Nad Beckovou knižkou Čo je globalizácia

Už názov knižky kozmopolitného mníchovského sociológa Ulricha Becka Čo je globalizácia? upozorňuje na základnú zvláštnosť sociologických termínov – problémom je už samotné určenie toho, o čom majú vypovedať.
Počet zobrazení: 2535
15_1-m.jpg

Už názov knižky kozmopolitného mníchovského sociológa Ulricha Becka Čo je globalizácia? upozorňuje na základnú zvláštnosť sociologických termínov – problémom je už samotné určenie toho, o čom majú vypovedať. „Globalizácia je určite najčastejšie používaným – zneužívaným – a najzriedkavejšie definovaným, najmenej jasným a najviac zneužívaným výrazom posledných rokov.“ Ináč o nej bude hovoriť neoliberál, ináč sa k nej stavia predstaviteľ ATTAC-u, ináč bude o nej hovoriť čínsky manažér... A predsa je globalizácia pre všetkých jej zástancov a oponentov kľúčovou diagnózou doby, základom pochopenia dnešnej hegemónie USA, ako aj sociálno-ekonomickej agendy priemyselných štátov v rámci EÚ. Určenie počiatkov a Kantova otázka „Čo je osvietenstvo?“ Už len určenie počiatku globalizácie je problémom. V tejto súvislosti sa náš autor pýta: Nezačala globalizácia pre dvetisíc rokmi vyhlásením všetkých a všade žijúcich ľudí za rovných pred zjaveným zákonom? Alebo nie je práve globalizácia totožná so vznikom moderného kapitalizmu v období vlády osvieteneckého rozumu? Nie je, tvrdí Beck. Sám síce stanovuje jej počiatok (v zhode s Carlom Schmittom) Kolumbovým objavením Ameriky, no ide mu o dnešok: predovšetkým spôsob kladenia otázky „Čo je globalizácia?“ pripomína inú slávnu otázku a súčasne názov Kantovej eseje Čo je osvietenstvo? Kantova výzva na odvahu, na sebareflexiu ako podmienky vzniku celosvetového spoločenstva rozumných ľudí je blízka Beckovmu kozmopolitnému étosu. Aj naša epocha vyžaduje sebareflexiu, zdôvodnenie možností, určenie hraníc civilizačného rozmachu. Už len vďaka tejto neurčitosti je epochou nového rizika. Kde je riziko, tam je voľba, kde je voľba, tam sa treba rozhodnúť. Otázka, v akej spločnsti chceme žiť, dáva zmysel len vtedy, keď existuje alternatíva. Globalizácia nie je ekonomický fenomén Nie náhodou začína Beck svoju knihu revidovaním pojmu „globalizácie, ako ju všetci poznáme“: na mysli má výklad globalizácie, ktorá sa redukuje na globálne hospodárstvo a finančný svet, a tým podlieha pokušeniu nahrádzať politické konanie ekonomickým pohybom: globalizácie neznamená „globalizmus“, ku ktorému neexistuje alternatíva. Omyly globalizmu – áno, ide o druhý titul z obálky – sú zakódované v redukcii monohovrstevnatej globlizácie na ekonomickú dimenziu. Na rozdiel od tohto ekonomistického pohľadu, ku ktorému sa dnes vo vzácnej zhode hlásia dediči Marxovho Komunistického manifestu a zástancovia neoliberálneho washingtonského konsenzu, Beck chápe globalizáciu ináč. Podobne ako Anthony Giddens ju vníma ako viacdimenzionálny, ekonomicko-politický, ale aj sociálno-kultúrny fenomén Západu. Čo je teda globalizácia v Beckovom výklade? Tu začína problém. Pri jej vymedzovaní sa čitateľ stretáva s termínmi ako „modernizáca modernizácie“, „riziková spoločnosť“, „druhá moderna“ – všetko termíny, ktoré pochádzajú zo skoršej Beckovej produkcie. Modernizácia pozostáva z dvoch epôch – prvej a druhej moderny. Ako „prvá moderna“ znamenala klasickú industriálnu spoločnosť, ktorá sa vyznačuje charakterom „buď – alebo“: buď my alebo oni, buď príroda alebo spoločnosť, buď trh alebo štát, buď bohatí alebo chudobní. Táto spoločnosť bola inštitucionálne budovaná ako národný štát: všetko dôležité sa nej sa odohrávalo v presne vymedzenom teritóriu štátu, s jasnými sociálnymi rolami a hierarchiami. Druhá moderna V „druhej moderne“, ktorej hlavným znakom je globalizácia, sú ľudia vystavení oveľa väčšej neurčitosti: namiesto „buď – alebo“ je pochopiteľná prostredníctvom často paradoxného stierania starých hraníc: terorizmus zmietol hranice medzi vojnou a mierom, geneticky výskum zas medzi prírodou a spoločnosťou. Černobyľ, hrozba rádioaktívneho zamorenia definitívne zrelativizovala tradičné hranice