Ak treba, tak si rozumejú
Nielen profesionálni diplomati vedia podľa toho, ako dlho spolu prezidenti, hovoria a najmä o čom hovoria charakterizovať úroveň dvojstranných vzťahov. Vladimír Putin so svojím partnerom z Kazachstanu pri poslednej návšteve v Moskve diskutoval viac ako dve a pol hodiny. Za 150 minút sa dohodli na mnohom. Na čom? Prezident Nursultan Nazarbajev na záverečnej tlačovej konferencii mal na tvári spokojný úsmev. Neočakávane (ako pre koho) sa mu podarilo dohodnúť s Moskvou zvýšenie prepravných kapacít v sieti ropovodov Kaspického ropovodného konzorcia (KTK) z 28 mil. na 67 mil. ton ropy. To znamená, že objem ropy z Kazachstanu, ktorá sa ďalej prepravuje z čiernomorského prístavu Novorossijsk, sa zvýši na 40 miliónov ton. Doteraz sa Moskva takejto dohode bránila, pretože ju považovala za nevýhodnú pre seba. Problém je totiž v tom, že z Novorossijsku sa ropa dopravuje ďalej do Európy tankermi cez Bospor a Dardanely. Turecko, či už ako verný spojenec USA alebo ako historický rival Ruska v regióne Čierneho mora, stanovilo Moskve prevoznú kvótu 100 mil. ton ropy ročne cez prielivy. Ak teda 40 mil. ton zoberie Kazachstan, Rusku ostane len 60 mil. ton. Tak prečo šiel V. Putin na nevýhodne vyzerajúci obchod? Moskvu netreba podceňovať V sprievode N. Nazarbajeva bol aj jeho zať Timur Kulibaev, ktorý okrem zaťovania zastáva post poradcu prezidenta pre energetické otázky. V kuloároch prezradil podstatu dohody. Rusko totiž už dlhšiu dobu pociťuje náladovosť Ankary, ktorá pod závojom rôznych dôvodov (ekológia, bezpečnosť plavby a pod.) spôsobuje Moskve ťažkosti. Preto Rusko realizuje alternatívny projekt ropovodu Burgas – Aleksandropulos. Alternatívny zraniteľným tureckým prielivom. Cez územie Bulharska a Grécka sa tak bude môcť exportovať ropu na svetové trhy. Na druhej strane Kremeľ v idylickej atmosfére sa zatiaľ nerozhodol, či priklepne Astane výmenné kvóty na 12 mil. ton ropy z Kazachstanu, ktorá bola predaná rafinérii Mazeikiu v Litve. 53 percent akcií tejto rafinérie totiž vlastní problémový JUKOS, ktorý by ich chcel predať investorovi z Kazachstanu. Ak by sa biznis s ropou uskutočnil, JUKOS by mohol zo zisku z predaja ropných produktov vyplatiť časť svojho dlhu. V kombinácii začínajúceho bankrotu Rosneftu a postavenia JUKOSU v Rusku sa záujmy Moskvy a Astany v tejto otázke zatiaľ rozchádzajú. Ak nie Moskvy, tak aspoň časti kremeľského Leviathana. To nebola jediná „senzácia“. Vicepremiér a minister obrany Ruskej federácie Sergej Ivanov dohodol s ministerkou financií Kazachstanu Natáliou Koržovou zníženie nájmu o 3 mil. amerických dolárov ročne za využívanie vojenských polygónov v Kazachstane ruskými ozbrojenými silami. Pritom rokovania o výške nájmu prebiehali medzi Moskvou a Astanou bez hmatateľných výsledkov skoro deväť rokov. Astanu už vôbec Ak je V. Putin pragmatik macchiavellistického razenia a N. Nazarbajev patrí medzi politické líšky starej straníckej nomenklatúrnej školy, potom je jasné, že si nechali v rukáve nejaké tromfy, ktoré akože vyriešia neskôr. Medzi otázky, ktoré sa „nedarí“ dohodnúť, je nákup uránovej rudy z Kazachstanu. Zatiaľ sa uránovo bohatý Kazachstan a nezaťaženými kapacitami spracovania nervózne Rusko dohodli na expertných rokovaniach. Tie by mali vyústiť podľa oficiálnej správy z prezidentského stretnutia do projektov „...spoločnej ťažby v Kazachstane a obohatenia v Rusku...“ Lenže Moskva súbežne rokuje aj s Uzbekistanom, ktorý má tiež dostatok uránu a I. Karimov je v tejto otázke kooperatívnejší. N. Nazarbajev to určite vie, pretože pred Moskvou navštívil Taškent a musí sa rozhodnúť. Bol to totiž Adam Smith, ktorý dávno a často hovoril o „neviditeľnej ruke vlastného záujmu“. Dumasovské idealistické „jeden za všetkých, všetci za jedného“ je pri porciovaní geopolitického koláča jednoducho nepoužiteľné. Potreba integrácie dozrieva Najmodernejšia a najaktuálnejšia téma v rámci Spoločenstva nezávislých štátov je evidentná nevyhnutnosť čiastočnej subintegrácie niektorých jeho členských štátov do vyššej formy. Jednotný ekonomický priestor je jedným z nich. Rusko, Kazachstan, Bielorusko a Ukrajina tvoria základ tohto ekonomického zoskupenia. Samozrejme, že sa V. Putin a N. Nazarbajev radili, ako ďalej s týmto spolkom. Po voľbách v Bielorusku a hlavne v spojení s vývojom na Ukrajine. Zatiaľ sa podpis potrebných dohôd odkladá na „blízku dobu“. Stále bližšie je poznanie, že asi bez, resp. nie pri plnej účasti Ukrajiny. Aspoň to možno vyrozumieť z vyjadrenia ruského prezidenta: „...nakoľko mi je známe, ukrajinskí priatelia sa zúčastnia a sú pripravení podpísať časť dokumentov. Ale nie všetky...“ Pritom N. Nazarbajev by súrne potreboval, aby ekonomický priestor sa vytvoril v „najbližšej dobe“ a aby bol jednotný. Z pohľadu Astany by sa vytvoril predpoklad lepšej atmosféry tarifného priateľstva. Preložené do normálneho jazyku by o. i. došlo k zníženiu transportných tarifov na ruských železniciach pre kazašské tovary a tranzitných poplatkov za využívanie ruských ropovodov. Potom by obchodný obrat mohol byť vyšší než v roku 2005. Mal hodnotu 10 mld. USD, ale vďaka exportnej nemohúcnosti Kazachstanu ho sprevádzal 40-percentný nárast ruského exportu. Kremeľ nemá ilúzie a vie, že za integračnú vernosť a priateľstvo sa platí. Naopak, Astana tuší, že jej ekonomika je prázdna ako vyfúknuté vajce a režim na čele s N. Nazarbajevom len zo zotrvačnosti nenazývajú tak, ako ten v podaní A. Lukašenka. Astana zaštepená stredoázijským prístupom k hodnotám a plazivou spravodlivosťou je oveľa nebezpečnejšia než priamočiary, jednoduchý a čitateľný Minsk. Autor je spolupracovník týždenníka Slovo
