V čom sa mýli pán Oravec?
Nedávno na konferencii, ktorú organizovala Spoločnosť pre zahraničnú politiku, odznela kritika neoliberalizmu z úst prezidenta Ivana Gašparoviča. Ten označil neobmedzený kapitalizmus, resp. bezbrehý liberalizmus za jednu z politických hrozieb pre Slovensko. Spomenul, že v samotnej liberálnej tradícii politického myslenia sa už dlhodobo pracuje s reformovaným poňatím slobody, ktorá už pre moderných liberálov nie je len slobodou obchodnej činnosti a mobility kapitálu, ale ktorá má pre nich aj sociálny rozmer. Inými slovami, občan musí mať zabezpečené materiálne podmienky na reálne využitie svojej formálnej slobody. Tieto materiálne podmienky mu musí zabezpečiť štát. Na pána prezidenta ostro zareagoval predseda Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec. Odmietol vnímanie neoliberalizmu ako hrozby a označil kritiku neobmedzeného kapitalizmu ako „ľavičiarsku“. Voľný pohyb kapitálu pritom označil za základnú hodnotu, na ktorej stojí pokrok západnej civilizácie, pričom nezabudol pripomenúť, že základnými hodnotami musí zostať individuálna sloboda vlastníctva a voľný obchod. Tak velí klasický liberalizmus. Spravodlivosť podľa pána Oravca Treba si uvedomiť, že za krátkou (no zato ideologicky veľmi priamočiarou a nadšenou) obhajobou neoliberalizmu z pozície pána Oravca stojí určitá koncepcia spravodlivosti. Isteže, možno namietať, že z hľadiska pána Oravca ide o čisto pragmatický zámer chrániť si vlastné záujmy. Pre predsedu podnikateľského združenia je celkom pochopiteľné, že je obhajcom ideológie, ktorá ospravedlňuje čo najväčšiu voľnosť kapitálu a posvätné právo vlastniť. Ibaže ideológia, na ktorú sa odvoláva, má svoje ideové krytie v podobe filozofickej teórie. Podľa tej je individuálna sloboda vlastníctva základom každej morálnej úvahy a štát môže zasahovať do tejto slobody iba v prípade ochrany bezpečnosti jednotlivcov. Neoliberálna spravodlivosť teda velí, že človek má oprávnenie na to, čo nadobudol legálnou cestou a nech už toto oprávnenie plodí akokoľvek veľkú sociálnu nerovnosť či chudobu, štát nemôže siahať na slobodu jednotlivca (či už formou daní, reguláciou voľného obchodu alebo socializáciou jeho vlastníctva). Zázračná premena pána Oravca Neoliberálna spravodlivosť, na ktorú sa implicitne odvoláva pán Oravec, však má vážne morálne nedostatky. Ak budeme sledovať spôsob argumentácie, ktorý ponúka americký moderný liberál John Rawls, poľahky sa dostaneme k slabinám tohto poňatia spravodlivosti. Treba sa len zamyslieť nad pozíciou pána Oravca. Je to človek, ktorý má relatívne slušný príjem, pochádza z dobrej rodiny, jeho pozícia na trhu je uľahčená jeho vzdelaním, sociálnym statusom, materiálnym zázemím, možno aj dostatočným kapitálom. Ako taký nereprezentuje nejaký neutrálny subjekt, ktorý o spravodlivosti a slobode vynáša nestranné súdy. Naopak, jeho pohľad je krajne zaujatý, čo však morálna teória nepripúšťa. Morálka velí, aby sa človek odosobnil od svojich záujmov, keď chce uvažovať o spravodlivosti. Aby teda mohol pán Oravec vyniesť nejaký neutrálny výrok o tom, čo je spravodlivé a čo znamená sloboda, musíme ho odosobniť od jeho aktuálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho aktuálnej pozície. Predstavme si teda pán Oravca ako človeka, ktorý nepozná výšku svojho príjmu, nevie, či sa narodil do dobrej rodiny, nevie, či má vôbec nejaké vzdelanie, nepozná svoj sociálny status. Podľa vzoru Rawlsovej metódy, zakryme jeho aktuálne poznatky o sebe takzvaným závojom nevedomosti. Pán Oravec odrazu nemôže obhajovať svoje aktuálne záujmy a môže o spravodlivosti hovoriť nezaujato a nestranne. Musí si totiž predstaviť, že nie je predstaviteľ podnikateľskej triedy s dobrým vzdelaním a naakumulovaným kapitálom, ale môže byť aj chudobný človek bez vzdelania, vyrastajúci v rozvrátenej rodine, bez materiálneho zázemia. Musí rátať s možnosťou, že je človekom, ktorý v živote nemal šťastie narodiť sa do dobrej bohatej rodinky, že nemal talent a schopnosti