Reklama
Reklama

Tlak vládnych politikov: súd pošliapal ústavné práva

Okrídlená veta, že ak sa história opakuje, tak je to buď fraška alebo tragédia, sa v týchto dňoch na Slovensku do bodky napĺňa. Po troch rokoch a dva a pol mesiacoch okresný súd v Bratislave opäť zakázal štrajk.
Počet zobrazení: 970
2fpotoCB-m.jpg

Okrídlená veta, že ak sa história opakuje, tak je to buď fraška alebo tragédia, sa v týchto dňoch na Slovensku do bodky napĺňa. Po troch rokoch a dva a pol mesiacoch okresný súd v Bratislave opäť zakázal štrajk. V roku 2003 po pol roku krajský súd rozhodol, že okresná sudkyňa vtedy postupovala protizákonne. Rozhodla však po verejnom politickom tlaku zo strany vládnych politikov, ktorého sme svedkami aj teraz, proti štrajku lekárov. Opäť okresná sudkyňa – hoci iná – odňala pracujúcim jedno zo základných občianskych práv. Opäť po surovom politickom nátlaku. Štrajk lekárov mal prísť skôr. Odhaľuje totiž, čo zo Slovenska urobila bezohľadná Dzurindova vláda. Sme banánovou republikou s autoritatívnou vládou, ktorá síce inými prostriedkami, ale s rovnakým výsledkom ako Alexander Lukašenko v Bielorusku zasahuje proti vlastným nespokojným občanom. Škandalizácia oponentov namiesto dialógu Štrajk lekárov nebol neočakávanou akciou, ale logickým dôsledkom dvojročného úsilia odborníkov aspoň zmierniť negatívne dosahy zvrhlej „reformy“ zdravotníctva. Postup lekárov, ostatných zdravotníckych pracovníkov, lekárnikov a napokon i pacientov bol mierny, systematický, maximálne ústretový voči vláde i parlamentu a (na rozdiel od návrhov ministra Zajaca) vždy seriózne podložený argumentmi. V tomto prípade sa naozaj potvrdilo, že štrajk je pre zamestnancov poslednou možnosťou pri obrane svojich práv, hoci tentoraz zdravotníci bojujú aj za pacientov. Pred štrajkom to skúšali miernejšie, ale vláda, vedomá si toho, že kým nemocnice fungujú, nič sa z hľadiska verejnosti vlastne nedeje, odolávala návrhom a arogantne odmietala dialóg s odborníkmi i opozíciou. Tvrdenia vládnych predstaviteľov, že zdravotníci zneužívajú predvolebný čas, odhaľuje ich ľahostajnosť k vlastným občanom. Veci, ktoré chcú lekári i sestry presadiť štrajkom, mohli byť už vyriešené, záležalo len na vôli Rudolfa Zajaca a Mikuláša Dzurindu. Nie je vinou občanov, že politici ich počúvajú a tvária sa ústretovo len pred voľbami. Štrajk lekárov nie je výsledkom predvolebných hier opozície, lebo žiadna strana u nás nemá takú silu, aby za jej politický úspech riskovali stovky ľudí po celom Slovensku. Tento štrajk je výsledkom pochopenia reality slovenskej pseudodemokracie: občan má silu a reálnu moc iba chvíľočku, raz za štyri roky. Pravicové vlády M. Dzurindu urobili z ľudí, ktorí sa správajú ako občania, iba handry, v horšom prípade nepriateľov, ktorých treba sofistikovanými metódami likvidovať. Tento postup zvolila vládna pravica aj v prípade nespokojných lekárov. Minister Zajac sa celé štyri roky nestretol so zástupcami Slovenskej lekárskej komory, ale keď tá vyzvala svojich členov, aby nepodpisovali protizákonné zmluvy, ktoré si vymysleli zdravotné poisťovne v rukách pravicových ministrov, obvinil jej generálneho sekretára z prepojenia so Smerom. Škandalizácii priamo z premiérových úst sa nevyhla ani košická reprezentantka komory, lebo si dovolila využiť svoje ústavné občianske právo a kandidovala vo voľbách, ale nie za SDKÚ. „Utajené“ rozhodnutie Minulý týždeň sme sa dožili ďalšieho tvrdého úderu pod pás demokracii, keď sudkyňa okresného súdu Bratislava II zakázala lekárom štrajkovať. Presnejšie, nariadila im počas štrajku riadne pracovať. Podľa slovníka je štrajk „protest zamestnancov formou zastavenia práce“. Ak teda ústava hovorí, že lekári majú právo na štrajk, nemožno ich nútiť, aby počas neho „poskytovali zdravotnícku starostlivosť v plnom rozsahu, ako to stanovuje zákon“. Práca lekára či sestry obsahuje iba „poskytovanie zdravotníckej starostlivosti“, ak ju musia robiť, tak vlastne nesmú štrajkovať. Zákaz štrajku nemá oporu v legislatíve, lebo ústava výslovne zaručuje právo na štrajk a z tohto práva vyníma len sudcov, prokurátorov, príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníkov a zamestnancov hasičských a záchranných zborov. Ešte podivuhodnejší je spôsob, akým sudkyňa rozhodla. Podľa ministra Zajaca vydala predbežné opatrenie v stredu, zdá sa, že vo chvíli, keď sa zdravotníci a ďalší občania stretli na námestí v Bratislave. Lenže v ten