KDH opisuje program od SDĽ
Kresťanskí demokrati sa na poslednú chvíľu usilujú vylepšiť si imidž vo vzťahu k mladým rodinám. Rodinná politika stála počas končiaceho sa volebného obdobia mimo záujmu Dzurindovej koalície a ignorovali ju aj predstavitelia KDH. Ochrana rodiny ako tradičnej hodnoty je pritom formálne jedným z ideologických pilierov kresťanskodemokratickej politiky. V skutočnosti však uplynulé vyše tri roky priniesli pre rodiny niekoľko poriadnych úderov pod pás. Stručne možno povedať, že doterajšia „rodinná politika“ KDH sa obmedzila na trestanie iných foriem rodinného spolunažívania. Hrušovského strana prichádzala s návrhmi, ktoré znevýhodňovali deti narodené mimo tradičných rodín, penalizovali matky, ktoré sa krátko po pôrode chcú vrátiť do pracovného procesu, či výrazne komplikujú kolektívnu predškolskú výchovu detí vo verejných zariadeniach (najmä detské jasle). Nehovoriac o odpore k registrovaným partnerstvám ľudí rovnakého pohlavia. Otcovia odchádzajú za prácou Nič z toho ani zo žartu nemožno považovať za podporu rodiny. Spoločenské a ekonomické podmienky, ktoré sa na Slovensku vytvorili v dôsledku ekonomických pravicových reforiem najmä v posledných rokoch, priam odrádzajú mladých ľudí od zakladania rodín. Zároveň čoraz viac komplikujú starostlivosť o deti v tisíckach už existujúcich rodín či vedú k ich rozbitiu. Za iné príklady možno uviesť obrovskú nezamestnanosť a extrémne nízke mzdy práve v regiónoch, v ktorých sa tradičné spoločenské hodnoty udržali najdlhšie. Na severozápade Slovenska (Orava, Kysuce) živitelia rodiny (väčšinou muži) bežne trvalo pracujú v Českej republike. Od pondelka do piatku nie sú doma a so svojou rodinou trávia len víkendy. Okrem zimy však aj väčšinu tých prežijú v práci na poli alebo rodinnom (poľno)hospodárstve. Čoraz viac mužov z tejto oblasti možno od konca februára do novembra stretnúť v rozvíjajúcich sa častiach Slovenska ako robotníkov na stavbách. Tí niekedy nechodievajú domov ani na víkendy, ak ich „tlačia“ termíny na odovzdanie stavieb. Na severovýchode, ale aj na juhu východného a stredného Slovenska je situácia ešte horšia. Rozmáha sa tam vysťahovalectvo za prácou do ďalekého zahraničia (napr. západná Európa, USA, Kanada). Často pritom neodchádza celá rodina, lebo by nemala vytvorené ani základné podmienky. Otcovia rodín však odchádzajú na celé roky a domov sa vracajú tak dvakrát do roka na pár dní. V zahraničí zväčša žijú v katastrofálnych podmienkach, len aby ušetrili čo najviac peňazí. Takto síce dokážu svoje rodiny na miestne pomery slušne uživiť, ale tie vlastne prestávajú normálne fungovať a skôr sa podobajú neúplným rodinám bez otca. Založenie rodiny – cesta do chudoby Založiť si rodinu a mať deti na Slovensku znamená vystaviť sa riziku chudoby. Podľa Strediska pre štúdium práce a rodiny (SŠPR) patria medzi najohrozenejšie skupiny v spoločnosti osamelí rodičia a rodiny s viac ako dvoma deťmi. „Napríklad rodiny s deťmi boli vystavené oveľa vyššiemu riziku chudoby než bezdetné rodiny a toto riziko sa úmerne zvyšovalo s počtom vyživovaných osôb,“ píše sa v jednej z minuloročných štúdií SŠPR. „Viac ako 70 percent domácností s deťmi malo veľmi nízke alebo len skromné príjmy.“ Vyšší počet detí „podstatne znižoval reálnu životnú úroveň rodiny“. Druhým dôležitým momentom je to, či zarábajú obaja, alebo len jeden z rodičov. Riziku chudoby sa pritom nedokážu vyhnúť ani rodiny, kde sú zamestnaní obaja rodičia. Spôsobuje to katastrofálna úroveň slovenských miezd. Nemožno sa čudovať, že viacdetné rodiny s deťmi do 15 rokov dnes tvoria približne 90 percent domácností s nízkymi príjmami. Pričom je pravdepodobné, že mnohé naozaj chudobné a zaostalé rodiny sa v týchto štatistikách vôbec nenachádzajú. „Ako už bolo uvedené vyššie, chudoba sa dotýka hlavne rodín s väčším počtom detí,“ konštatujú autori štúdie Medzigeneračná reprodukcia chudoby. Riziku chudoby sú najviac vystavené deti do 15 rokov (30 percent). Štúdia