Reklama
Reklama

Nezamestnaní by pracovali, keby sa mali kde zamestnať

Legislatíva, ktorá trestá nezamestnaných. To je jedno z dedičstiev odchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník totiž prišiel so zvrátenou logikou, že nezamestnaný je len ten, komu sa nechce pracovať.
Počet zobrazení: 789
3-m.jpg

Legislatíva, ktorá trestá nezamestnaných. To je jedno z dedičstiev odchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Bývalý minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ľudovít Kaník totiž prišiel so zvrátenou logikou, že nezamestnaný je len ten, komu sa nechce pracovať. To však na Slovensku zďaleka neplatí a ako upozorňuje profesorka Barancová z Trnavskej univerzity, je to výsledok vplyvu globalizácie ekonomiky na zamestnanosť. Podľa Štatistického úradu SR (ŠÚ) sa situácia v oblasti nezamestnanosti v minulom roku u nás zlepšovala. No nie až tak, ako to pravidelne zverejňovalo ministerstvo práce, ktoré používa neobjektívne štatistické metódy, ktoré hrubo skresľujú skutočný stav a ktoré neuznáva ani OECD a iné medzinárodné inštitúcie. Zhoršenie postavenia zamestnancov Ak je v niečom Slovensko v Európskej únii lídrom, tak je to miera nezamestnanosti. Okrem Poľska nás v tejto oblasti už dlhodobo žiadna z európskych krajín nepredbieha. Nižšiu nezamestnanosť majú dokonca aj balkánske štáty, vrátane Turecka (10 percent). Našich šestnásť a pol percenta je katastrofou nielen v porovnaní s celoeurópskym priemerom (8,7 percenta), ale aj s inými postkomunistickými štátmi. Napríklad s Českom (7,9 percenta), s Maďarskom (7,1 percenta) či dokonca pobaltskými štátmi (7,8 – 9 percent). V oblasti zamestnanosti je to oveľa lepšie, pokiaľ ide o postavenie v rebríčku i v porovnaní s našimi susedmi, ale aj tak našich bezmála 58 percent je pod európskym priemerom (63,3 percenta), ale aj pod výsledkom ČR (64,2 percenta) i pobaltských krajín, ktoré sa pohybujú zhruba na úrovni priemeru EÚ. Vysoká nezamestnanosť je podľa právničky prof. Heleny Barancovej, DrSc. „najťaživejším sociálnoprávnym dôsledkom globalizačných procesov vo svete“. S nezamestnanosťou je totiž ako s hlavnou príčinou najčastejšie spojené nízke hmotné zabezpečenie rodín. „Nezamestnaní spolu so svojimi rodinami sú v súčasnosti najohrozenejšou skupinou, ktorá čelí riziku chudoby,“ upozorňuje H. Barancová. „Až 47 percent z nich sa nachádza pod hranicou rizika chudoby.“ Vedúca katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity tvrdí, že vážnou príčinou, ktorá spôsobuje tento stav, je globalizácia svetovej ekonomiky, pretože „dáva neporovnateľne väčší manévrovací priestor kapitálu ako práci a jej nositeľovi – zamestnancovi“. Výsledkom je čoraz menej zamestnancov, ale aj „zhoršovanie ich právneho postavenia a postavenia ich rodín“. To sa prejavuje napríklad tým, že ľudia musia čoraz viac času tráviť v práci, ktorá ich navyše stále viac vyčerpáva, lebo zamestnávatelia požadujú čoraz vyššie výkony a poskytujú čoraz stresujúcejšie a zdravie poškodzujúce pracovné podmienky. A to „neumožňuje zamestnancom potrebnú časť ich intelektuálnych a fyzických síl venovať rodine a výchove detí,“ konštatuje prof. Barancová. Nezamestnanosť = chudoba Aby sa zamestnávatelia udržali v európskej a svetovej konkurencii, permanentne „zefektívňujú“ pracovný proces. To znamená, že sa usilujú znižovať výdavky a nielen na Slovensku sú prvým „zdrojom“ šetrenia ľudia: nezvyšujú sa im platy adekvátne nárastu životných nákladov, často sa im pod zámienkou úsporných opatrení naopak (aspoň dočasne) znižujú, nižšia je ochrana ich zdravia pri práci, rušia sa rôzne služby zamestnancom, ale predovšetkým sa rušia samotné pracovné miesta. Podniky dosahujú stále väčšie zisky so stále nižším počtom zamestnancov a najhoršie je, že z nezamestnaných sa následne stávajú spoločenskí vydedenci, ktorí nestrácajú len finančne a materiálne, ale sú vylučovaní z bežného chodu spoločnosti. „Kým v sedemdesiatych rokoch obsah práce vo výrobkoch predstavoval okolo 25 percent, koncom deväťdesiatych rokov predchádzajúceho storočia sa znížil tento podiel až na úroveň 4 percent,“ hovorí H. Barancová. Nezamestnanosť je súčasne jednou z hlavných príčin chudoby slovenských rodín. „V krajinách strednej a východnej Európy, z ktorých časť vstúpila do Európskej únie, zahraničné inštitúcie zaznamenali nárast extrémnej chudoby až o 200 percent.