Keď sloboda prestáva byť slobodou...
Tak ako každá hodnota, ktorú sa usilujeme presadiť čo najdôslednejšie, aj sloboda vo svojich radikálnych prejavoch obracia svoju podstatu vo svoj opak. Už Goethe svojho času napísal, že nič nie je menej dôsledné ako maximálna dôslednosť. Boj za slobodu nie je v tomto smere výnimkou. Úsilie o nekompromisné presadzovanie tejto hodnoty vedie často k potieraniu iných hodnôt a napokon môže dôjsť aj k strate samotnej slobody. Sloboda proti slobode Ideológia neoliberalizmu, ktorá v súčasnosti dominuje politickým rozhodnutiam v západnom svete, na prvý pohľad praje hodnote slobody. Deregulácia ekonomiky, liberalizácia trhov, voľný pohyb kapitálu, pracovnej sily a tovarov, apel na individuálnu slobodu pohybu a prejavu – to všetko možno chápať ako pozitívne prejavy súčasného neoliberálneho ťaženia proti neslobode. No prejavy slobody, ktoré sleduje neoliberalizmus, nevyčerpávajú celý rozmer tejto hodnoty a dokonca často bránia v rozvoji ďalších aspektov slobody. Dochádzame k paradoxnej situácii, keď je samotná sloboda prekážkou väčšej slobody jednotlivcov. Sloboda totiž neznamená v prvom rade slobodu kapitálu a obhajobu voľného trhu. Práve slobodný pohyb kapitálu a liberalizácia trhu totiž často vedie k otrockému postaveniu obyvateľov – či už v pracovnoprávnych vzťahoch, v demokratickom procese alebo z hľadiska materiálneho zabezpečenia. Sloboda, to nie je len neprítomnosť odporu, ako svojho času vymedzil tento pojem Thomas Hobbes. Marxistickí teoretici priniesli do diskurzu o slobode dichotómiu formálnej a skutočnej slobody. Aj v moderných teóriách, minimálne od čias klasického liberála Isaaha Berlina, je celkom bežné operovať s dvojakým vymedzením pojmu sloboda, a to so slobodou negatívnou a pozitívnou. Ako píše výstižne o rozlíšení slobody francúzsky politológ Raymond Aron: „Vo formálnom zmysle som slobodný dať sa liečiť, pretože mi nikto, ani štát ani jednotlivec, nemôže fyzicky alebo hrozbou sankcií brániť, aby som sa neobrátil na lekára či aby som nenavštívil chirurga. Ale môže byť chudák, ktorý nemá peniaze potrebné na to, aby si zaplatil lekára či chirurga, považovaný za slobodného v tom zmysle, aby sa dal liečiť?“ Aj v tomto spočíva paradox idey slobody, ktorá, pokiaľ ju chápeme iba v negatívnom zmysle, môže viesť k absolútnemu formalizmu a napokon – k neslobode. Kam vedie neoliberálna sloboda? Prílišná dôslednosť a striktné ľpenie na negatívnej slobode vytvára značné ťažkosti najmä pri úvahách o realizácii majetkovej spravodlivosti. Vyvstáva totiž otázka, ako je vôbec možné bez porušenia slobody vykonávať akúkoľvek redistribúciu? Výber daní totiž možno v súlade s libertariánom Robertom Nozickom označiť za „nútené práce“, pretože ak odvádzame štátu časť svojej odmeny za vykonanú prácu, de facto sme určitý čas nepracovali pre seba, ale boli sme nútení pracovať pre štát. Podľa Nozickovej logiky sa takto vlastne stávame otrokmi štátu a úsilie o sociálnu spravodlivosť takto ničí slobodu jednotlivcov. Ibaže sloboda je v takomto prípade dohnaná do absurdnej negatívnosti a neponecháva si žiaden pozitívny rozmer. Obhajoba takto chápanej slobody je vlastne obhajobou svojvôle. Slobodu však možno chápať aj inak. Praotec sociálnej verzie amerického liberalizmu John Dewey odmietal považovať za slobodu maximum neobmedzenej individualistickej činnosti v ekonomickej sfére. Sloboda v Deweyho chápaní znamenala najmä slobodu myslenia, slobodu participácie, slobodu voľby a pod. Takéto poňatie slobody si s princípom majetkovej