vynikať vo vzdelávacom procese a nedostal do vienka kapitál, aby rozbehol svoju podnikateľskú činnosť. Ako budú vyzerať výroky o spravodlivosti a slobode z tejto neutrálnej pozície pána Oravca? Pán Oravec súhlasí so sociálnym štátom Ak sa pána Oravca za závojom nevedomosti niekto opýta, ako si predstavuje spravodlivé rozdelenie slobody, príležitostí a majetku, odrazu asi nebude s takým podnikateľským nadšením trvať na tom, že rozdelenie týchto základných zdrojov má byť ponechané na voľnú hru trhu. Uvedomí si, že ako človek, ktorý možno nemá bohvieaké vzdelanie, sociálny status či zázemie, má veľmi malú šanci presadiť sa na trhu. Nebude preto nastojiť na neobmedzenom kapitalizme. Pán Oravec ako racionálne uvažujúci človek by si v danom prípade celkom určite zvolil rovné rozdelenie slobody a príležitostí. Rovné rozdelenie majetku by azda nežiadal, veď slušný život môže viesť aj napriek tomu, že má menej ako iní. Určite by však trval na tom, že aj v prípade, keby sa ocitol na dne (čo je vzhľadom na jeho nevedomosť o svojej pozícii celkom pravdepodobná alternatíva, minimálne tak isto, ako každá iná alternatíva), spravodlivý mechanizmus v spoločnosti by mal zabezpečiť, aby jeho životná úroveň bola dostatočná, aby mal za každých okolností zaručený majetok, ktorý by mu doprial sebaúctu, ako aj bezplatné vzdelanie, ktoré by mu otvorilo viac životných príležitostí. Podľa Rawlsovej teórie by pán Oravec pripustil sociálnu a majetkovú nerovnosť iba v prípade, že by táto nerovnosť slúžila na čo najväčší prospech tých najmenej zvýhodnených, a teda na čo najväčší prospech chudobnejších jednotlivcov. Návrat pána Oravca do oblasti mimo morálky Pán Oravec odrazu nie je neoliberál. Odrazu neobhajuje absolútnu slobodu jednotlivca, pretože vie, že je dôležité platiť dane (a asi aj progresívne dane pre bohatších), aby spoločenský mechanizmus (sociálny štát, samospráva či iný druh spoločenstva) mohol zabezpečiť každému jednotlivcovi skutočné využitie jeho formálnej slobody. Zrazu pán Oravec skalopevne neobhajuje záujmy bohatších a neodmieta spoločenské prerozdeľovanie. Je to preto, že jeho pohľad je nestranný, resp. morálny. Aj jeho predstava slobody má odrazu aj morálny rozmer. A presne o tom hovoril prezident Gašparovič, keď spomenul, že sloboda sa dá vnímať aj inak. Sociálna spravodlivosť velí, aby človek mal materiálne zabezpečenie na adekvátne využitie svojej formálnej slobody. Som si istý, že keď z pána Oravca odkryjeme náš fiktívny závoj nevedomosti, jeho názory sa opäť vrátia do pôvodnej polohy. S radosťou sa znovu nájde ako bohatý, úspešný človek, ktorý mal v živote šťastie. Strasie zo seba spomienku na závoj nevedomosti ako zlý sen a zase sa oddá nekompromisnej obhajobe svojich záujmov. Ibaže my už budeme vedieť, že pán Oravec neobhajuje svoju pozíciu z hľadiska nestrannosti a morálky. Jeho názory stratia na presvedčivosti, pretože nebudú mať morálne krytie. Neoliberálna spravodlivosť sa ukáže ako koncepcia, ktorá myslí iba na tých šťastnejších jednotlivcov a zabúda na väčšinu ľudí, ktorí v živote také šťastie nemali. Morálka vyžaduje sociálny štát Naopak, koncepcia sociálnej spravodlivosti, ktorá takisto vyšla z tradícií liberálneho myslenia, dokáže z morálneho hľadiska veľmi presvedčivo argumentovať v prospech prerozdeľovania, regulácie ekonomiky, ako aj ďalších štátnych zásahov do formálnej slobody jednotlivca vlastniť a obchodovať. Z tejto morálnej perspektívy sa možno pýtať, čo sociálna spravodlivosť vyžaduje. Možno Rawls nemá pravdu vo všetkom, čo vniesol do svojich princípov spravodlivosti. Osobne sa nazdávam, že sociálna spravodlivosť vyžaduje ostrejšie zásahy do kapitalizmu, než ktoré pripúšťa Rawls. Jedno je však isté: usvedčil názory všetkých pánov Oravcov z krajnej zaujatosti. Dal za pravdu všetkým tým, ktorých pán Oravec pohrdlivo označil za „ľavičiarskych“. Je sympatické, že v takejto spoločnosti sa na chvíľu ocitol aj prezident Gašparovič svojou kritikou neoliberalizmu. Autor je politológ
