Odovzdanie moci po praslici? Po stopách otcov II
Uzbekistan je dominantný v priestore Strednej Ázie. Okrem známych neduhov a prešľapov patrí k prvobežcom medzi krajinami, kde sa voľby zásadne len predstierajú. I. Karimov si po jasnom zvolení v januári 2000 (92 percent hlasov) nechal cez referendum v januári 2002 predĺžiť mandát z päť na sedem rokov. Ako hlavný architekt autoritárneho režimu si v ňom upevnil svoju pozíciu a posunul otázku, kto bude nástupcom, na rok 2007. Mali by sa konať voľby. Uzbecký prezident má dve, vlastne tri deti. Z prvého manželstva, ale o tom sa v oficiálnych životopisoch nehovorí. Nestarať sa o vlastného syna zo zištných dôvodov je v rámci islamu veľký morálny prešľap. Dve dcéry z druhého a opäť otáznik. Hodnotové postavenie ženy v moslimskej hierarchii je totiž stále problémové, nehovoriac o Uzbekistane, kde je renesancia islamu dynamická. Staršia dcéra Guľnara je ako žena príťažlivá, ako podnikateľka úspešná, ako človek plachá a zhovorčivá. V práci je energická, vzdelanie získala na Harvarde a má európske maniere, vrátane obľuby pochutnať si na kvalitnom červenom víne. Rada sa prezentuje v médiách. V poslednom čísle exkluzívneho časopisu Bella Terra, ktorý vydáva jej Terra Group, je s ňou rozhovor na dvadsiatich stranách doplnený 36 fotografiami. Obľubuje hluk, spoločnosť a chce byť neustále na očiach. Zrejme preto priťahuje tému nástupníctva. Vymení svojho otca? Ak áno, tak kedy? Už je tu čas? Situácia v krajine sa po udalostiach v Andižane trochu zamotala. Pokus o farebnú revolúciu stroskotal. Revolúcia to vlastne ani nebola. Ako hovoril britský historik Alfred Cobban, nebola preto, lebo narazila v pravý čas na protiopatrenia. V konsolidovanej krajine by sa nemala šancu dostať normálne k moci. Ak by aj prešla netradičným európskym a tradičným stredoázijským spôsobom, šlo by o jeden z lepších variantov (ak nie najlepší) pre I. Karimova. Bol by to zaujímavý kompromis. Dlhé hľadanie Aby bolo jasné, I. Karimov nenecháva vývoj na náhodu a sám sa zaoberá hľadaním svojho nástupcu. Na mušku, resp. do užšieho výberu sa už dostali napríklad K. Tulagjanov, bývalý prvý podpredseda vlády a chokim Taškentu, S. Safajev, bývalý minister zahraničných vecí, J. Ganijev, bývalý podpredseda vlády, R. Azimov, bývalý prvý podpredseda vlády a iní. Všetkých spája to, že začali svoje ambície prezentovať skôr, než bolo treba. Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Sú v úzadí a nemilosti. Prezident chce odísť, ale trvá mu to dlho. Čas priamo úmerne pôsobí na faktor, že sa bojí situácie, keď nebude schopný zaistiť bezpečnosť sebe a svojej rodine po odchode. V Strednej Ázii je to totiž tak. Ak si pri moci si zaujímavý. Ak si mimo, si nič! Naviac ak ešte vidí, čo sa deje s exprezidentom Kirgizska A. Akajevom alebo Ukrajiny L. Kučmom. Preto sa usiluje pokračovať v tvrdej línii. Kto je Guľnara? Je to bohatá (asi najbohatšia v Uzbekistane) žena. Majetok nezískala ako veno od otca, aj keď celý život pracoval v špičkových straníckych či nomenklatúrnych postoch, vrátane ministra financií, alebo prvý tajomník ÚV KS UZSSR. Vydala sa mesiac pred tým, než otec hladko prekĺzol z tajomníckeho postu a koncom roku 1991 sa stal prezidentom Uzbekistanu. Mala 19 