Sviatok práce je sviatkom ľudskej slobody
Som síce ešte len mladý človek, ale nepamätám sa na také masívne zneuctenie Sviatku práce, aké predviedli tohto roku slovenské médiá. Šokovala ma najmä verejnoprávna televízia, ktorá na čelo správ postavila komorné recesistické zhromaždenia a akosi pozabudla informovať o tisícoch manifestujúcich občanov na Slovensku a státisícoch vo svete. Vulgárne demagogický zámer prezentovať Prvý máj ako kryptokomunistický sviatok je celkom evidentný, rovnako ako úsilie zamlčiavať skutočnú podstatu pripomínania si tohto dňa. Streľba do demonštrantov Prvý máj ako manifestácia solidarity zamestnancov celého sveta sa zrodil na pamiatku nevinných obetí masového štrajku chicagských robotníkov roku 1886 za osemhodinový pracovný čas. Treba pripomenúť, že Prvý máj za štátny sviatok po prvý raz nevyhlásili komunisti, ale prezident Masaryk v roku 1919. A rovnako pripomeňme (najmä všetkým tým, ktorí sa o to urputne usilujú), že Prvý máj bol odvtedy zrušený ako deň pracovného voľna iba raz – počas fašistického Slovenského štátu vládnym nariadením č. 75/1939. Napriek tomu práve za prvej republiky postrieľali žandári niekoľko desiatok slovenských robotníkov (medzi nimi aj jednu ženu) pri pokojných demonštráciách proti prepúšťaniu z práce, za zvýšenie platov či proti zníženiu prídelu múky. Košúty, Krompachy, Polomka, Rumanová, Hlohovec, Trenčín, Gemerská Hôrka. Zločiny fašizmu a komunizmu sa verejne pranierujú, o týchto zavraždených sa dnes mlčí. Kto postaví spoločný pomník aj obetiam kapitalizmu? Je pre nás preliata krv týchto nevinných ľudí iba historickou spomienkou, ktorá sa vzhľadom na súčasnosť javí absurdne? Nemyslím si to. V prvom rade si musíme oživiť, čo predchádzalo historickému zápasu za osemhodinový pracovný čas, ktorý bol u nás uzákonený roku 1918. Práca neraz aj 16 hodín čistého času bez voľných sobôt, nedieľ, bez dovoleniek, bez akéhokoľvek zabezpečenia v chorobe, starobe či materstve. Výsledkom bola masívna devastácia ľudskej dôstojnosti, vo svojej podstate prirodzene deštruktívna, ktorá bola zárodkom masovej nespokojnosti, teda podmienok, ktoré zrodili komunizmus i fašizmus. Už v 19. storočí sa naša krajina (resp. Uhorsko) vynímala a vzďaľovala od štandardu západnej Európy, ktorá dokázala aspoň určiť strop pracovného času na 12 hodín denne. U nás sa absencia tohto limitu zdôvodňovala argumentmi, z ktorých by mali súčasní propagandisti neoliberálnych reforiem radosť: vraj otázka dĺžky pracovného času je vecou dohody medzi zamestnávateľom a zamestnancom a štát do toho nemá čo zasahovať... Ľudia zredukovaní na kapitál Kam to všetko viedlo, dnes vieme. Podstatné je uvedomiť si, že osemhodinový pracovný čas je výdobytok chrániaci osobnú integritu zamestnanca, ktorý bol draho zaplatený krvou, a vzdať sa ho znamená vrátiť sa nielen do podmienok 19. storočia, ale aj do jadra sociálnych konfliktov, ktoré tragickým spôsobom zasiahli celé 20. storočie. A nielen to. Aj vzhľadom na nové technológie by mal ísť vývoj presne opačným smerom – k ďalšiemu znižovaniu pracovného času vo svete. Akokoľvek sa to môže javiť vzhľadom na dominantné trendy absurdné, je to tá najprirodzenejšia cesta k zvyšovaniu ľudskej slobody a dôstojnosti, k zvyšovaniu významu mimopracovných aktivít pre všestranný rozvoj človeka. Bola to totiž práca znetvorená do podoby zamestnania, ktorá založila modernú západnú civilizáciu a doviedla nás až sem, na pokraj sociálnej priepasti. Ak v súčasnosti pozorujeme, že prakticky všetky spoločenské statky sa stali tovarom a hodnota človeka sa začala merať podľa toho, koľko vlastnej práce, schopností a znalostí dokáže predať iným, nájdeme v tejto charakteristike definíciu osobnosti redukovanej na súčasť sociálneho kapitálu. Zmysel ľudskej práce zdeformovala žiadostivosť. Nádherne to na vlastnej skúsenosti opísal Albert Schweitzer. Vo svojich spomienkach vysvetľuje, prečo mali európski kolonizátori také obrovské problémy so zapojením afrických domorodcov do kapitalistického výrobného procesu (dodajme, že aj prvé manufaktúry v Európe krachovali na neschopnosti nájsť dostatok ľudí ochotných pracovať na plný úväzok). Nebolo to preto, že by boli leniví (ako znie tradičný rasistický predsudok), ale preto, že pracovali iba toľko, koľko si to vyžadovali okolnosti. Dieťa prírody môže byť iba príležitostným robotníkom. Černosi neboli leniví, ale slobodní. Európski kolonizátori sa rozčuľovali nad ich údajnou nezodpovednosťou, no v skutočnosti ich hnevalo najmä to, že ich nemali v rukách, že neboli odkázaní na zárobok. Schweitzer z toho usúdil, že existuje neprekonateľný konflikt medzi potrebami obchodu a potrebami slobodného človeka. Bohatstvo sa nedá ukoristiť, ak robotník o neho nemá záujem. Ako ich teda prinútili k práci? Vytvorili im čo najviac potrieb – na jednej strane v podobe daní a na druhej strane v podobe zvýšenej ponuky tovaru, hoci išlo zväčša o látky zbytočné (ako bytové doplnky) alebo škodlivé (ako alkohol a cigarety). Ľudí z pralesa zmenila vlastná malichernosť. Nechoďte nakupovať Z pracovného času sa dnes stal nástroj vydierania zamestnanca. Najviac vykorisťovanou – alebo, ak chcete, najviac vydieranou – skupinou obyvateľstva na Slovensku sú podľa môjho názoru jednoznačne predavačky supermarketov. Je smutné, že pôvodnú iniciatívu KDH za zákaz nedeľnej práce nepochopili svojho času ani odbory, ani ľavicové strany. Na tento problém sa dá totiž dívať aj z inej ako kresťanskej agendy. Argument typu „čo sa má čo politika starať do toho, že ja si chcem cez sviatky nakúpiť“ je totiž neobyčajne sebecký. Tu nejde o kupujúceho, ale prednostne o predávajúceho. Ak dnes vidíme predavačky, ktoré za mizerný plat musia ťahať služby nielen na Prvého mája, ale aj počas veľkonočných či vianočných sviatkov, hraničí to s moderným otroctvom. Uctiť si dôstojnosť týchto žien môžete práve tým, že počas dní pracovného pokoja nakupovať nepôjdete. Nedovoľme preto očierňovať význam Prvého mája, ktorý je symbolický a nadčasový, neutopme ho v bezduchých politických prejavoch, ale vysvetľujme ho a takmer misionárskym spôsobom vytrvalo šírme posolstvo o skutočnom dôstojnom zmysle ľudskej práce. Autor je vysokoškolský učiteľ
