Výhoda z výhrady vo svedomí

Jožo a Fero, obaja vodiči u toho istého dopravného podniku, jazdili, ako bolo treba, v piatok i vo sviatok. Stalo sa, že v krajine uzákonili právo na uplatňovanie výhrady vo svedomí. I prišiel Jožo za podnikovým dispečerom a odvolal sa na nový zákon s tým, že ako veriaci človek nemôže slúžiť po nedeliach a sviatkoch. Dispečerovi sa to veľmi nezdalo, ale po porade s podnikovým právnikom Jožovej žiadosti napokon vyhovel. Jožo si teda vo sviatok výdatne pospal, zúčastnil sa na omši, sviatočne poobedoval s rodinou a spoločne si vyšli do prírody alebo do supermarketu. Večer sa Jožo venoval manželke a v najlepšej pohode nastupoval nasledujúce ráno do služby. Len Ferovi pribudlo zopár mimoriadnych služieb. Ale keď protestoval na dispečingu, zistil, že nakoľko nechodí do kostola, nemá svoju výhradu čím zdôvodniť. Jeho ďalšie osudy nie sú známe. Povráva sa, že keď ho jeho deti pomaly prestávali poznávať a manželka ho obvinila zo zanedbávania, dal sa Fero na pitie, vyhodili ho z práce a skončil ako bezdomovec. Znevýhodnení ateisti Ale teraz trochu vážnejšie. S výnimkou učiteľov, úradníkov a časti robotníctva sa na všetkých úsekoch života pracuje nepretržite, bez ohľadu na štátom stanovené dni pracovného pokoja alebo uznané cirkevné sviatky. Skúsme si predstaviť uplatňovanie výhrady zo svedomia v nepretržitých prevádzkach, v energetike, doprave, zdravotníctve, policajnej, havarijnej a vojenskej službe a vo veľkej časti obchodu. Predstavme si, že by sa uplatňovala raz v nedeľu (u kresťanov), inokedy v sobotu (u príslušníkov židovského náboženstva) či v piatok (pre moslimov). Na druhej strane, občania bez náboženského presvedčenia, podľa ústavy a pred zákonom síce rovnoprávni, by nemali v tomto prípade možnosť uplatniť si výhradu vo svedomí. Napriek cirkevným protiargumentom práve slovenská verzia tejto výhrady presadzuje rozdelenie občianskej spoločnosti na dve skupiny s rozdielnym postavením. Pokiaľ ide o svedomie, cirkevná (katolícka) argumentácia sa zdá vôbec problematická. Napríklad v piatok sa má veriaci postiť. Ale nemusí – ak je chorý, ak je na cestách, ak si nemôže zadovážiť pôstne jedlo. Alebo podľa cirkevného učenia primárnym účelom sexu je plodenie potomstva, sex nemá byť „zneužívaný“ na pohlavnú rozkoš pomocou umelej antikoncepcie alebo prerušením aktu. Veriaci manželský pár (mimomanželský sex cirkev zavrhuje) si však môže prilepšiť využitím „bezpečných dní“ v mesačnom cykle ženy. Cirkevné pravidlá s mnohými výnimkami Výnimky platia aj v iných vážnych prípadoch: ak sa veriaci síce previní proti nábožensko-cirkevnej norme, ale môže dokázať, že konal nedobrovoľne, najmä pod existenčným nátlakom či vo vážnom ohrození svojej osoby alebo rodiny. Ťažko uveriť, že by vtedy spovedníci odopreli veriacemu rozhrešenie. Možno odpustiť dokonca aj zločiny. Podmienkou však je, aby ich vinník naozaj úprimne oľutoval, a tam, kde je to možné, musí sa postarať o nápravu či náhradu. Náboženská, resp. cirkevná prax nie je teda zďaleka taká prísna, ako vyzerajú jej oficiálne normy. Toto zistenie umožňuje problém výhrady zo svedomia vnímať oveľa menej dramaticky. Na druhej strane treba pripomenúť, že napríklad v tej asi najpálčivejšej otázke – vzťahu veriaceho lekára a asistujúceho personálu k interrupcii – sa výhrada zo svedomia fakticky uplatňovala už počas minulého režimu, čo dnes priznávajú aj samotní zdravotníci. Tým skôr je to možné v súčasných podmienkach, aj bez osobitného zákona. Nanucovaný a nepotrebný zákon A už vôbec zrejme nebude nik nútený účinkovať pri umelom oplodňovaní, pri výskume antikoncepcie alebo klonovania. A že nik nemôže prinútiť nijakú ženu – tým menej veriacu katolíčku – k prerušeniu tehotenstva alebo katolíckych manželov, aby používali umelú antikoncepciu, už ani netreba zdôrazňovať. Dnes na Slovensku čelíme skôr opačnému problému. Otázka osobitného uzákonenia výhrady zo svedomia je tejto spoločnosti doslova nanucovaná, a to až tak ultimatívne, že dokonca viedla k vládnej kríze. Nejde o nič iné, ako o úsilie presadiť všeobecne – v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky – prvky konkrétnej náboženskej ideológie, etiky a cirkevného práva. Pravda, ide zároveň o logický dôsledok kontroverznej základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a vatikánskou Svätou stolicou, uzavretej – žiaľ – vinou niektorých politických strán, ich neprincipiálneho, oportunistického a krátkozrakého uvažovania. Autor je publicista