Eurofondy nemajú byť kšefty pre KDH
Pochádza z okolia slávneho slovenského mesta Kremnica. Pred rokom úspešne skončil štúdium na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Už počas štúdia sa venoval projektovému manažmentu, dnes je úspešným projektovým manažérom v Centre pre moderné vzdelávanie (Center for Modern Education). Ako vysokoškoláka ho spoznalo celé Slovensko, keď inicioval vznik Štrajkového výboru študentov a bol spoluorganizátorom celoslovenských študentských protestov proti zavedeniu poplatkov za denné univerzitné štúdium. Ako aktívneho občianskeho aktivistu ho poznajú aj v Kremnici. Má dokonca vlastnú internetovú stránku www.klobusicky.sk. V súčasnosti kandiduje na 19. mieste za Komunistickú stranu Slovenska do NR SR. S hosťom Slova sa zhovára Jakub Topol Prečo si sa rozhodol kandidovať za KSS? - Pretože neverím tomuto spoločenskému systému. V čom mu neveríš? - Nedáva každému rovnakú šancu, hoci sa tak tvári. Ja som za skutočnú demokraciu, nie za systém, v ktorom skutočnú moc majú bohatí, majitelia médií a zopár kúpených politikov. Nie je pre teba alternatívou sociálna demokracia? - Nie, lebo sociálni demokrati zlyhali. Ako sa to prejavuje? - Príkladom je Tony Blair. Sociálni demokrati spoplatňujú vysoké školstvo, nechávajú sa vydierať nadnárodnými monopolmi. Nedokážu udržať sociálny štát. Ten existoval iba vtedy, keď sa aj kapitalistický svet bál komunistov. Ich pád spustil útoky proti sociálnemu štátu a sociálni demokrati pod ich tlakom ustupujú zo svojich niekdajších hodnôt. A zdá sa ti, že komunisti sociálny štát udržať dokážu? - Keď boli pri moci, tak tu reálne fungovali mnohé sociálne vymoženosti. Keď boli pri moci, tak tu reálne nefungovala demokracia, za ktorú si. Aspoň to tvrdíš. - Ja však netvrdím, že sa chcem vracať do minulosti, to v žiadnom prípade, a komunisti sa už neraz za všetko zlé verejnosti ospravedlnili. Dnes sa Francúzska republika hrdo hlási k odkazu Francúzskej revolúcie, v ktorej bol teror bežným nástrojom a gilotína fungovala 24 hodín denne. Od roku 1948 sa tu mnoho ľudí pokúsilo vytvoriť sociálne spravodlivý systém. Určite oň nešlo všetkým, dokonca ani všetkým členom a funkcionárom vtedajšej KSČ, ale väčšine ľudí áno. Tento pokus zlyhal, lebo s niečím takým neboli skúsenosti a stalo sa mnoho chýb. Ale ja verím, že sa z nich dokážeme poučiť, dokážeme ich neopakovať a že napokon zvíťazí myšlienka socializmu. To znie ako prvomájový prejav z 50. rokov. - Lenže ja nemyslím socializmus, aký tu bol do roku 1989. Mám na mysli socializmus založený na realizácii ideálov sociálnej spravodlivosti, humanizmu, slobody. Sociálny štát sa stáva skoro módnym hitom. Čo si pod týmto pojmom predstavuješ ty? - Kvalitné bezplatné zdravotníctvo pre všetkých, kvalitné bezplatné vzdelávanie pre všetkých, zabezpečenie nájomného bývania pre tých, ktorí ho potrebujú, fungujúca verejná doprava a verejné vlastníctvo v strategických odvetviach, aby štát nebol vydierateľný, napríklad v oblasti energetiky, vody, telekomunikácií. A teraz skús vysvetliť, v čom sa táto predstava odlišuje od predstavy sociálnych demokratov. - V prvom rade v tom, ako to dosiahnuť. Sociálni demokrati boli vždy reformisti, komunisti, revolucionári. Sociálni demokrati najskôr opustili revolučné riešenie, potom aj svoje hodnoty a ciele. Hoci si to nechcú priznať, najneskôr od roku 1989 sú v ideologickej kríze a v defenzíve. Problém, ktorý si neuvedomujú, spočíva v tom, že to, čo tvrdia, že chcú presadiť, sa bez systémových zmien, ktoré odmietajú urobiť, nedá. Väčšinu ľudí u nás určite prekvapuje, že sa nejakí mladí ľudia hlásia ku komunistom. Čo sú to za ľudia? - Mladých ľudí v KSS je veľa, ale sú málo viditeľní. Prečo? - Nerobia bombastické mediálne akcie, ale pracujú medzi ľuďmi, o ktorých sa nikto nezaujíma. Mladí komunisti boli medzi robotníkmi v Krompachoch, keď tam demonštrovali za svoje sociálne práva, boli s robotníkmi v Ružomberku, keď ich protizákonne vyhadzovali z práce. Sú to mladí