spravodlivosti, ktorý požaduje prerozdeľovanie príjmov, neprotirečí, ale naopak – dopĺňa ho. Zásadný problém s vymedzením slobody je teda v tom, či pod tento pojem zahrnúť aj individuálnu ekonomickú slobodu neobmedzenej akumulácie kapitálu. Pokiaľ sa budeme na kategóriu slobody pozerať cez úzku neoliberálnu perspektívu, ktorej dominuje dôraz na negatívnu slobodu a predovšetkým na obhajobu voľného pohybu kapitálu a politiky laissez-faire, presadzovaním slobody sa dostaneme k neriešiteľným paradoxom. Slobodný rozvoj osobnosti sa tak môže premeniť na onú Aronom spomínanú slobodu chudáka dať sa liečiť. Vskutku, negatívna sloboda sa za určitých okolností môže paradoxne obrátiť na „slobodu“ umrieť hladom a sloboda podnikať sa môže zmeniť na „slobodu“ malého podnikateľa zavrieť svoj obchod pod ťarchou konkurencie obrovských kartelov. Vstupujeme na trh ako slobodní? Dôraz na voľný trh si v dvadsiatom storočí našiel mnohých obhajcov. Jeden z najznámejších obhajcov trhovej slobody bol rakúsky ekonóm Friedrich von Hayek. Jeden z jeho dobre známych argumentov prirovnáva trhový mechanizmus voľnej súťaže ku hre. Ako Hayek upozorňuje, ťažko považovať za spravodlivé vstupovanie do pravidiel hry počas zápasu. Ak si trh predstavíme ako hru, ktorej pravidlá sú vopred dané, nemožno do tejto hry počas jej priebehu vstupovať za účelom uprednostňovania jedného hráča pred inými. Takto Hayek argumentuje proti regulácii ekonomiky a sociálnej redistribúcii. Možno však namietať, že trh nie je dobrovoľnou hrou, ktorú si jeho účastníci slobodne vybrali. Do bežnej hry človek zväčša vstupuje podľa toho, či ho daná hra baví, či je na ňu dostatočne pripravený, či má pre ňu adekvátne schopnosti a pod. Do trhovej džungle sa však v súčasnosti rodíme a sme túto „hru“ nútení hrať bez ohľadu na to, či si to želáme alebo nie. V opačnom prípade totiž riskujeme, že umrieme hladom alebo minimálne stratíme materiálne podmienky pre zachovanie ľudskej dôstojnosti. Táto základná nesloboda „ideológie slobody“, zdá sa, rúca všetky liberálne predstavy o slobode v trhovom mechanizme a vytvára paradox, ktorý spochybňuje úlohu voľného trhu v súčasnej spoločnosti. Trh je špecifickou hrou Pokiaľ si teda ľudia dobrovoľne nezvolili trhovú hru, je korektné, ak sa do tejto hry vstupuje za účelom pomoci tým, ktorí na ňu nie sú dostatočne pripravení. Trh totiž nie je hrou vhodnou pre všetkých. Tak ako nemožno očakávať, že by bol sebelepší hokejista spravodlivo ocenený vo futbalovom zápase, takisto nemožno očakávať, že človek nedisponujúci predpokladmi na trhovú „hru“ bude úspešný v boji o prežitie v podmienkach trhového mechanizmu. Trh je špecifickou hrou, ktorá uprednostňuje isté schopnosti pred inými. Vzhľadom na to, že ide o hru nedobrovoľnú, dá sa povedať, že zásahy do nej sú nielenže relevantné, ale aj vyslovene potrebné. A to práve v záujme naplnenia, resp. prinavrátenia – slobody. Ako dodáva komunitarista Charles Taylor, „je možné pochybovať o tom, či by sa mohla s džungľou súperenia, živenou skutočne divokým kapitalizmom a nasýtenou nekompenzovanými nerovnosťami a vykorisťovaním, dlhodobo vyrovnať takisto sloboda.