“ Počet ľudí žijúcich v extrémnej chudobe s denným príjmom nižším ako jeden dolár sa podľa správy OSN v priebehu rokov 1990 až 1999 zvýšil z 31 miliónov v roku 1990 na 97 miliónov v roku 1999. „Pásmo chudoby sa v Slovenskej republike zvýšilo zo 7 percent až na 21 percent a v súčasnosti je najvyššie v celej Európskej únii,“ dopĺňa H. Barancová. V tejto súvislosti odborníci netrpezlivo čakajú na najnovšie údaje, ktoré budú verne odrážať najnovší vývoj minimálne do roku 2004. Vo všeobecnosti sa totiž predpokladá, že medzičasom sa uvádzané hodnoty u nás zhoršili. Spomínané údaje o chudobe ešte neodrážali radikálnu redukciu poskytovania dávok v hmotnej núdzi a dôsledky účinnosti Zákona č. 461 z roku 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorého prijatie presadil Ľ. Kaník. Čoraz dlhšie bez práce Pokiaľ ide o vzťah nezamestnanosti a chudoby, odborníkov neznepokojujú ani tak najnovšie štatistické údaje o celkovom počte ľudí bez práce, ako skôr fakt, že sme sa „usadili“ na špici v celej Európskej únii. Znepokojivými sú okrem toho aj údaje o dĺžke nezamestnanosti. „V podstate to vyzerá tak, že keď sa znovu do práce nedostanete do roka po tom, čo zamestnanie stratíte, už takmer nemáte šancu znovu sa zamestnať,“ hovorí sociologička Zuzana Kusá. „So stúpajúcim vekom sa táto šanca zmenšuje, ale varujúca je aj veľká nezamestnanosť medzi úplne najmladšími absolventmi škôl, ktorí sa stávajú nezamestnanými skôr, než sa naučili pracovať.“ Čím dlhšie zostávajú bez práce, tým ťažšie sa vôbec niekedy zamestnajú. Podľa ŠÚ SR teda rastie aj priemerná dĺžka nezamestnanosti. „Vo februári 2004 bola, 12 a pol mesiaca. Až 216 000 nezamestnaných v tomto období bolo viac ako jeden rok. Viac ako 35 000 nezamestnaných bolo bez práce viac ako dva roky. No a z celej EÚ máme najvyššiu mieru dlhodobej nezamestnanosti,“ konštatuje H. Barancová o našom ďalšom smutnom prvenstve. Výška dávky v nezamestnanosti sa celé predchádzajúce desaťročie minulého storočia stále znižovala. Reformou systému sociálneho poistenia právne účinnou od 1. 1. 2004 sa dostala na úroveň 55 percent denného vymeriavacieho základu a výška tejto dávky je v súčasnosti na hranici minimálnej normy sociálneho zabezpečenia obsiahnutej v Dohovore medzinárodnej organizácie práce č. 102. Najhoršie z celej EÚ Zároveň sa skrátila doba poskytovania podpory v nezamestnanosti z maximálne deväť mesiacov na maximálne šesť mesiacov, aby bolo jasné, že „pracovať sa oplatí“. V porovnaní so zákonmi, ktoré platili do začiatku roku 2004, sa podstatne sprísnili aj podmienky na poskytovanie dávky v nezamestnanosti. Medzi tieto podmienky patrí aj podmienka poistenia v nezamestnanosti v trvaní troch rokov za posledné štyri roky. Opätovné poskytnutie dávky v nezamestnanosti je podľa Zákona č. 361/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov možné až po uplynutí troch rokov. „Celkové právne podmienky poskytovania dávky v nezamestnanosti v Slovenskej republike sú najnepriaznivejšie pre nezamestnaných zo všetkých krajín Európskej únie,“ tvrdí prof. Barancová. Sprísňovaniu legislatívneho procesu pri poskytovaní dávok v nezamestnanosti by sa dalo rozumieť, keby mal nezamestnaný alternatívu zamestnať sa. Myšlienka „pracovať sa oplatí“ nie je cudzia pre nezamestnaného, ktorý nezamestnanosťou nemá vytvorené elementárne predpoklady na prežitie. Podľa zahraničnej odbornej literatúry dlhodobá nezamestnanosť je „novou sociálnou otázkou“, ktorú treba podľa mnohých vedeckých autorít Európy a sveta z oblasti zamestnanosti riešiť na princípe solidarity zamestnaných s nezamestnanými. Vzťah medzi týmito dvoma kategóriami sa už dlhodobo vyvíja v neprospech nezamestnaných. „Zákon jednej skupine Slovákov umožňuje pracovať aj vo viacerých súbežných pracovných pomeroch na plný úväzok až do sebazničenia, ale druhá skupina obyvateľov toho istého štátu v tom istom čase nemá šancu nájsť prácu ani na čiastočný pracovný úväzok,“ upozorňuje na paradoxný stav prof. Helena Barancová.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama