Nebezpečné chiméry ministra Zajaca (1)

Reformy zdravotníctva, resp. jeho reformátori sa pomaly už 14 rokov pretekajú, ako vytvoriť zdravotnícky systém, ktorý by spĺňal potreby obyvateľov. Súčasný minister nezačal na zelenej lúke, ako to pri svojom nástupe deklaroval, keď zároveň tvrdil, že on (konečne) dokáže urobiť zásadnú reformu. Rudolf Zajac – vlastnou súkromnou firmou kovaný manažér – mediálne predbehol vlastné reformy, keď pred (aj počas) ich spustením (o sebaprezentáciach v luxusných hoteloch ani nehovoriac) vyriekol niekoľko „vlasteneckých“ bonmotov: „Budeme mať jedného veľkého spojenca – našich občanov.“ Alebo: „Zdravotníctvo neslúži pacientom, ale samo sebe.“ Či: „Je to skvelý výsledok, neustúpim ani o krok a reformu dokončíme tak, aby slúžila našim občanom.“ „Ak sa mi do pol roka nepodarí prijať zákony, odstúpim.“ Aká je realita? Podľa najnovších prieskumov až dve tretiny občanov je nespokojných s reformou. V každej slušnej a demokratickej vláde by to urobilo poplach. A spustilo systém rýchlej reakcie... Slovenský premiér však reaguje tak, že sa postaví na úrade vlády vedľa svojho ministra a na improvizovanej „flash“ tlačovej besede de facto vysvetľuje národu, ako sa mýli. Možno len menej informovanému by sa mohlo zazdať, že v kresle ministra sedí človek, ktorému veľmi úprimne ide len o pacientov. Zlá kampaň? Zlá reforma? Je tu však už známe keby. Keby naozaj nešlo o dobre premyslený systém vymývania mozgov. Ide totiž o celý rad na seba nadväzujúcich klamstiev alebo, vznešenejšie povedané, chimér, ktoré majú vyfabrikovať dokonalú ilúziu reformy. Pre koho? Mediálna firma Omnipublic, ktorá dostala od ministerstva zdravotníctva peniaze zo Svetovej banky na propagáciu „zdravotníckej reformy“, ich minula už desiatky miliónov. Nešlo o dar. Ale o pôžičku, na ktorú sa budeme „zbierať“ všetci. Stihne to urobiť do konca volebného obdobia tak, aby sa aspoň formálne dalo povedať, že všetko prebehlo v normálnom režime? Presvedčí kontrolné orgány, že to nebol najdlhší zo všetkých tunelov, ktoré museli robiť a aj ďalej robia, niektoré provládne reklamné agentúry? A čo znamená až 74 percent „nechápajúcich“ občanov!? Zlú mediálnu kampaň? Zlú reformu? Zdá sa, že oboje. R. Zajac len dokončil reformu začatú Romanom Kováčom – prechod kompetencií na VÚC. Jeho ďalšie ekonomické kroky však pre nich znamenali katastrofu. Finanční manažéri, ale aj správne a dozorné rady nemocníc (kde sú dosadení najmä politickí nominanti bez vzdelania) nerozumejú zdravotníctvu a pri otázke, či vedia ekonomicky vyčísliť napríklad cenu jedného dňa u pacienta, ktorý trpel chronickou bolesťou, sa len čudne zatvária. Ako sa len začudoval prednosta chirurgického oddelenia i dekan LF UK, keď z Fakultnej nemocnici na Mickiewiczovej ulici v Bratislave chceli istú časť oddelenia „z racionalizačných dôvodov“ presunúť do Ružinova. Pritom Vedecká rada zdravotníckej univerzity koncom roka 2005 upozornila na to, že môže dôjsť k redukcii lôžok, ak dôjde k zmene vlastníckych vzťahov v nemocniciach, ktoré sú výučbovou bázou vysokých škôl. Použitie