rokov. Jej manželom sa stal Mansur Maksuda. Afgánsky emigrant, etnický Uzbek pochádzajúci z vyššej afgánskej kasty, momentálne žije v New Jersey. Tento sobáš umožnil klanu Maksudovcov spustiť a realizovať v Uzbekistane vynikajúci biznis, do ktorého sa neodvážili frflať štátne a tieňové štruktúry. Je to predsa dcéra prezidenta. Kto by sa ťahal za prsty. Po desiatich rokoch sa manželstvo rozsypalo. Aktivity M. Maksuda začali byť zrazu preverované. Sám sa do krajiny už nevrátil a časť manažérov ušla z Uzbekistanu. Ťažké časy nastali aj pre exmanželku. Po rozvode uzbecký súd zveril dve deti do opatery matke. Otec má však v rukách rozhodnutie amerického súdu. Musí vydať deti otcovi spolu s odškodnením vo výške 3 mil. amerických dolárov. Rozhodnutiu sa nepodriadila, a tak americká Femida konala. Vydala zatykač na Guľnaru. Je stále v platnosti. Nemôže sama, ani s deťmi navštíviť USA ani väčšinu krajín na Západe. Inak by sa musel prezident rozlúčiť so svojimi vnúčatami. Hlavnou úlohou bývalého veľvyslanca Uzbekistanu v USA a exministra S. Safajeva vo Washingtone malo byť vyriešiť tento problém. Nepodarilo sa. Preto preorientovala svoje obchodné aktivity na Saudskú Arábiu a spoluprácu s Ruskom. Nekompromisný dravec Má široký podnikateľský záber. Média, nočné kluby (s kompletným servisom) a očarila ju vôňa ropy a zápach plynu. V máji 2005 vydavateľská skupina Energy Intelligence Group informovala o korupčnej politike v okolí I. Karimova pri vydávaní licencií na ťažbu plynu a rušenie už vydaných licencií v prospech tvoriaceho sa energetického impéria Guľnary. Jej vlajkovou loďou je skupina Zeromax. Má vplyv a dokáže rovnocenne komunikovať s ruským Gazpromom. Princezná má všetko, po čom zatúži. Môže dávať pokyny priamo ministrom. Tí sa boja nesúhlasiť. Hnev otca býva fatálny. Zeromax medzitým hladko vyhráva tendre, ktoré na ťažké štátne peniaze vypisuje Uzneftegaz. Apolitická? Na rozdiel od susedky z Kazachstanu sa otvorene politicky neangažuje. Pod jej vplyvom však vznikla Liberálno demokratická strana Uzbekistanu. Ako najmladší subjekt sa opiera o vrstvu podnikateľov, bankárov a riaditeľov veľkých podnikov. S „krstnou mamou“ za chrbtom s prehľadom zvíťazila v parlamentných voľbách v decembri 2004. Získala 41 mandátov v 120- -člennej dolnej komore Olij Mažlisu. V prípade potreby by mala v tomto subjekte politické krytie. To nie je v dlhodobom pláne zlá pozícia. Verejne tvrdí, že chce robiť len biznis. Úspešnou môže byť, ale len ak bude mať politický vplyv. S bezbrehou ekonomickou mocou bude neskôr zákonite siahať aj na moc politickú. V tomto smere je Uzbekistan, podobne ako Slovensko, „normálny“. Guľnara je na najlepšej ceste. S malým limitom klanových vzťahov. Minimálne ferganský klan je po zásahu v Andižane v kontrapunkte so samarkandským, ktorý reprezentuje I. Karimov. Nejde o destabilizáciu. Skôr sa vytvoril predpoklad, že I. Karimov to asi potiahne aj dlhšie než len do roku 2007. Lenže rozhodnutiu neutečie a dcéra je blízko. Nebol by to zlý ťah. Minimálne prijateľnejší, než fešáci s bradami a presvedčením, že kalifát je najlepšie riešenie. To by bol skutočný mat. Autor je spolupracovník Slova Nabudúce: Po stopách otcov III.: Syn prezidenta Turkmenistanu Murad Nijazov