“ Násilný import západnej slobody Paradoxy späté s presadzovaním liberalizácie trhov nie sú jediné, ktoré jednostranné chápanie slobody prináša do spoločenského života. Veľmi vážnym zásahom do suverenity (a teda do slobody) jednotlivých krajín sa v súčasnosti ukazuje aj koncepcia tzv. importu demokracie a slobody, ktorú hlása terajšia americká administratíva. Jej dôsledkom sú vojny v Iraku a Afganistane a neustála hrozba vojenskej agresie voči Iránu, KĽDR či Sýrii. Za koncepciou importu slobody do krajín inej kultúrnej tradície stoja hlbšie idey, ktoré vychádzajú z liberálneho univerzalizmu a zo šovinistického presvedčenia o nadradenosti západnej civilizácie. Toto presvedčenie vychádza z intuície, že slobodnú voľbu môže mať až aktér s už vytvorenou identitou, schopnosťami a záujmami, zatiaľ čo vytváranie takéhoto aktéra (t. j. nezápadné národy) spadá do sféry autoritárskej výchovy tými, ktorí už slobodní sú (t. j. západné národy). Ako ukazuje Benthamov projekt Panoptika či úvahy J. S. Milla o koloniálnej civilizačnej misii voči barbarským národom, druhou stranou liberálneho poriadku slobody je paternalistické panstvo racionálnych subjektov – to jest majetných bielych mužov – nad iracionálnymi a nevzdelanými, a teda nesvojprávnymi bytosťami – v tomto prípade mimoeurópskymi rasami. Iným kultúram treba podľa tohto presvedčenia slobodu vnútiť, vychovať ich podľa západnej tradície a doviesť ich ako deti za ruku až k západnému modelu. Slobode teda podľa spomínaného konceptu predchádza nesloboda. Ako možno vidieť, prichádzame k ďalšiemu paradoxu slobody, ktorý má v súčasnosti na medzinárodnej scéne, žiaľ, skutočne krvavé pokračovanie. Liberalizmus ako bojovná viera Ani v samotných Spojených štátoch amerických, a to dokonca ani v rámci konzervatívneho prúdu, ku ktorému sa radí aj súčasný americký prezident, však univerzalizmus (a z neho vyplývajúca idea importu hodnôt západnej civilizácie) nie je všeobecne prijímaný. Liberálny predpoklad, že hodnoty západnej civilizácie sú neutrálne, a preto môžu byť zovšeobecnené na celú planétu, sa dostáva od osemdesiatych rokov minulého storočia pod ostrú kritiku. Je to práve konzervatívna komunitaristická teória, ktorá je najradikálnejšie namierená voči „neutralite“ a „univerzalizmu“ liberalizmu. Podľa komunitaristov je totiž aj západný liberalizmus iba určitou koncepciou dobra a vedie teda len k úzkej liberálnej, resp. buržoáznej spravodlivosti. Liberalizmus predpokladá určitú predstavu človeka, určité hodnoty, určité dobrá a pod. Ako tvrdí Alasdair MacIntyre, liberalizmus je celkom konkrétnou a špecifickou tradíciou, ktorej koncepcia dobra úzko súvisí s chápaním spoločnosti ako trhu. Nemožno teda hovoriť o žiadnej liberálnej neutralite. Táto výčitka zároveň ústí do kritiky liberálneho univerzalizmu, ktorý na spomínanej pochybnej liberálnej neutralite stojí. Komunitaristi, naopak, zastávajú partikularistické stanovisko a v otázke spravodlivosti, slobody a iných hodnôt rešpektujú kultúrny a historický relativizmus podmienený rôznymi poňatiami dobra v rozličných kultúrach a v rozličnom čase. Západný liberálny model sa podľa nich rozhodne nemôže šovinisticky pýšiť ideálnym modelom, vhodným pre všetky spoločenstvá na celej planéte. Ako tvrdí Taylor, aj liberalizmus je len partikularizmom pod maskou univerzálna. Inými slovami: „Aj liberalizmus je bojovná viera.“ Michael Walzer dodáva, že žiadna univerzálna morálka nejestvuje. Summa summarum, vývoz západných hodnôt a liberálneho pohľadu do nezápadného sveta je nebezpečným podnikom, ktorý nemá morálne opodstatnenie a hodnota slobody sa pri tomto politickom dobrodružstve môže poľahky zvrhnúť vo svoj opak. Súčasný americký vývoz slobody do moslimského sveta teda naráža na paradoxy, ktoré môže mať nedozerné negatívne dôsledky nielen pre samotnú slobodu jednotlivých národov, ale – čo je najtragickejšie – aj pre hodnotu mieru. Autor je politológ
