Priatelia a spojenci
Minulotýždňová návšteva britského premiéra Tonyho Blaira na Slovensku vyvolala väčší rozruch, než si zaslúžila. Nedostatok reálneho obsahu bol bohato vyvážený faktom blížiacich sa parlamentných volieb a strany sa usilujú zabezpečiť si ,,vonkajších spojencov”. Jedným z charakteristických znakov semiperiférnych krajín je, že politika v nich nie je nikdy „úplne vnútornou“. Je úplnou samozrejmosťou, že politickí lídri či strany stavajú svoju legitimitu na zahraničí – na vonkajších priateľoch či nepriateľoch. Platí to aj pre Slovensko. Súčasne je to jediný dôvod, pre ktorý si minulotýždňová Blairova návšteva na Slovensku vyslúžila toľko pozornosti. V priebehu 13 hodín stihol britský premiér sedemhodinový odpočinok, prednášku na univerzite, pár zdvorilostných návštev a polhodinové rokovanie s premiérom Dzurindom, ktoré ťažko nazvať inak ako symbolické – bez akýchkoľvek (plánovaných a realizovaných) politických výstupov bolo jeho jediným výsledkom pár fotografií oboch premiérov. A ešte čosi. Mediálne diskusie... Recyklácia volebnej stratégie Do inak nezaujímavej situácie totiž vstúpil faktor blížiacich sa parlamentných volieb. SDKÚ premiéra Dzurindu si vo svojej volebnej stratégii údajne stanovilo, že sa bude usilovať získať podporu „vonkajších spojencov“ – Busha, Blaira a iných. Je to pomerne racionálny krok, už dvakrát im takáto podpora vo voľbách výrazne pomohla. Väčšina západných politických lídrov podporila v 1998 a 2002 Dzurindu ako „modernú“ a „proeurópsku“ alternatívu pre Slovensko. Teraz je však všetko trochu inak. Mečiarizmus už nie je reálnou hrozbou a HZDS (či už na čele s V. Mečiarom alebo bez neho) sa z arcinepriateľa premenil na potenciálneho koaličného spojenca SDKÚ. Voľby v roku 2006 už nebudú o rozkole medzi „mečiarovcami“ a „demokratmi“, ale o európsky štandardnejšom pravo-ľavom konflikte politických alternatív (minimálne v rovine rétoriky). A tu naráža Dzurinda na problém – jeden z jeho „veľkých spojencov“, Tony Blair, sa zhodou okolností nachádza v tom istom politickom košiari ako Robert Fico. Hoci Blair nemal v minulosti problém stretnúť sa a politicky podporiť ani také kontroverzné osoby ako Silvio Berlusconi, spolupráca v rámci ideových prúdov európskej politiky narastá s posilňovaním integrácie EÚ. Napriek špecifickému postaveniu Británie v európskej politike to neobchádza ani Labouristickú stranu. Každému to, čo chce Nakoniec to celé skončilo pomerne rozpačito. Britský premiér sa zastavil (v pravom zmysle slova) na Slovensku, a hoci sa formálne usiloval neangažovať sa vo vnútropolitickom zápase – s Dzurindom sa stretol ako s premiérom, nie lídrom strany, s predsedom Smeru sa nestretol vôbec – v skutočnosti pochválil politiku Dzurindovej vlády. Len preto, aby v nasledujúci deň chválil konanie českej vlády s tvrdením, že ČSSD a Labouristická strana majú mnoho spoločného – „dôraz na silnú ekonomiku a sociálnu spravodlivosť“. Pritom politici v oboch krajinách stavajú radi (a každý vo svoj prospech) vládnutie Dzurindu a Paroubka do protikladu. Možným riešením tohto protikladu je konštatovať, že britský premiér trpí politickou schizofréniou, respektíve že nevidí rozdiely medzi oboma politikami. Z viacerých dôvodov je však pravdepodobnejšie, že Blair jednoducho hovoril, čo sa od neho čakalo – na Slovensko prišiel zdvorilo podporiť lídra, ktorého vláda sledovala v niektorých (dôležitých) otázkach politiku podobnú tej jeho. V Prahe bol zas na stretnutí straníckych kolegov, kde sa patrilo hovoriť o solidarite, investíciách do sociálne slabších. Pochvala a reálna politika Ak je to tak, Blairova pochvala Dzurindovi hovorila len málo o skutočnej blízkosti sociálnej či ekonomickej politiky. Stačí porovnanie úrovne verejných výdavkov na sociálne služby alebo do vzdelávania a ukáže sa rozdiel v prístupe k budovaniu „poznatkovo orientovanej ekonomiky“. O otázke rovnej dane ani nehovoriac. Blair teda Dzurindu „odmenil“ za politické postoje v iných oblastiach. Slovensko sa pripojilo ku krajinám, ktoré pod vedením USA zaútočili na Irak. V oblasti európskej obrany presadzuje Dzurindova vláda, podobne ako Blairova, pokračovanie silnej angažovanosti Spojených štátov. Pri rokovaniach o spoločnom európskom rozpočte bolo Slovensko jednou z prvých krajín, ktoré „ustúpili“ zo svojich požiadaviek a britskému predsedníctvu dali možnosť pripísať si aspoň jeden politický úspech – dohodu Rady o finančnej perspektíve. Slovensko sa rovnako ako Británia stavia zásadne proti úsiliu o nejakú harmonizáciu daňovej či sociálnej politiky v EÚ, pretože by nám to vzalo možnosť „konkurovať“ nízkymi platmi a daňami... To všetko sú skutočne body, v ktorých sa politika Blaira a Dzurindu stretli. Otázkou je, či je to dosť dobrý dôvod na to, aby sme považovali politiku súčasnú vlády za dobrú. Napriek pochvale „veľkého spojenca“.
