckocyperských poslancov. Faktom však zostáva, že to boli cyperskí Gréci, ktorí už krátko po vyhlásení nezávislosti Cypru v roku 1960 neboli spokojní s rozsiahlymi právami, ktoré získali v ústave cyperskí Turci. Gréckocyperská väčšina (v tom čase asi 80 percent) chcela zmeniť ústavné usporiadanie krajiny. Vtedy začali prvé vzájomné etnické útoky a početné únosy a vraždy. Situácia sa upokojila po príchode vojsk OSN. K samotnému rozdeleniu ostrova na etnickom princípe a k vtedajšiemu masovému nútenému alebo aj dobrovoľnému exodu obyvateľov do dvoch národne konštituovaných celkov došlo až v roku 1974. Turecko vtedy využilo neúspešný pokus gréckej vojenskej junty v Aténach o zvrhnutie ľavicového gréckocyperského prezidenta, ktorý bol aj jedným zo zakladateľov Hnutia nezúčastnených štátov (spolu napríklad s J. B. Titom), a vyslalo na sever ostrova invázne jednotky. Aténski plukovníci vtedy nezabíjali len cyperských Turkov, ale aj miestnych gréckocyperských komunistov. A Cyprus bol a stále je baštou ľavičiarov, veď aj súčasný predseda parlamentu je predsedom strany, ktorá sa hlási k marxizmu-leninizmu. Následkom akcie gréckej vojenskej junty a následnej tureckej vojenskej invázie sa takmer štvrť milióna gréckych Cyperčanov a o niečo menší počet cyperských Turkov stali utečencami vo vlastnej krajine. Na sever ostrova sa postupne prisťahovalo aj niekoľ ko desiatok tisíc prisťahovalcov z Turecka. Paradoxne, z pôvodných cyperských Turkov, ktorí žili alebo sa presťahovali na sever ostrova, odišla v priebehu niekoľkých rokov takmer tretina, t. j. 55 000. Príčinou ich odchodu bola chudoba na izolovanom severe a údajne aj odlišné kultúrne zvyky novoprišelcov. Kým pôvodní cyperskí Turci boli skôr liberálne orientovaní a vzdelaní, novoprišelci pochádzali skôr zo zaostalých častí Turecka. Pôvodní cyperskí Turci sa nepresťahovali na juh ostrova, ale väčšinou do Veľkej Británie a ostatných krajín Britského spoločenstva národov. Aj problém EÚ Cyperský problém sa stal po vstupe Cypru do EÚ aj naším problémom, keďže Cyprus je jedinou krajinou EÚ, ktorá má územie okupované Tureckom, ktoré nie je v EÚ, ale zas je členom NATO (čo Cyprus nie je). Inými slovami, sme členmi organizácie NATO, ktorej jeden člen (Turecko) obsadil časť územia druhého štátu, ktorý zase je členom iného zoskupenia štátov (EÚ), ktorého sme tiež členom. Pritom tento okupant – Turecko – sa v súčasnosti usiluje stať sa členom aj tohto druhého združenia štátov, teda EÚ, no nie veľmi uznáva jedného legitímneho člena EÚ – Cyprus. Napríklad gréckocyperské lode a lietadlá stále nesmú používať turecké prístavy a letiská... Platí tiež, že kým severocyperskí Turci, ak sú pôvodní obyvatelia ostrova, sa kedykoľvek môžu presťahovať na juh ostrova, ale naopak to nie je možné. Cyperskí Gréci sa nemôžu vrátiť do svojich rodných domov. Existuje však rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Titina Loizidou vs. Turecko z roku 1998, podľa ktorého Turecko muselo zaplatiť odškodné za znemožnenie využívania majetku vo výške milión eur gréckocyperskej obyvateľke, ktorá mala majetky na severe ostrova okupovanom Tureckom. To bol prvý pokus o riešenie cyperského problému individuálnym právnym sporom. Turecko spočiatku nebolo ochotné rešpektovať tento rozsudok, ale po piatich rokoch zaplatilo aspoň odškodné pôvodnej cyperskogréckej majiteľke budov a pozemkov na severe ostrova. Podľa samotnej Titiny Loizidou „išlo o jediný prípad rozsudku európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý členský štát Rady Európy splnil až po piatich rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.“ Po tejto úspešnej žalobe proti Turecku nasledovalo vraj tritisíc ďalších, ktoré ešte nie sú ukončené. Výbor ministrov Rady Európy bude v najbližšom čase vlastne, skúmať otázku, ako Turecko splnilo tú časť rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z roku 1996, ktorý zaväzoval Turecko umožniť žalobkyni riadne užívanie jej majetkov na okupovanom území. Turecko aj Severoturecká cyperská republika tak musia intenzívne hľadať riešenie majetkových práv pôvodných vlastníkov, inak budú musieť čoskoro platiť desiatky miliónov eur ako odškodné. Veď cyperským Grékom oficiálne patrí viac ako 80 percent pôdy na severe ostrova. Napriek tomu severocyperská vláda rozpredáva ich pôdu zahraničným záujemcov, ktorí si na nej budujú honosné sídla. Len minuloročný výnos severocyperskej vlády z predaja pozemkov vyhnaných Grékov sa odhaduje asi na miliardu eur. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je politológ. Článok vznikol na základe štvordňovej návštevy Cypru