moci proti kritikom Spomeňme aj odpor odborníkov k ďalšiemu racionalizačnému opatreniu, zlúčeniu dvoch bratislavských nemocníc ešte ministrom R. Kováčom. Jedným z prvých krokov jeho nástupcu bola bombastická mediálna „náprava tejto chyby“, ktorou sa nemocnice naspäť rozdelili. Aby o niekoľko mesiacov zlúčil nemocnice Kramáre, Mickiewiczovu, Antolskú, Ružinov a Podunajské Biskupice. A reakcia odbornej verejnosti? Skoro žiadna. Bola úspešne potlačená brachiálnou mocou a zastrašovacími metódami. Stačilo za trest odvolať prof. MUDr. Petra Krištúfka, CSc. z funkcie riaditeľa Národného ústavu TBC a respiračných chorôb. Alebo doktora Soloviča z Vyšných Hágov. A dalo by sa pokračovať... O tom, že nejde o reformu, ale len o ďalšie bezduché ožobračovanie ľudí, navyše spojené s veľkou dávkou neprofesionality, svedčí aj jednoduchosť, s akou je možné vyvrátiť chiméry, ktoré minister Zajac šíri. Chiméra č. 1: v zdravotníctve sa pracuje neefektívne, plytvá sa zdrojmi Za aký by potom minister zdravotníctva označil americký systém, v ktorom sa na osobu a rok (pri porovnateľných dolároch) vyčleňuje asi 4 000 dolárov? Rakúsky do svojho občana investoval 1 894 dolárov, český 937. Slovenská vláda však jeho zdravie „ohodnotila“ na 380 dolárov. Je teda naozaj ešte z čoho plytvať? Veď z necelých 5 percent z hrubého domáceho produktu (HDP) určených na zdravotníctvo priemerných európskych vyše 8 percent tak skoro nedosiahneme. Navyše, keď náš HDP na hlavu v absolútnych číslach je výrazne nižší. Takže, ak napríklad nemocnica II. typu dostane ročne 100 miliónov slovenských korún, taká istá v ČR dostane 300 miliónov českých. A to je odpoveď aj na údajné plytvanie liekmi. Lebo ak tá nemocnica vydá na ne asi 40 miliónov korún, tak je to 40 percent zo 100 miliónov. Ale to je niečo iné, než 40 percent z 300 miliónov! Na slovenského občana sa ročne predpíšu lieky asi za 60 dolárov. V porovnaní s tým, koľko sa vynakladá (od 300 do 2 000 dolárov) na lieky v krajinách EÚ, je to hranica rizika, resp. ohrozenia pacientov, v zmysle liečby lege artis ani nehovoriac. Alebo im toto vysoké číslo „robia“ nedisciplinovaní „požierači“ liekov, hypochondri a tak podobne? Nie, ceny liekov sú totiž naozaj všade vo svete vysoké. Chiméra č. 2: Spoplatnenie liekov zastaví ich spotrebu R. Zajac kedysi, keď len hľadal agendu a finančné skupiny, tvrdil, že sa ročne vraj vyhodí 32 ton liekov. Preto sa rozhodol tento trend zastaviť ich čiastočným spoplatnením. Lebo čo je zadarmo, to si nikto neváži. Ide o klamlivú až nebezpečnú informáciu, ktorá má zabezpečiť zlegalizovanie výberu peňazí. Goebbelsovsky zaberajúce klamstvo. Verejnosť sa totiž nedozvedela, že zväčša ide o lieky z lekární a skladov po uplynutí doby spotreby, nie tie, ktoré donesú do lekární pacienti. Tých je zanedbateľné množstvo. Navyše zabudli odrátať hmotnosť obalov, čím sa toto číslo zredukovalo na polovicu. Ak by sme ho napokon vydelili počtom obyvateľov, vyjde nám, že jeden človek ročne vyhodí 0,00292 gramov liekov. Naozaj ho za takúto „márnotratnosť“ treba tak necitlivo trestať