ro-botníci, ľudia so stredným i vysokoškolským vzdelaním a študenti. A prečo vstupujú ku komunistom? - Buď je to výsledok rodinného zázemia, alebo je to reakcia na to, čo sa deje dnes na Slovensku i vo svete. Sú to ľudia, ktorí nad tým dokážu rozmýšľať, hľadajú moderné, ale najmä pravdivé odpovede na horúce otázky o dnešnej spoločnosti. A nedajú si vymývať mozgy mediálnymi kampaňami. O čo mladým komunistom ide a čo očakávajú od politikov? - Sú to jednotlivé aspekty sociálneho štátu. Spolu s ďalšími študentmi sme bránili bezplatné vysoké školstvo, spolu so zdravotníkmi sme boli na námestiach a pred nemocnicami, aby sme ukázali, že problémy, o ktorých hovoria, sa nás týkajú. Ide nám o všeobecnú dostupnosť zdravotnej starostlivosti a veľmi nás trápi postavenie zdravotných sestier. Trápi nás však aj smerovanie Európskej únie. Dnešná únia nie je pre ľudí, ale pre kapitál, ten už má zabezpečený voľný pohyb, ale ľudia ešte stále nie. Ty si sa najviac zviditeľnil ako občiansky študentský aktivista. V akom stave je vysoké školstvo na Slovensku dnes? - Do vysokého školstva dáva naša vláda najmenej z Visegrádskej štvorky a sme tretí od konca v EÚ, menej dáva už len Írsko a Luxembursko. Na školy nastupuje čoraz viac ľudí, dnes už bezmála polovica každého ročníka, ale v reálnom vyjadrení majú univerzity asi tretinu toho, čo pred rokom 1989. Vláda tvrdí, že dávame, koľko máme. - Tak nech ušetrí na zahraničných vojenských kontingentoch, na vytváraní nových úradov, na znižovaní byrokracie, nech nedáva miliardy tzv. zahraničným investorom. Pre cudzincov peniaze vláda má, pre našich ľudí nie. Za tých 8 miliónov na jedno vytvorené pracovné miesto, čo od štátu dostane KIA, by som ja zamestnal oveľa viac ľudí. Keď som ako predstaviteľ Štrajkového výboru študentov hovoril, že sociálne štipendiá možno zvýšiť aj bez zavádzania školného, označovali ma za populistu, demagóga, dokonca za klamára. Keď sa priblížili voľby, zrazu sa to, o čom som hovoril, stalo realitou, sociálne štipendiá vzrástli, hoci sa školné nevyberá. Takže to s tými peniazmi nebude až také zlé. Ako teda zvýšiť kvalitu a dostupnosť vysokoškolského vzdelania? - V prvom rade doň treba dať viac peňazí. To je dobrá investícia, ktorá sa nám určite vráti. V druhom rade treba skončiť s otváraním vysokých škôl na politickú objednávku. Dzurindovci v opozícii kritizovali Mečiarovu vládu za Univerzitu Mateja Bela či Akadémiu umení, ale sama v tomto trende pokračuje. Treba vysoké školy jasne profilovať podľa reálnych potrieb spoločnosti a ekonomiky. Nemusí každá vysoká škola udeľovať všetky akademické tituly. Na Západe a nielen tam väčšina ľudí končí vysokoškolské štúdium s bakalárskym titulom, pre mnohé profesie to úplne stačí. Akreditačná komisia by mala byť oslobodená od politického vládneho vplyvu. A napokon treba posilniť účasť študentov na riadení vysokých škôl. Verím, že by to viedlo aj k efektívnejšiemu hospodáreniu a investovaniu univerzít. A čo hodnotenie kvality jednotlivých škôl? - Ratingová agentúra ARA je podvodom storočia. Za milióny z ministerstva školstva ponúka nekvalitný a mnoho zatajujúci audit. Pozrite sa, kto tú agentúru reprezentuje. Kto? - Napríklad Ferdinand Devínsky, bývalý rektor Univerzity Komenského, ale zato verný poslanec za Dzurindovu SDKÚ. Bývalá šéfka Študentskej rady vysokých škôl Králiková, ktorá už dávno podporovala zavedenie školného. Takéto zloženie ľudí naznačuje tendenčnosť a zaujatosť auditov tejto agentúry, a je preto nedôveryhodné. Ako by to teda malo vyzerať? - Nech sa vytvoria podmienky, aby nezávislá akreditačná komisia zložená z úspešných profesorov robila aj audity. Nech sa na nich podieľajú aj zástupcovia Rady vysokých škôl, rektorskej konferencie a študentov, ale najmä nech sa audity robia podľa odborných a transparentných kritérií, aby bolo možné odhaliť ich prípadné podliezanie. Zároveň treba dosiahnuť istý stupeň zjednotenia vysokých škôl z hľadiska obsahu, aby ich bolo možné podľa jednotlivých odborov