Vzdelanie namiesto „bolestivých reforiem“
V európskom politickom diskurze v posledných rokoch často počúvame o reformách, ktoré sú „bolestivé, no nevyhnutné“. Aj na príklade zamestnanosti a vzdelávania však vidno, že politika sa neriadi iba nevyhnutnosťou situácie, ale aj názormi politikov. Jedným z cieľov Lisabonskej stratégie je zvýšiť celkovú zamestnanosť európskej populácie na úroveň 70 percent. Reformy trhu práce (napríklad vo Francúzsku či Nemecku) vykonávané v mene tohto cieľa sú príčinou sociálnych nepokojov. Ľudia ich chápu ako útok na svoje sociálne práva. Vlády, ekonómovia, médiá odpovedajú mantrou „bolestivé, no nevyhnutné“. Štúdia Zamestnanosť a konkurencieschopnosť: Kľúčová úloha vzdelávania, ktorú vo februári 2006 publikoval Daniel Gros, riaditeľ Centra pre európske politické štúdie, vidí veci inak. Jej základnou premisou je: „Ak by európske krajiny investovali viac do vzdelávania, zaobišli by sa bez bolestivých reforiem trhu práce, ktoré nijak nezvyšujú zamestnanosť.“ Mocenský posunLisabonská stratégia stála pôvodne na troch pilieroch – podpore ekonomickej konkurencieschopnosti, sociálnej inklúzie a environmentálnej udržateľnosti. Ako taká bola výsledkom politického kompromisu v Európe na konci 21. storočia. Problémy v mnohých európskych ekonomikách, a najmä tých najväčších, spolu s mocenským ústupom ľavicových strán, respektíve ich posunom bližšie k centru, viedli k posunu ťažiska európskeho politického kompromisu. V ekonomickej a sociálnej rovine to znamená presadzovanie liberálnych politík. Mocenský a ideologický posun sa odrazil aj na pozmenenej Lisabonskej stratégii prijatej v marci 2005. Hoci problémom bola skôr malá angažovanosť členských krajín a národných aktérov v lisabonskom procese, zmena sa dotkla aj obsahu stratégie. Európska politická špička zdôrazňovala, že tri piliere ostávajú zachované, no dôraz bol položený jednoznačne na ekonomickú konkurencieschopnosť. Zo sociálnej kohézie ostal iba cieľ zvyšovania zamestnanosti, bez ohľadu na kvalitu vytváraných pracovných miest. Vzdelanie a zamestnanosť V súčasnosti je priemerná úroveň zamestnanosti v Európskej únii približne 64 – 65 percent, teda asi päť percent pod lisabonským cieľom. Od roku 2000 sa zvýšila o dve percentá. Daniel Gros tvrdí, že tento nárast možno vysvetliť výlučne zmenami (k lepšiemu) v kvalifikácii pracovnej sily v EÚ. Reformy trhu práce nemali žiaden pozorovateľný dosah na zvýšenie zamestnanosti, v skupine nízkokvalifikovaných osôb sa zamestnanosť napriek tomu zhoršila. Pri hodnotení ekonomickej úspešnosti je EÚ často porovnávaná so Spojenými štátmi. Aj v oblasti zamestnanosti nie je toto porovnanie z európskeho pohľadu priaznivé. Ak sa však pozrieme na zamestnanosť jednotlivých skupín obyvateľstva podľa úrovne dosiahnutého vzdelania, vidíme, že európska ekonomika je schopná zamestnať jednotlivé skupiny rovnako dobre ako americká. Problémom je, že v modernom hospodárstve je zamestnateľnosť nízkokvalifikovaných ľudí omnoho nižšia – a v európskych krajinách je takých ľudí príliš veľa. Ďalší dôkaz poskytujú rozdiely medzi krajinami Európskej únie. Ak sa dnes hovorí, že „Európska únia nesplní do roku 2010 svoje Lisabonské ciele“, nie je to úplne pravda. Niektoré krajiny ich plnia už dnes. Zamestnanosť v severských krajinách (Švédsko, Dánsko, Fínsko) je vysoká a tie isté krajiny inve-stujú dostatočne veľa do rozvoja ľudského kapitálu a vzdelania. Výskum a vývoj Evidentná je aj súvislosť medzi výdavkami na vzdelávanie a podporou výskumu vývoja. Daniel Gros v štúdii uvádza, že ak majú byť výdavky na výskum a vývoj vo výške 3 percent HDP (ďalší z lisabonských cieľov) výskumnou sférou zmysluplne a efektívne využité, musí mať vybudovanú dostatočnú absorbčnú schopnosť. Jej súčasťou je aj potreba zvýšenia podielu absolventov vysokých škôl na úroveň približne 30 percent. Ak sa má stať Európa lídrom vo výskume a technológiách, nestačí len budovať a podporovať špičkové inštitúty. Tie musia mať zabezpečenú dostatočnú základňu vo vzdelanej populácii. Vytváranie poznatkovo orientovanej ekonomiky sa však, ako ukazujú napríklad skúsenosti zo severských krajín, nemôže zamerať len na podporu univerzít. Tie zohrávajú veľmi dôležitú úlohu, potrebujú však kvalitné základné a stredné školy a nedokážu nahradiť inštitúty celoživotného vzdelávania či rekvalifikácie, ktoré majú byť pevnou súčasťou aktívnej politiky trhu práce. Viac práce Z vyššie uvedených faktov Daniel Gros vyvodzuje, že pri zvýšení vzdelania obyvateľstva sa zvyšuje aj úroveň zamestnanosti. Vo všeobecnejšej rovine potom môžeme konštatovať, že správne cielené verejné výdavky sú dôležitým faktorom budovania konkurencieschopnej ekonomiky a štát by sa nemal vzdávať nástrojov regulácie ekonomického života. Grosova štúdia sa zaoberala len pôvodnými pätnástimi členskými krajinami EÚ. Ak by sme však vztiahli jej závery na Slovensko, z „reformného tigra“ sa stane problémový žiak. Do rozvoja ľudského kapitálu investujeme menej než väčšina ostatných rozvinutých členských krajín. Pri riešení dlhodobo vysokej nezamestnanosti sme tak odkázaní na hry so štatistikami. Okrem toho, celá diskusia o reforme vysokoškolského vzdelávania sa sústredila na konflikt ohľadom zavedenia poplatkov za štúdium, ktoré nemohli vyriešiť zásadný problém slovenského vysokého školstva – nedostatok zdrojov – a vychádzali z ideologického presvedčenia o správnosti zavádzania „trhových pravidiel“ do vzdelávania. Pokiaľ ide o základné školstvo, kompetencie v tejto oblasti boli prenesené na samosprávy bez potrebných zdrojov, čo sa prejaví v znižovaní jeho kvality, najmä v ekonomicky zaostávajúcich regiónoch. Opäť sa potvrdzuje, že existujú „reformy“ a „reformy“. Niektoré do človeka investujú. Iné ho vidia ako bariéru, cez ktorú treba pretlačiť „bolestivé, no nutné“ opatrenia.