a osočovať? Zjednodušene sa v liekovej politike stalo len toľko, že do nej vstúpili tí, ktorí dnes vlastnia zdravotnícke zariadenia, poisťovne, ale aj lekárne. V staroveku bolo zakázané, aby lekár zároveň vlastnil lekáreň. Dnes o tejto téme minister mlčí. Poslúžila a tak ju odložil do archívu svojho ideologického arzenálu. Chiméra č. 3: 80 percent peňazí nemocníc ide na platy lekárov Aj preto minister tak úpenlivo presadzoval zákon o verejnej službe, ktorý mu nakoniec v parlamente neprešiel. Plat lekára s dvoma atestáciami by bol po jeho prijatí vo výške 10 400 korún a ostatné peniaze mu mal doplatiť jeho nadriadený, resp. riaditeľ. Ako keby neplatilo, že práca lekárov nemocnici je prácou tímovou, len ťažko zastupiteľnou. Minister vedel, že peniaze nie sú, preto zodpovednosť za fungovanie nemocníc preniesol na plecia riaditeľov a spor by sa elegantne preniesol na inú úroveň. Tvrdenie, že niektorí by zarábali aj 100-tisíc mesačne, by bolo úsmevné, keby to všetko nebolo také smutné. Veď nemocnice reálne dostávajú od 40 do 80 percent z toho, čo na svoje bezproblémovejšie fungovanie potrebujú. R. Zajac je jediným ministrom, ktorý nežiadal viac financií. Ministrom, ktorý sa chválil, že transformáciu zvládne bez peňazí, ba okamžite ušetrí. Verejnoprávna televízia dostala na prvú fázu transformácie 300 miliónov na odstupné, lebo transformáciu nemožno nikde a nikdy urobiť bez úvodných investícií. Inak je len bezduchou reštrikciou. S ministrom „nezakývalo“ ani to, keď sa daň z pridanej hodnoty (DPH) zvýšila najskôr z 10 percent na 14 a potom dokonca až na 19 percent, čo nemocnice uvrhlo do ešte väčšej chudoby, ani zvýšenie cien elektriky, plynu, vody, benzínu a podobne. Nádej na zlepšenie sa definitívne vytratila. Nevytratilo sa však odhodlanie ministra pokračovať ďalej. Nevšímal si, že len na lieky tak vydáme skoro 2 miliardy korún navyše. Spolu ide o asi 4,5 miliardy, ktoré sa však nedotknuté vrátia späť do štátneho rozpočtu. V Anglicku je na lieky nulová DPH, v ČR 5-percentná. Ak vzrástla DPH na 19 percent, cena liekov automaticky vzrástla, k tomu si prirátajme 14 percent pre distributéra, 21 percent pre lekárne. A tak sa slovenskí pacienti „ocitli“ rozdelení možno až do piatich kategórií. Povedzme: A – veľmi bohatí, B – bohatí, C – priemerne žijúci, D – živoriaci, E – žijúci pod hranicou chudoby a biedy. Aké sú na Slovensku ich vzájomné pomery? Ako sa potom bude definovať rovnosť a dostupnosť a kvalita zdravotníckej starostlivosti, ako nám to odporúča Svetová zdravotnícka organizácia? Minister ani slovkom nikdy nepovedal, že si to „rozdá“ s ministrom financií, aby boli lieky (napríklad) od platieb DPH oslobodené. Taký „frajer“ on naozaj nie je... Totiž, kedysi mu robil poradcu pre oblasť zdravotníctva. Ešte vtedy, keď sedel ako majiteľ firmy Tatra Alpine. Prečo Slovensko nemá napríklad už svoj gamanôž? (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je samostatný odborný asistent Fakulty verejného zdravotníctva SZU na Katedre výchovy k zdraviu a medicínskej pedagogiky a Katedre medicínskej etiky