porovnávať, lebo najmä to má byť cieľom auditu: porovnávanie kvality ako pomôcka pre budúcich študentov. Pretože sa domnievam, že vysokoškolsky vzdelaný človek nie je človek, o ktorého by sa mal starať štát. Ten by už mal byť schopný v plnej miere na seba vziať zodpovednosť za svoju budúcnosť. Preto tiež potrebujeme vysoké školy lepšie prepojené s praxou, aby neprodukovali ďalších nezamestnaných. Zjavne je toho dosť, čo treba v slovenskom vysokom školstve reformovať. Každá reforma si však vyžaduje aj investície. Uvedomujú si naše univerzity, že jednou z mála možností sú granty z fondov Európskej únie? - V prvom rade chcem pripome-núť, že už v minulosti sme niekoľkokrát dôveryhodne ukázali, že peniaze, ktoré by vysoké školy mohli získať z poplatkov za štúdium, ani symbolicky neriešia ich finančné problémy. Keďže by navyše viedlo k obmedzeniu možností študovať, išlo by proti Lisabonskej stratégii, proti modernizácii a zvyšovaniu konkurencieschopnosti Slovenska. Vysoké školy nemajú v oblasti získavania grantov z tzv. eurofondov žiadne skúsenosti. Sú ako malé deti, ktoré nevedia plávať, ale ak ich hodíte do vody, drvivá väčšina sa utopí. Iba výnimočne naučí takýto spôsob niekoho plávať. Takže v súčasnosti slovenské univerzity nedokážu čerpať prostriedky zo európskych zdrojov? - Nie, lebo to doteraz nikdy nerobili. Preto to nie je ich chyba , ale vina vlády, ktorá ich v tomto smere neučí nič. Prírodovedecká fakulta UK je v tomto smere asi najúspešnejšia. Ale prečo? Isté podozrenia môže vyvolávať fakt, že v externom Projektovom centre fakulty, ktorého služby využíva, pracuje pani Lídia Šuchová A to je kto? - Je to manželka človeka, ktorý bol jedným z hlavných poradcov ministra školstva Martina Fronca z KDH. A možno práve preto jej projekty ministerstvom bez problémov prechádzajú. V zásade by to však mohol byť dobrý model, nie? - Dobrým modelom by boli ministerstvom zriadené poradenské centrá, aby si z toho ľudia okolo žiadnej vládnej strany nerobili dobrý kšeft. Ministerstvo by radšej malo vyčleniť financie, aby si vysoké školy mohli vytvoriť projektové centrá, vyškoliť ľudí, ktorých špecializáciou by bolo zháňanie peňazí pre vysoké školy z rôznych nadačných programov, pričom by nemalo ísť len o fondy Európskej únie. Samozrejme, že by vždy muselo ísť o projekty, ktoré by zapadali do obsahového zamerania vedeckej alebo pedagogickej práce danej školy. Nemalo by to byť naopak, že by sa školy prispôsobovali podmienkam donorov až tak, že stratia svoj pôvodných charakter. Ide najmä o to, že pedagogickí a vedeckí pracovníci univerzít nie sú pripravení na takéto získavanie financií. Najmä reklamy vykresľujú šťastných a úspešných mladých ľudí a vytvárajú dojem, že úspech v dnešnej spoločnosti je generačnou záležitosťou. Teda, že mladí sú úspešní, lebo sú moderní, starší „nestíhajú“. Myslíš si, že vývoj na Slovensku dnes dáva dosť dôvodov mladým ľuďom, aby boli naladení opozične? - Myslím si, že majú, ale nejde o mladých ľudí, ktorí žijú v Bratislave. Pochádzam z malej dedinky neďaleko Kremnice, treba ísť tam a tam sa spý-tať mladých ľudí na výhody dnešného „moderného“ systému. Tam nemáme ani signál pre mobilné telefóny. A takých a podobných dedín je dosť a asi sa budú Bratislavčania čudovať, ale poznám aj mestá, ktoré síce mobilné siete majú, ale inak na dnešnom vývoji strácajú a majú obrovské problémy. Obyvatelia týchto dedín a miest vôbec nepožívajú výhody dnešného systému a týka sa to aj mladých ľudí. Ich problémom však je rezignácia. Z chudobných a nezamestnaných sa stali ľudia druhej kategórie, akoby si za všetko mohli sami, akoby boli neschopní, hlúpi, a preto nemajú právo na plnohodnotný život. Pritom nič z toho nie je pravda. Tí ľudia nie sú ani menej šikovní, ani menej schopní naučiť sa, ale dnešný systém im nedáva rovnaké príležitosti a podmienky na rozvoj. A ja by som chcel práve toto zmeniť. Aby každý človek na Slovensku dostal rovnakú príležitosť byť úspešný. Autor je spolupracovník Slova