národného štátu. Dokonca aj rodové vzťahy muža a ženy prestali byť vecou prirodzenosti a stali sa záležitosťou kultúry. Predovšetkým platí: všetky tieto otrasy z prvej moderny poukazujú na rizika a problémy, na ktoré sa nedá uzavrieť žiadna poistka, vymyslieť súdny proces, alebo brať na zodpovednosť len jedna vláda. Útechou nemôže byť neznesiteľná ľahkosť postmoderného bytia ani estetizmus budúcich dedičov bohatstva západných spoločností. Druhá moderna je obeťou úspechov tej prvej v tej miere, že už dnes ide o prežitie celku. Koniec národného štátu „Druhá moderna“ sa vyznačuje globálnymi problémami, ako je Černobyľ, trvalá nezamestnanosť, krachy finančných búrz... Tieto problémy prekračujú hranice národných štátov, nedajú sa ohraničiť teritoriálne, sociálne, ani časovo: globalizácia znamená – a sem sme sa dostali pri odpovedi na Beckovu otázku – prekonanie hraníc tradičného nacionalizmu a myslenia v kategóriach teritoriálneho štátu. Hranice národného štátu sú prekonávané nielen globálnym pôsobením ekonomických síl, ale aj budovaním nadnárodných inštitúcií typu EÚ. Globálne emócie, globálne dôsledky, všadeprítomnosť médií pre Becka neznamenajú nivelizáciu – macdonaldizáciu kultúry, hoci aj to môže byť jej dôsledkom. Globalizácia teda neznamená definitívne „odčarovanie“ sveta v pesimistickom duchu Maxa Webera: naopak, „svetlo veľkých kultúrnych problémov svieti ďalej“. V tejto súvislosti odporúčam do pozornosti pasáže o nadnárodných sociálnych priestoroch, o glokalizme – novej syntéze lokálneho a globálneho, o nadnárodných komunitách, vďaka ktorým je napríklad v dnešnom Berlíne viac vyznavačov islamu než kresťanstva. Čo robiť a ako ďalej ? Kozmopolitné myslenie Rád by som však upozornil na iné dva ústredné pojmy Beckovej teórie globalizácie: „individualizáciu“ a „kozmopolitnosť“ v Beckovom výklade. Individualizácia všetkých životných foriem: rodina, konfesia, národnosť, sociálne postavenie, ale aj každý fenomén moderného života prestala byť vecou tradície a stáva sa záležitosťou voľby: nielen pre rodinný život sa možno – viackrát – rozodnúť. Pod vplyvom globalizácie žijú vedľa seba rodiny rôznych národností a presvedčení: dokonca aj v takej tradičnej oblasti, akou je konfesia, dnes existuje konkurencia a export náboženských presvedčení: moderný človek musí dokonca voliť aj tradíciu, ak chce žiť tradične. Tento nový nápor na slobodu neznamená len otrasenie každej autority, nie je len prírastkom príležitostí, ale vyznačuje sa predovšetkým aj nárastom rizika a zneistenia. Každá katastrofa, každé nebezpečenstvom, ktoré sa zažáva lokálne alebo individuálne, je globálne prístupné. „Deti slobody“ a príklon k novodobému fundamentalizmu, ktorý sa spája aj antiglobalistickým hnutím, patria k sebe. Nárok na reflexivitu a sebauvedomenie je conditio sine non qua globálneho pohybu. Práve povedomie problémov a tlak, pod ktorým musia všetci bez rozdielu pohlavia, pôvodu a bohatstva existovať, vytvára novú kvalitu: svetové spoločenstvo. No kozmopolitná kvalita existuje len v tej miere, v akej je reflektovaná jednotlivcami. Globalizacia si teda vyžaduje zmenu konania myslenia. Ako sa správať? Kozmopolitne, odporúča Beck. Čo je však kozmopolitizmus v politickej akcii, sa zrejme dozvieme až z budúcej knižky Ulricha Becka. Jedno je isté, jeho predpokladom je zmena národnoštátneho myslenia na kozmopolitné – cez vzdelanie. Vo svojej eseji písanej pre týždenník Zeit „Vorwärts zu Humbolt“ sa Beck vyslovuje za univerzitu, ktorá by mala byt nezávislá od štátu, ako aj ziskotvorných mechanizmov voľného trhu. Na takejto univerzite by sa mal pestovať „verejný brainstorming“ a prekonávať obmedzenia myslenia „metodologickeho nacionalizmu“. Tento apel na vedomie vzdelaného občana v neziskovom sektore občianskej sploločnosti nadväzuje na osvieteneckú tradíciu odvahy myslieť. Otvorenou otázkou zostáva, či tento apel na otvorenosť ľudského rozumu a vôle vzdelávať sa je dostačujúcim východiskom pre budúcu „spoločnosť bez práce“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984