SŠPR konštatuje, že „miera rizika chudoby na Slovensku klesá s vekom“. Podľa typu domácnosti vykázali na Slovensku najvyššiu mieru chudoby rodiny s jedným rodičom (40 percent), v ktorých žije najmenej jedno dieťa. Miera chudoby stúpa aj s rastúcim počtom detí v domácnosti. Vyše pätiny domácností (22 percent) u nás, v ktorých žijú dvaja dospelí a jedno závislé dieťa, žije v riziku chudoby. Spomedzi domácností s dvoma dospelými a troma a viac deťmi dosahuje miera rizika chudoby až 35 percent. Mladomanželské pôžičky Odkladanie založenia rodiny teda nie je výsledkom „nového životného štýlu“, ale racionálneho úsudku. Kresťanskí demokrati chcú, aby sa každé počaté dieťa narodilo, ale vo vláde za osem rokov neurobili nič, aby prišlo na svet do dôstojných podmienok nielen na slušné prežitie, ale aj na plnohodnotný štart do aktívneho veku. Zo štatistík aj empirických zistení odborníkov je zrejmé, že najväčšie náklady majú „čerstvé“ rodiny, čo vyplýva najmä z neúmerne vysokých nákladov na kúpu bývania. Pravicová vláda neponúkla v tomto smere žiadne reálne riešenie. Nedostatok pracovných príležitostí predovšetkým pre mladých ľudí so základným a stredným vzdelaním, nízke „štartovacie“ mzdy, zrušenie reálnej ochrany zamestnancov pri plnení rodičovských povinností a katastrofálny nedostatok cenovo prístupného bývania znižuje možnosti založiť si slušnú rodinu na minimum. Jedným z výsledkov ekonomickej politiky Dzurindovej vlády je v krátkom čase očakávaný nárast úrokov z hypoték, ktoré sú pre priemerne zarábajúcich mladých ľudí už aj tak takmer nedostupné. Pritom práve samofinancovanie kúpy bývania zo strany ľudí, ktorí v tom istom čase majú obrovské výdavky na vnútorné vybavenie bytu, starostlivosť o najmenšie deti, stále sa opakujúce náklady napríklad na ich ošatenie, náročnú lekársku starostlivosť a ešte aj prichádzajú o príjmy (materská dovolenka), je hlavným pilierom bytovej politiky slovenskej „kresťanskej“ pravice. Nečudo, že to nefunguje, a tak až tesne pred voľbami sa KDH utieka k priam ľavicovému populizmu. Ani teraz však nejde o systémové riešenie na zlepšenie situácie. Kresťanskí demokrati navrhujú zaviesť zvláštne „mladomanželské pôžičky“. „Ide o štátnu bonifikáciu hypotekárneho úveru na byt manželom vo výške dvoch percent, maximálne desaťtisíc korún za rok v priebehu prvých piatich rokoch splácania hypotekárneho úveru,“ vysvetlil poslanec Július Brocka. Ľavicový populizmus KDH „Mladomanželské pôžičky“ pritom nie sú ničím novým. V oveľa výhodnejšej podobe ich poskytoval komunistický režim na vnútorné vybavenie bytu, ktorých kúpu ešte aj zvýhodňoval. Splácanie pôžičky bolo rozložené na dlhé obdobie, za každé dieťa navyše štát istú časť splátok odpúšťal. „K vybaveniu a zariadeniu bytu má mladej rodine pomôcť aj mladomanželská pôžička,“ uvádzal volebný program Strany demokratickej ľavice v roku 2002. Tá však chcela bytovú otázku riešiť reálnejšie než KDH: „Zvýšenie objemu úverov a dotácií pre štátne programy podpory bývania pre jednotlivca, ale aj samosprávu, vyššiu štátnu garanciu pre hypotekárne úverovanie a stavebné sporenie.“ KDH chce vytiahnuť do predvolebného boja s typicky ľavicovým programom. Lenže za sociálne znejúcimi heslami je len antisociálny obsah. Pôžička nie je pôžičkou, ale štátnou „podporou“, ktorú dostane ten, kto sa oveľa vyššou sumou zadĺži. „Mladomanželské pôžičky“ nie sú pomocou mladým rodinám, ale presunom štátnych peňazí do súkromných bánk. Ide navyše o sumu, ktorá možno pokryje náklady na plienky, a to je len zlomok toho, čo si vyžaduje kvalitná starostlivosť o deti. S nápadom na užitočnejšie mladomanželské pôžičky prišla SDĽ už pred štyrmi rokmi. Kresťanskí demokrati mali dlhý čas na to, aby tento dobrý nápad presadili vo vláde. Nikdy sa o to ani nepokúsili. Ak dnes vyťahujú heslá z volebného programu SDĽ, nedokazuje to ich prebudenie sa, ale ich zúfalstvo. A tiež to, že populizmus slovenských pravicových strán nemožno ani len napodobniť.