deň s ňou osobne telefonovala redaktorka denníka SME, ktorej sudkyňa povedala, že nevie, kedy o návrhu na zastavenie štrajku rozhodne. Okrem toho, minister to novinárom povedal len akoby náhodou, po oficiálnej tlačovke, na chodbe pri toaletách s tým, že mu to oznámil riaditeľ bratislavskej fakultnej nemocnice V. Potičný. Ten však mal už v tom čase voľno a v práci vôbec nebol. „Najlepšie“ na tom je, verejnosť dostala šancu dozvedieť sa o súdnom zákaze štrajku až na zelený štvrtok popoludní, keď sa už novinári nemohli sudkyne na nič spýtať, lebo, samozrejme, na súde už okrem vrátnika nikto nebol. Vzhľadom na ďalšie štyri dni voľna si takto sudkyňa vytvorila priestor, aby sa vyhla najhorúcejším otázkam, lebo aj novinári zvyknú na Slovensku rýchlo vychladnúť. Spoliehajúc sa na pravidlo, že u nás každé „čudo“ trvá tri dni, okamžite zbavila sa zodpovednosti vysvetliť svoje podivné rozhodnutie občanom, ktorí ju platia. Právo na štrajk fakticky neexistuje Nechcem sudkyňu podceňovať, ale tento postup nemohla vymyslieť sama. Nebýva centrom mediálneho záujmu a nevie, ako novinári u nás fungujú. Už vôbec nepozná rozhodovacie stratégie a neovláda krízové komunikačné nástroje a postupy politických strán vo vzťahu k verejnosti. S pravdepodobnosťou na úrovni istoty možno teda konštatovať, že o jej postupe rozhodol niekto s politickou mocou, ktorá mu umožňuje zasahovať do „nezávislého“ súdnictva. Pri hľadaní odpovede na otázku „kto“ nemožno obísť rýchly „prestup“ ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej od KDH do SDKÚ, za ktorú nedávna „nestranícka odborníčka“ už aj kandiduje do parlamentu. Napokon, ako štátna tajomníčka už takúto situáciu zažila. Začiatkom februára 2003 sudkyňa okresného súdu Bratislava I rovnakým spôsobom, v rovnako vybičovanej atmosfére surového politického nátlaku a nevyberaných útokov vládnych predstaviteľov na odborárov, protizákonne zakázala štrajk železničiarov. Tí sa vtedy odvolali a na krajskom súde vyhrali. Ten rozhodol, že okresná sudkyňa porušila zákon, keď v tejto veci vôbec rozhodovala. Vedenie štátnych železníc v rukách SDKÚ totiž vtedy dalo hneď tri podania proti štrajku. Rôznym sudcom ich podali po sebe s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo prví dvaja sudcovia nechceli podaniu vyhovieť. Uvedomovali si, že neexistuje zákonná opora pre zákaz štrajku. Minister spravodlivosti Daniel Lipšic vtedy ani neskôr neinicioval proti tejto sudkyni ani len disciplinárne konanie, hoci sudkyňa vedela o predošlých podaniach, vedela, že zákon sudcovi zakazuje konať, ak v tej istej veci prebieha na súde ďalšie súdne konanie, a teda vedome porušovala zákon. Aj minulotýždňový zákaz štrajku zdravotníkov v Bratislave dokázal, že sudcovia sa neboja vedome pošliapať zákon, ak majú dostatočnú politickú podporu. Vládnuca pravica si urobila trhací kalendár z tých častí ústavy, ktorá garantuje viaceré sociálne i politické práva. Právo na štrajk, hoci je krajným, je jedným zo základných nástrojov odborárskeho boja, ale na Slovensku je prakticky nevyužiteľné. Ústava ho síce formálne v článku 37 ods. 4 zaručuje, ale podmienky má stanoviť zákon, ktorý dodnes nemáme. Odstraňovanie demokratického poriadku O niektorých formách i obmedzeniach práva na štrajk hovorí niekoľko zákonov, ale ucelená a širokej verejnosti zrozumiteľná právna norma chýba. Tento stav umožňuje rôzne vysvetlenia a dáva priestor nepoctivým a nečestným sudcom na zneužívanie svojho postavenia. Predovšetkým však dáva priestor politikom, ktorý sa štrajkov oprávnene boja. Ide o tých, ktorý konajú vo svoj vlastný prospech, ignorujú návrhy občanov a odborníkov a arogantne odmietajú partnerský dialóg s oponentmi. Takí dnes okupujú slovenskú vládu a zdravotníctvo je najviditeľnejším príkladom ich prístupu. Je jasné, že Dzurindova vláda vytvára na Slovensku atmosféru občianskeho strachu, v ktorej sa občania majú báť bojovať za svoje zákonné práva. Dzurindova vláda vytvára atmosféru, v ktorej má čo najviac občanov stratiť akýkoľvek záujem o politiku a má prestať veriť, že občianskou aktivitou môžu niečo dosiahnuť. To, čo sa dnes na Slovensku deje, je demontáž skutočne demokratického systému a jeho nahradenie formálnymi znakmi demokratického štátu. Podľa článku 32 Ústavy SR „občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“ Nedostali sme sa na prah takejto situácie? Autor je spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama